1. Vždy sa to začína Britániou

Obyčajne neodolám pripomenúť, že prvým politickým zjednotením Európy, ak zanedbáme lesy na východ od Rýna a na sever od Dunaja, bola Rímska ríša. V prvej polovici 1. storočia cisár Claudius dobyl Britániu, a tá sa na štyri storočia stala rímskou provinciou, prijala univerzálnu rímsku kultúru a stala sa i kresťanskou krajinou. V roku 410 sa Rím vzdal Británie, odišli z nej vojská i úradníci rímskej moci. Rím už totiž nedokázal v Británii vládnuť. Územie ríše sa začalo scvrkávať. Strata Británie bola predzvesťou zániku Západorímskej ríše, ku ktorému došlo roku 476. Odchod Británie z EÚ dnes nemusí byť predzvesťou zániku EÚ, dejinnú paralelu je však dobré mať pred očami. Navyše ak aj EÚ nezanikne, už nič nebude tak ako pred brexitom. Ako v starom Ríme po strate Británie.

2. Národný štát vracia úder

Odchod Británie dnes nemusí byť predzvesťou zániku EÚ, ale ak aj nezanikne, už nič nebude tak ako pred brexitom. Zdieľať

K arogancii hlavného prúdu politiky a médií v EÚ patrí predstieranie, že globalizácia, aj v zmysle vytvárania nadnárodných celkov, je nevyhnutným smerovaním dejín, a že každý protipohyb je historickým nedorozumením, až primitívnym atavizmom. Že protipohybu treba v podstate vždy nadávať. Lenže to tak nie je. Myšlienka národného štátu je živá, lebo sa dotýka ľudskej identity, keď chcete, srdca. A to je silnejšie ako ekonomická argumentácia. Videli sme to dnes v Británii, videli sme to pri bolestnom rozpade komunistických štátov po páde komunizmu, vidíme to v úvahách Škótov, Kataláncov, Baskov, kanadských obyvateľov frankofónneho Quebecu, vidíme to vari i na Donbase. A veľa príkladov nájdeme i v treťom svete. Nie, národná idea sa nekončí.

Stúpenci brexitu oslavujú výsledky historického referenda o členstve Británie v EÚ 24. júna 2016 v Londýne. Foto: TASR/AP

3. Rast EÚ bol na krehkých základoch

Na brexit nás mali dlhodobo pripravovať aj okolnosti schvaľovania zmlúv o EÚ. Pamätáte sa ešte, že vo Francúzsku v roku 1992 iba 51 percent voličov hlasovalo v referende za Maastrichtskú zmluvu? Odmietnutie zmluvy z Nice Írmi v referende v roku 2001 a odmietnutie Lisabonskej zmluvy Írmi v referende v roku 2008? Pamätáme si odmietnutie Ústavnej zmluvy Francúzmi aj Holanďanmi v referendách v roku 2005. Ako sa tieto kolízie riešili? Niekedy opakovaním referend, ako to bolo dvakrát v Írsku, niekedy prepísaním návrhu zmluvy na iný návrh s iným názvom a totožným obsahom, čo už je dosť nehanebný trik. Tak to bolo pri prepísaní ústavnej zmluvy na Lisabonskú. A stará zmluva s novým názvom sa, samozrejme, už nedala schvaľovať v referende, ale radšej v parlamente.

Kde sa to asi tak mohlo skončiť?

Ale najväčšia slabosť EÚ spočívala v niečom inom. Národná myšlienka môže ustúpiť, ak je proti nej dostatočne silná univerzálna idea. Ale ponúka EÚ skutočne takú ideu?

4. Elity neponúkajú dostatočne silnú univerzálnu ideu EÚ

Existujú univerzálne idey, ktoré sú schopné niekedy prevýšiť národnú ideu. Môže to byť univerzalistické náboženstvo ako kresťanstvo alebo islam. Jednotiacu kultúru kresťanstva vidíme v architektonických pamiatkach v celej Európe. Práve na islame vidíme, že v posledných dekádach islam víťazí v arabských krajinách nad myšlienkami arabského nacionalizmu a socializmu, ktoré sa vyčerpali. Práve v týchto dňoch som čítal rozhovor s filozofom Rémi Bragueom, v ktorom spomínal prevzatie gréckej filozofie Rimanmi.

Čo však ponúka EÚ? Odmietnutie transcendentna, keďže v ústavnej zmluve sa nemohla objaviť zmienka o Bohu Abraháma, Izáka a Jakuba. O Bohu, ktorého vzývali narody, čo vytvorili Európu. EÚ ponúka víziu abstraktných divných ľudských práv, ktoré sú občas za hranicou iracionality. Stačí spomenúť boj EÚ za reprodukčné práva v čase, keď európske ženy majú katastrofálne málo detí. Kto umrie za túto iracionalitu? EÚ sa s podozrením pozerá na národy a stavia umelú alternatívu v podobe európskeho občianstva, „Európy regiónov“, aby sa nehovorilo o členských štátoch, hovorí o zrušení hraníc, pričom ide iba o dohodu štátov nevykonávať hraničné kontroly. Tým EÚ ide proti historickej Európe.

Chvíľu nehovorme o EÚ, ale hovorme o elitách, ktoré ju riadia, a tým myslíme nielen ľudí, ktorí sú v aparáte Európskeho parlamentu, Komisie alebo Rady EÚ, ale i ľudí, ktorí sú vo funkciách v členských štátoch, lebo EÚ riadia títo všetci spolu. Títo ľudia radi zdôrazňujú mier ako neoceniteľnú devízu EÚ. Ale sú to tí istí ľudia, ktorí si počínali veľmi neprezieravo pri rozširovaní štruktúr Západu o krajiny na východ od nás, či je to Turecko (členstvo v EÚ) alebo Ukrajina (členstvo v EÚ a v NATO). Nekonečným pohrávaním sa s členstvom Turecka v EÚ, ale aj Ukrajiny tiež idú proti historickej Európe. Tieto snahy vyústili do vojny. Iste nemožno zbaviť Rusko viny, ale svoj podiel nesie i Západ. Uvedomujeme si, ako absurdne vyzerá predstava Turecka a Ukrajiny v EÚ po brexite?

Iste, EÚ sa hneď nezrúti, ale problém falošnej univerzálnej idey pretrváva. Zomknúť sa nedá okolo schválenia dvetisícej päťstej harmonizačnej smernice. Zdieľať

Európania tiež silno vnímajú ahistoricitu zmýšľania elít aj v ich proimigračnej politike. Elity v masovom príchode ľudí z iných kultúr do Európy nevidia žiadny problém, hoci to problém je.

V nasledujúcich týždňoch budeme veľa počúvať, že Európa sa musí zomknúť a že ideme ďalej. Iste, EÚ sa hneď nezrúti, ale problém falošnej univerzálnej idey pretrváva. Zomknúť sa nedá okolo schválenia dvetisícej päťstej harmonizačnej smernice.

5. Politická stranícka mapa sa zmení

V politickom spektre sa posilnil tábor, ktorému hlavný politickomediálny prúd dáva názov „krajná pravica“, aby ho marginalizoval. „Krajná pravica“ bola niekedy právom kritizovaná, ale často i neprávom démonizovaná. Nedávno delilo rakúsku FPÖ iba percento hlasov od získania postu prezidenta republiky, ale dnes strana UKIP Nigela Faragea získala prvé obrovské politické víťazstvo. Bola totiž jedinou relevantnou stranou v Británii, ktorá stála jednoznačne na strane odchodu z EÚ. To už nie sú vydedenci, už určujú osud krajiny.

Blíži sa čas, keď hlavný prúd stratí kontrolu nad jazykom, ktorým sa o téme hovorí. Bol som vždy označovaný za „euroskeptika“, napokon bol som jeden z piatich poslancov hlasujúcich v roku 2008 proti Lisabonskej zmluve. V skutočnosti obsahom mierne hanlivého pojmu „euroskepticizmus“, ktorý hlavný prúd používa, je iba realizmus. Presvedčenie, že myšlienku EÚ netreba pochovávať, treba pochovať jej súčasnú podobu.

Východ slnka nad britským parlamentom v Londýne. Foto: flickr.com (Greg Knapp)

6. Zvýraznia sa kontúry anglosaského sveta

Brexitom EÚ príde o 65 miliónov obyvateľov. Británia už nebude lavírovať medzi záväzkami voči kontinentálnej Európe a svojím veľkým zaoceánskym partnerom a politicky sa celkom primkne k USA. Anglosaský svet – USA, Kanada a Británia a kontinentálna Európa – EÚ budú tvoriť dve zhruba rovnako veľké súčasti Západu, čo sa týka počtu obyvateľov. Tí prví budú „z Marsu“, náchylní na tvrdšiu politiku voči Rusku či dobrodružnejšie zásahy na Strednom Východe, tí druhí, teda my, sme zase „z Venuše“, snažiaci sa o mäkší prístup k Rusku a o väčšiu emancipáciu vo vzťahu k Amerike.

O Angličanov sme prišli, angličtina nám zostane.

7. Čo treba robiť?

EÚ by mala byť organizáciou spolupracujúcich národných štátov. Mala by prestať s budovaním veľkej ríše byrokracie, o ktorej už nikto nemá prehľad, tuším ani samotní byrokrati. Zdieľať

EÚ, teda my, by si mala uvedomiť, na čo má a na čo nemá. O čom môže ľudí presvedčiť a o čom nie. Mala by byť organizáciou spolupracujúcich národných štátov. Mala by prestať s budovaním veľkej ríše byrokracie, o ktorej už nikto nemá prehľad, tuším ani samotní byrokrati. Musí zastaviť nekontrolovanú migráciu, o ktorú sa jej mimochodom postarali politikou na Strednom východe najmä Anglosasi. Musí vedieť brániť schengenskú hranicu alebo aspoň pomáhať členským štátom, aby si svoje úseky tejto hranice chránili.

Malo by dôjsť ku kontinentálno-anglosaskému vyrovnaniu v otázke obrany. Je tu čas prikročiť k dávno deklarovaným, ale neuskutočneným cieľom vybudovania európskej armády. Kontinentálna Európa sa musí vedieť ubrániť sama. Nemusí to znamenať koniec transatlantického paktu.

Ak tieto základné úlohy nie je EÚ schopná plniť, raz uvidí na svojej stene ruku píšúcu Mene, tekel... Nejaký čas ešte máme.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo