Jedna europárty sa skončila. Ale čo bude ďalej?

Jedna europárty sa skončila. Ale čo bude ďalej?

Angela Merkelová má pravdu: britský odchod je zlomovým momentom v dejinách európskej integrácie.

Je demagógiou tvrdiť, že Briti vo včerajšom referende odmietli „hlúpe hlavy z Bruselu“ (ako tvrdí otravne jednorozmerný Boris Kollár) alebo onen „bruselský socializmus“, ktorý sa nám snaží „obmedziť legálnu držbu zbraní“ (ako exoticky tvrdí Richard Sulík).

O čom bol brexit

Stačí si pozrieť, akí ľudia a z akých pohnútok hlasovali vo Veľkej Británii za brexit. Boli to prevažne starší a menej vzdelaní, manuálne pracujúci ľudia, ktorých motívom nebol strach z kontinentálneho socializmu, ale to, čomu Nemci hovoria jedným slovom „Abstiegsangst“ – existenciálne zneistenie, obava z ďalšieho prepadu v rýchlo meniacom sa svete.

Brexit bol tak z jednej časti hlasom proti EÚ, z inej časti protestom proti imigrantom a globalizácii a z najväčšej časti revoltou proti establišmentu, národnému, nadnárodnému, akémukoľvek.

Rovnako je však demagógiou tvrdiť, že nad pokrokovou a vznešenou ideou Európy opäť raz zvíťazili xenofóbne komplexy, ktoré dostali voľný priechod v nezodpovedne vyhlásenom referende.

Analytici môžu síce ľudí donekonečna presviedčať, že masová imigrácia je pre krajinu jasným ekonomickým plusom, no strata kontroly nad prílevom cudzincov je už od nepamäti v mysliach pôvodného obyvateľstva symbol úpadku vlasti.

Keď pred 12 rokmi vstupovali do EÚ postkomunistické štáty strednej a východnej Európy, britská vláda vravela, že obavy z masovej imigrácie sú celkom neodôvodnené. Oficiálne vládne prognózy zneli, že ročne príde do Británie čosi cez 10-tisíc pracovných migrantov z nových členských štátov, nie viac. Skutočnosť bola celkom iná, každý rok prišlo na ostrov v priemere vyše 100-tisíc „nových“ Európanov. A keďže okrem nich prišla aj ekonomická kríza a nedobré roky, nevôľa bola zákonitá, ako by to bolo v každej inej krajine. 

Tu sa dostávame k prvému historickému paradoxu: Briti boli tradične najväčšími podporovateľmi rozširovania Únie, pretože jej nafukovaním chceli zabrániť jej prehlbovaniu, na ktoré tlačili Nemci s Francúzmi. Teraz sú to Briti, ktorí vystupujú z Únie vôbec nie preto, že by sa vzbúrili proti akémusi nemecko-francúzskemu plánu federalizácie EÚ, ale do veľkej miery aj preto, aby zastavili prílev imigrantov zo stredo-východnej Európy.

Delorsov bicykel sa zastavil

A tu sa dostávame k druhému historickému paradoxu.

Ešte v 90. rokoch bolo základným integračným východiskom, že EÚ je niečo ako perpetuum mobile, že sa bude stále ďalej prehlbovať aj rozširovať.

Jacques Delors, bývalý vplyvný šéf Európskej komisie, vystihol európsku ideológiu dokonalou vetou: „Európa je ako bicykel. Ak ju zastavíte, padne.“

Európska únia mala podľa tejto logiky preberať od národných štátov stále nové a nové kompetencie, pričom bolo nemysliteľné – a protieurópske – aby sa čo i len jedna kompetencia vrátila späť štátom.

A tiež bolo nemysliteľné, aby nejaká krajina opustila EÚ, napokon, až do schválenia Lisabonskej zmluvy takúto možnosť nepredvídal žiaden európsky paragraf.

Dejiny európskej integrácie sa však dnes otočili: EÚ prišla o prvého člena.

Niektorí eurofederalisti sa síce nádejajú, že bez skeptických a predsa len cudzorodých Britov sa bude môcť EÚ konečne posunúť o ďalší skok ďalej. Lenže tým druhým dejinným paradoxom je, že Únia práve po odchode Britov, ktorí šliapali na brzdu, bude mať silné sebazáchovné nutkanie zabrzdiť úplne. Keďže dezintegračné nálady stúpajú aj v zakladateľských štátoch EÚ, z obavy pred ďalšími referendami si v najbližších rokoch nikto netrúfne žiadať ďalšie posilňovanie integrácie.

Európska únia sa tak z ambiciózneho projektu, ktorý mal v neďalekej budúcnosti nahradiť národné štáty a vytvoriť novú občiansku identitu, mení na ustráchanú organizáciu – jej životným heslom už nebude „prehlbovať“ a „rozširovať“, ale „nescvrknúť sa“.

Kto zavinil krízu EÚ

Samozrejme, dnes je v kríze nielen EÚ, ale aj národný štát, ešte nikdy po vojne nemali ľudia takú slabú dôveru v inštitúcie. Odrazom tejto krízy je aj nástup krikľúnskeho a nacionalistického populizmu, ktorý eurooptimisti vinia z ohrozenia mierového projektu.

No za dnešnou krízou európskej integrácie sú aj prehnané ambície eurooptimistov, ktorí v uplynulých troch desaťročiach tlačili „delorsovsky“ na pílu a prehliadali, že politické vedomie Európanov bude ešte dlho fixované na národné štáty. Úniu tak čoraz viac Európanov vnímalo nielen ako užitočnú inštitúciu s mierovým rodokmeňom, ale aj ako arogantný ideologický aparát, odtrhnutý od ich potrieb.

Stačí rekapitulácia posledných zhruba 25 rokov: Hoci bola v roku 1992 schválená Maastrichtská zmluva, ktorá bola výrazným integračným skokom, hoci si z nej vymohli výnimky Briti aj Dáni a hoci ju Francúzi v referende schválili len celkom tesnou väčšinou (51:49 percent), nestačilo to.

Táto zmluva položila aj základy zle nadizajnovanej eurozóny, ktorá o takmer 20 rokov priviedla EÚ k existenčnej kríze.

O pár rokov neskôr sa prijímala Amsterdamská zmluva, oficiálne z dôvodu, aby pripravila EÚ na rozšírenie o ďalšie členské krajiny. Na úroveň EÚ sa však zo štátov previedli ďalšie nové právomoci. Sotva táto zmluva vošla do platnosti, už sa prijímala zmluva z Nice, okrem iného tiež preto, aby sa Únia pripravila na blížiace sa rozšírenie. A opäť sa schválilo ďalšie posilnenie bruselských inštitúcií.

To sa písal rok 2000, v roku 2001 túto zmluvu odmietli Íri v referende, v roku 2002 ju v opakovanom referende schválili, takže v roku 2003 mohla začať platiť.

V tom čase však už európske elity pripravovali európsku ústavu, ktorá mala EÚ spečatiť ako nadnárodný štát. Viacerí čelní predstavitelia štátov EÚ ako nemecký kancelár Gerhard Schröder hlásali, že schválenie tejto ústavy je vysneným generačným dielom a predpokladom mieru v Európe a bez jej schválenia sa môže všetko rozpadnúť.

Ale ešte prv než ju stihli v referende odmietnuť Briti, spravili tak Francúzi (proti hlasovalo 56 percent) a Holanďania. To sa písal rok 2005.

O dva roky neskôr lídri štátov EÚ podpisovali Lisabonskú zmluvu, ktorá sa pokúsila z odmietnutej euroústavy zachrániť, čo sa dalo. Aj tú najskôr Íri odmietli, hlasovanie si opäť zopakovali so želaným výsledkom.

V priebehu týchto 15 rokov, od roku 1992 do roku 2007, vo viacerých západoeurópskych štátoch mohutnelo euroskeptické hnutie, pričom britskí Konzervatívci, ktorí v 70. rokoch podporovali vstup Británie do Európskeho spoločenstva, sa už mentálne s EÚ celkom rozišli.

A do toho prišla jedna kríza za druhou, najskôr zápas o euro, od minulého roka aj zápas o Schengen.

Aj Schäuble zaradil spiatočku

Eurofederalisti už dávnejšie vedeli, že Európa je príliš rôznoradá na to, aby bola cesta k „čoraz tesnejšej Únii“ bezproblémová. Dnešný nemecký minister financií Wolfgang Schäuble ešte v 90. rokoch vytvoril koncept „európskeho jadra“, teda Európy dvoch rýchlostí, v ktorej sa štáty ako Nemecko, Francúzsko, Holandsko a Belgicko mali integrovať rýchlejšie a v lepšom prípade za sebou potiahnuť aj ďalšie štáty.

Tento koncept sa síce zrealizoval, ale dopadol celkom inak než si prívrženci čoraz užšej EÚ predstavovali. Veľká Británia, ktorej bolo napriek protitlaku umožnené byť v EÚ bez členstva v eurozóne, sa včera rozhodla opustiť Úniu. Sám Schäuble ešte pred britským referendom vyslovil obavu, či z EÚ v prípade brexitu neodídu aj Holanďania, pôvodne členovia jeho európskeho jadra, tradične silne naviazaní na Britániu.

Niekdajší propagátor čo najužšej Únie tiež prezieravo varoval vlastný tábor: „Ako odpoveď na brexit nemôžeme len tak jednoducho žiadať viac integrácie. (…) To by bolo hlúpe, mnohí by sa právom pýtali, či sme ako politici ešte stále nepochopili.“

Podľa mnohých euroskeptikov je recept na prinavrátenie dôvery pomerne jednoduchý: je ním „menej Európy“, odstránenie mnohých regulácií, prenos právomocí späť na štáty. Lenže paradoxom toho hybridného štátu-neštátu s názvom EÚ je aj to, že kým na jednej strane vstúpila Únia do oblastí, kam nemala, dnešná doba prináša problémy, kde potrebujeme silnejšiu EÚ než doteraz (poriadna banková únia, silnejšia spoločná energetická politika).    

Brexit môže spustiť reťazovú reakciu a byť začiatkom konca. Ale môže byť aj začiatkom nového pragmatickejšieho rozmýšľania o vzťahu Európy a jej štátov. Ak eurofederalisti, ktorí už dosnívali svoju utópiu a tí euroskeptici, ktorí si neželajú rozpad, ale zmenu EÚ, nájdu spoločnú reč, budeme raz Britom za 23. jún vďační. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo