KDH a SMK sú najčitateľnejšie a najkultúrnejšie strany slovenského politického spektra. Majú síce svoje excesy (kauza Bielik či nedávne korupčné škandály na pozemkových úradoch v Trnave a Galante), v porovnaní s ostatnými stranami a hnutiami sú však takmer prehliadnuteľné (nie však ospravedlniteľné). Nielen táto slušnosť, relatívna blízkosť politických programov či nevyhnutnosť často sa vymedzovať voči podivným postupom zvyšných dvoch koaličných strán z nich akosi prirodzene robia politických spojencov.
Aj keď sa hovorí, že komunálna politika je iná ako vrcholová, predsa len sa nemožno s údivom nezamýšľať nad pozoruhodnými koalíciami, ktoré sa uzatvárajú pred jesennými župnými voľbami. Najmä tá nitrianska bije do očí. Nebola nijakým prekvapením, no práve preto je prekvapivá. KDH uzavrelo koaličnú zmluvu so stranami SMER-SD, SDKÚ a HZDS. Proti SMK. KDH sa ju prirodzene snaží zdôvodniť a obhájiť. Je pravdou, že SMK sa ako dominantná sila v poslednom župnom parlamente nechovala ideálne. Dať však prednosť uzavretiu koalície na etnickom princípe a to dokonca s dvoma opozičnými stranami so zvláštnou minulosťou a nepredpovedateľnou budúcnosťou pred rokovaniami s najbližším z koaličných partnerov, ktoré boli možné, zostáva napriek tomu nepochopiteľným krokom.
Nechceným paradoxom je, že niekoľko dní nato sa poslanec za KDH František Mikloško pri preberaní Ceny svätého Vojtecha v Budapešti ospravedlnil za príkoria vykonané na maďarskom obyvateľstve v rokoch 1945 – 1948. Ako povedal, slovo prepáčte považuje za prejav zrelosti. Škoda, že túto zrelosť neprejavili ľudia z KDH aj pri uzatváraní nitrianskej koalície.
Imrich Gazda