Nedajme si Úniu ukradnúť Junckerom a Schulzom

Nedajme si Úniu ukradnúť Junckerom a Schulzom

Ak zvíťazí koncepcia hlbšej integrácie, bude to mať pre Úniu horšie následky ako vystúpenie Veľkej Británie.

Keď na tlačovej konferencii po britskom referende Jean-Claude Juncker odpovedal na otázku BBC, či brexit znamená začiatok konca EÚ, jedným slovom „nie“, ozval sa nadšený aplauz prítomných euroúradníkov. No, entuziazmus je pekná vec, len hrozí, že ak sa po britskom referende nič nezmení, alebo sa prijmú zlé rozhodnutia, budeme sa s ním môcť stretnúť už naozaj iba na chodbách bruselských úradov.

Rastúci euroskpeticizmus naprieč kontinentom je faktom a britské referendum, popri všetkom inom, čo sa v súvislosti s ním píše, je najmä príležitosťou začať sa vážne baviť o tom, ako naň reagovať.

Dobrou správou je, že toto je jasné každému. Horšou sú prvé signály, ktoré začínajú vychádzať z prostredia európskych špičiek okolo šéfa komisie Junckera či predsedu Európskeho parlamentu Schulza.

Najskôr treba povedať, že títo ľudia sa správajú konzistente, v súlade so svojimi dlhoročnými politickými názormi. Ide o presvedčených eurofederalistov, ktorí veria tomu, že aktuálna kríza únie sa dá vyriešiť hlbšou integráciou, politickou úniou, ktorá národným štátom zoberie ešte viac právomocí a prenesie ich na Brusel.

Áno, títo ľudia majú svoj sen. Ale mýlia sa. Nebezpečne sa mýlia. Snahy o hlbšiu integráciu sú tu už roky, ale neviedli ani k väčšej akcieschopnosti Únie, ani k zvýšeniu jej atraktívnosti v očiach verejnosti. Práve naopak. Každý ďalší krok Bruselu smerom k väčšej integrácii posilňuje argumentačný arzenál a popularitu populistov všetkého druhu. Od komunistov v Grécku, cez „trucistov“ v Taliansku až po fašistov na Slovensku.

Možno, samozrejme, namietať, že dôvodom je práve polovičatosť týchto snáh spôsobená egoizmom národných štátov, ktoré, v mene úzko partikulárnych záujmov, bránia presadeniu užitočných krokov pre celok.

Lenže problémom je, že tento celok, tak ako si ho niektorí predstavujú, je len snom. Víziou stojacou na pofidérnych základoch. Stačí vidieť, ako nadšene spievajú mužstvá a fanúšikovia na prebiehajúcom futbalovom Eure svoje národné hymny, a je jasné, že nič také, ako európska identita nevzniklo a veľmi pravdepodobne ani nevznikne.

A bez spoločnej identity európsky superštát prežiť nemôže. To je elementárny sociologický fakt, ku ktorému sa dá priradiť množstvo iných argumentov, všetky však budú len doplnkové. Áno, je možné mať vízie, snívať (veď aj Adenauer so Schumanom to robili), ale v kritických chvíľach sa treba vedieť pozrieť realite do očí.

Ak by ako odpoveď na brexit zvíťazila koncepcia hlbšej integrácie, bude to mať pre Úniu horšie následky ako odchod Veľkej Británie. Ľudia v Európe nie sú väčším kompetenciám pre Brusel naklonení a tento ich názor sa nedá lámať cez koleno. Ak sa o to politici, ako sú Juncker so Schulzom, budú pokúšať, bude to viesť len k ďalšiemu odcuzdeniu medzi Bruselom a členskými štátmi, k radikalizácii nálad a volebného správania.

Aj preto by v tejto chvíli mali vysokí šéfovia bruselských inštitúcií vyvarovať vlastných plánov a východísk typu – riešením je viacej Európy. Väčšina obyvateľov kontinentu si ich už roky prekladá ako viac moci pre nich.

Ak sa má EÚ zmeniť, musia sa na tom dohodnúť politici členských štátov, nie inštitúcie v Bruseli. A ak majú týmto zmenám voliči uveriť, ich výsledkom musí byť to, že do rozhodovania na úrovni únie budú čo najviac zapojené národné politické reprezentácie. Pretože EÚ, to nie je Brusel, ale 28, o chvíľu už len 27 členských štátov.

Nedajme si ju ukradnúť Junckerom a Schulzom.

Foto: TASR/ AP

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo