Nastolia mier na Blízkom východe Čína, Rusko a Izrael?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Nastolia mier na Blízkom východe Čína, Rusko a Izrael?

Štvrť Pchu-tung v čínskom Šanghaji. Ilustračné foto: flickr.com (Bon Adrien)

Amerika ustúpila zo svetovej scény. Bude novým tvorcom blízkovýchodnej politiky čínsko-ruská os spolu s Izraelom?

Na Blízkom východe bude dominovať „rusko-čínska os“ s Izraelom ako jej západným ukotvením. Takýto scenár vyšiel 15. júna na Russia Insider, pochybnej propagandistickej stránke, ktorá často dáva priestor okrajovým konšpiračným teoretikom a občas antisemitom. Tentoraz bol ale autorom uznávaný Giancarlo Elia Valori, riaditeľ talianskeho oddelenia Huawei Technologies a veterán predošlých spravodajských vojen. Jeho životopis sa číta ako román Roberta Ludluma.

Profesor Valori píše:

„Rusko-izraelská os môže rekonštruovať Blízky východ. Hlavné mocnosti dnes nemajú ani otca, ani matku a ich nahradenie Iránom a Saudskou Arábiou nepotrvá dlho, pretože tieto sú príliš malé na to, aby mohli vytvoriť ďalekosiahle strategické vzťahy. Pre Blízky východ preto nastal čas ukotviť sa ku globálnej moci – rusko-čínskej osi s Izraelom konajúcim ako regionálna protiváha.“

Bol by som v pokušení odmietnuť Valoriho tézu ako veľkú fikciu, ak by som pred tromi rokmi taktiež nevyšiel s vyhliadkou Pax Sinica (čínskeho mieru) na Blízkom východe.

Treba povedať, že izraelsko-ruské vzťahy sú celkom dobré. Šikovnou vojenskou spoluprácou medzi izraelskou armádou a ruskými jednotkami v Sýrii sa podarilo vyhnúť problémom. Izrael toleroval príležitostné ruské prelety nad svojím územím a Rusko tolerovalo príležitostné izraelské nálety na ruských lokálnych spojencov Irán a Hizballáh. Medzi izraelskými predstaviteľmi dokonca existovali špekulácie, že Rusko by v Bezpečnostnej rade OSN mohlo vetovať Francúzskom predložený návrh na zriadenie palestínskeho štátu.

Taktická spolupráca medzi Ruskom a Izraelom je ale otázna: Kde sa ruské (a čínske) dlhodobé záujmy zhodujú s izraelskými? Profesor Valori píše o prestavbe Blízkeho východu, ale nie je to až tak pritiahnuté za vlasy, ako to znie.

Sykes-Picotova dohoda ustanovila menšiny, aby vládli väčšinám. Vytvorilo to prirodzenú rovnováhu moci. Keď v roku 2007 dostali v Iraku moc do rúk šíiti, bola dohoda zrušená. Zdieľať

Storočie stará konštrukcia Blízkeho východu, konkrétne Sykes-Picotova dohoda, je zrušená. Amerika ju zrušila v roku 2007 ustanovením väčšinovej (čiže šíitskej) vlády v Iraku. Blízky východ potrebuje novú konštrukciu. Sykes-Picotova dohoda, ako som vysvetlil tu, ustanovila menšiny, aby vládli väčšinám: sunitská menšina šíitskej väčšine v Iraku a šíitska (alawitská) menšina sunitskej väčšine v Sýrii. Vytvorilo to prirodzenú rovnováhu moci: sýrski kresťania podporovali Alawitov a irackí kresťania podporovali Saddáma Husajna. Utláčaná väčšina vedela, že akokoľvek môže byť menšinový režim protivný, nepodujme sa ich všetkých pozabíjať.

V momente keď Američania v roku 2007 dali moc do rúk šíitom, suniti došli k záveru, že sa musia pustiť do boja o život, inak budú vyhladení. Okupácia Spojenými štátmi pod velením generála Petraeusa sa pokúsila kooptovať sunitov cez „Sunitské prebudenie“ (iracká revolúcia proti al-Káide v Iraku, v ktorej sunitskí Arabi bojovali po boku amerických síl, pozn. prekl.), ktoré uspelo jedine vo vyzbrojení a finančnej podpore sunitov do vojny, ktorá nevyhnutne prišla. Vypukla v roku 2011 a bude pokračovať neustále. Bývalí členovia Bushovej vlády stále tvrdia, že operácia rokov 2007 – 2008 dosiahla vojenské víťazstvo, ktoré Obamova vláda zahodila. Inými slovami, to, čo Bush a jeho poradcovia stále považujú za svoj najväčší úspech, bolo príčinou súčasného zničenia.

Umelé národné štáty vytvorené britskými a francúzskymi imperialistami sa nedajú obnoviť a ich ruiny sú bojovou arénou tak pre miestnych, ako aj pre globálnych teroristov. Je iba jedna alternatíva k Sykes-Picotovmu systému štátov a to je rozdelenie Blízkeho východu podľa vzoru bývalej Juhoslávie – na etnické a náboženské enklávy, ktoré oddelia bojujúce strany. Juhoslovanské riešenie si vyžiadalo rozsiahle výmeny obyvateľstva, bolo chaotické a drahé, ale lepšie, ako bola alternatíva. Obdobné riešenie pre Blízky východ bude ešte chaotickejšie, ale lepšie ako to, čo máme dnes.

Budúcnosť Blízkeho východu závisí od osudu Kurdov, ktorí sú príkladom toho, čo malý moslimský ľud môže dosiahnuť tvárou v tvár rozpadajúcemu sa štátu. Zdieľať

Nezávislý Kurdistan by bol vzorom pre všetky takéto enklávy: Kurdi majú 30-ročnú históriu v podstate samovlády v severnom Iraku, spoľahlivú pozemnú armádu, rastúcu demografiu a politickú vôľu vyrásť ako národ. Bez preháňania sa dá povedať, že budúcnosť Blízkeho východu závisí od osudu Kurdov, ktorí sú vzorom a príkladom toho, čo malý moslimský ľud môže dosiahnuť tvárou v tvár okolitým rozpadajúcim sa štátnym štruktúram.

Izrael a Rusko sú dnes zhodou okolností jediné dve mocnosti, ktoré podporujú kurdskú nezávislosť. Izrael explicitne a Rusko o niečo opatrnejšie. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu v prejave v januári 2014 vyhlásil, že Izrael „by mal podporiť kurdskú snahu o nezávislosť“ a chválil Kurdov ako „národ bojovníkov, [ktorí] preukázali politickú oddanosť a sú hodní nezávislosti“. Netanjahuovu podporu pre Kurdov odvtedy zopakovali ďalší členovia jeho kabinetu.

Izrealský premiér Bejnamin Netajnahu s ruským prezidentom Vladimírom Putinom počas stretnutia v rezidencii Novo Ogarjovo neďaleko Moskvy 21. septembra 2015. Foto: TASR/AP

Rusko prejavilo podporu kurdskej nezávislosti cez nižších úradníkov, napríklad svojím konzulom v hlavnom meste irackého Kurdistanu. To určite nie je jednoznačná podpora. Ako napísal v májovom komentári pre Al-Monitor Paul Saunders, bývalý poradca Georga W. Busha, Rusko podporuje kurdské ambície, ak sú v súlade s jeho vlastnými záujmami, a jeho nedávne vyjadrenie podpory Kurdom nasleduje po kríze rusko-tureckých vzťahov po tureckom zostrelení ruskej stíhačky.

Rusko má mnoho dôvodov držať si Kurdov od tela – bojujú proti ruskému spojencovi Asadovi a možno sa pobijú aj s vládou v Bagdade. Má ale aj jeden preklenujúci dôvod na ich podporu – Sýriu nemožno stabilizovať bez rozdelenia na etnické a náboženské enklávy a Rusko chce Sýriu stabilizovať.

Ak sa Izrael a Rusko stanú krstnými otcami nezávislého Kurdistanu, naozaj by mohli Blízky východ prebudovať. Zdieľať

Práve to prináša najviac starostí Iránu. Ruský štátny monopol Gazprom sa ponúkol, že preskúma rozsiahle prírodné ložiská zemného plynu v Izraeli a niekoľko proiránskych komentátorov sa obáva, že Rusko „predalo Irán“ za izraelský zemný plyn. Sú mimo. Irán sa bojí, že Rusko zapredá svoje záujmy v Sýrii uzavretím dohody s USA o rozdelení krajiny, ako 10. júna napísal Abbas Qaidaari v Al-Monitor. Qaidaari píše: „Rozdiely medzi teheránskymi a moskovskými geostrategickými cieľmi v Sýrii s ohľadom na cenu, ktorú každá strana musí zaplatiť, sú príliš vzdialené, aby sa mohli zhodnúť na všeobecnej a dlhodobej spolupráci. Najväčším cieľom Moskvy je zachovať v Damasku závislú vládu a udržať prístup k Stredozemnému moru pre svoju námornú flotilu. Irán potrebuje Sýriu a prístup k jej južným regiónom, aby zachoval svoju podporu pre libanonský Hizballáh. Je prirodzené, že ak Rusko dosiahne svoje ciele, nebude vidieť žiadny dôvod na udržanie statu quo, a to je presne to, čo znepokojuje Irán, odkedy sa táto hra začala.“

Rusko má v Sýrii dva záujmy. Prvým je udržať Asada pri moci aspoň v nejakej časti Sýrie. Druhým je potlačiť sunitských džihádistov, ktorí dominujú v opozícii voči nemu. V Sýrii dnes v radoch al-Káidy alebo ISIS bojuje približne 2- až 5-tisíc ruských moslimov. Najväčšou obavou Ruska je rozšírenie džihádu cez Čierne more na Kaukaz.

Ak sa Izrael a Rusko stanú krstnými otcami nezávislého Kurdistanu, naozaj by mohli Blízky východ prebudovať, ako vo svojej provokatívnej eseji navrhuje profesor Valori. Naopak, Amerika je paralyzovaná. Ku kurdskému štátu by sa nevyhnutne pripojili regióny na juhovýchode Turecka s kurdskou väčšinou. Amerika nemôže zavrieť oči nad ohrozením územnej celistvosti člena NATO. Prakticky by to ale Washington mohol urobiť. Správnou cestou by bolo podnietiť Turkov k vypísaniu referenda o kurdskej nezávislosti podľa vzoru referenda v Sársku v roku 1955 (a to isté by sa malo urobiť aj v sporných regiónoch Ukrajiny).

Turecko však s takýmto rozumným riešením nebude nikdy súhlasiť a Washington ho nikdy nenavrhne. Establišment americkej zahraničnej politiky je ako futbalové mužstvo pokúšajúce sa vyhrať zápas, zatiaľ čo okolo neho dohorieva štadión. Na ministerstve zahraničných vecí je 51 diplomatov, ktorí stále veria, že Amerika môže vychovať umiernenú sunitskú opozíciu v Sýrii, ktorá by sa postavila Asadovmu režimu.

Turecko sa môže prispôsobiť svojim možnostiam a žiť so svojimi susedmi v mieri. Alebo môže zúriť proti svojmu osudu a padnúť vo veľkom štýle. Žiaľ, zdá sa, že si vyberie zlú možnosť. Zdieľať

Osudom nie je demografia (tento banálny výrok sa prisudzuje francúzskemu pozitivistovi Augustovi Comteovi). Ako povedal Herakleitos, osudom je charakter, a turecký charakter je problém. Kurdi majú dvakrát viac detí ako etnickí Turci, čo znamená, že o jednu generáciu bude polovica tureckých mužov bojaschopného veku hovoriť kurdským jazykom ako svojím rodným. Turecko dnes zápasí so svojou budúcnosťou. Jeho osud je spečatený: stane sa minoritnou stredozemnou mocou podobnou druhoradému Španielsku alebo Taliansku, s upadajúcou pracovnou silou, slabou menou a nepokojnou politickou reputáciou.

Má však možnosť voľby týkajúcu sa svojho národného charakteru. Turecko môže prijať priemernosť svojich možností, prispôsobiť sa im a žiť so svojimi susedmi v mieri a primeranom stupni prosperity. Alebo môže zúriť proti svojmu osudu a padnúť vo veľkom štýle. Žiaľ, zdá sa, že si neodvratne vyberie zlú možnosť. Bude sa zmietať v snahe o nedosiahnuteľnú národnú veľkosť a jeho susedia to budú musieť vyriešiť.

Jeden z grafických náčrtov iniciatívy One-Belt, One-Road – Nová hodvábna cesta ekonomického pásu a nová námorná hodvábna cesta. Foto: CCTV America

Hlavnou strategickou obavou Izraela zostáva Irán. Tento fakt neodradil Spojené štáty, aby s ním uzatvorili jadrovú dohodu, ktorá Irán z izraelského pohľadu posilňuje. Iránske vojenské ambície by mohli držať v medziach Rusko a Čína a Izrael by ich v tomto smere mohol považovať za nápomocné.

Čína ako ekonomická veľmoc má prostriedky na pozdvihnutie blízkovýchodných ekonomík. Teraz má ale väčšie obavy z rozšírenia islamistického terorizmu do Ázie. Zdieľať

Na rozdiel od Ruska má Čína všetky dôvody na to, aby sa priamo nezapájala do diania v regióne. Chýbajú jej regionálne znalosti, ktoré Rusko získalo počas troch storočí vojen s Turkami, nemá vojenskú kapacitu pre expedičné pozemné sily a chýbajú jej aj diplomatické a spravodajské schopnosti, s ktorými by mohla čeliť komplexnosti miestnych politík. Ale ako dominantná ekonomická mocnosť eurázijského kontinentu má Čína prostriedky na pozdvihnutie regionálnej ekonomiky. Ako uvádza profesor Valori: „Izrael spoločne s Ruskou federáciou budú schopní projektovať veci globálne. V budúcnosti bude pre Izrael miesto v čínskej iniciatíve One-Belt, One-Road v strednej Ázii, v Indii, dokonca aj v Latinskej Amerike či v niektorých regiónoch Afriky.“

Čínska ekonomická vízia pre eurázijský kontinent je dlhodobá záležitosť a stále trochu abstraktná. Naliehavejšie sú čínske obavy z rozšírenia islamistického terorizmu do Ázie. Ako 15. júna napísala pre Asia Times Christina Lin, sýrska občianska vojna sa stala magnetom pre moslimov z juhu a juhovýchodu Číny. Saudmi financované náboženské školy v ich oblastiach už mnohých z nich zradikalizovali.

Čína má už teraz plné ruky práce s ujgurskými teroristami vo svojej západnej provincii Xinjiang, ktorá je väčšinovo moslimská. „Južná cesta“ cez Thajsko a Mjanmarsko prepája ujgurských teroristov s juhovýchodnou Áziou. Ak sa spoja s domácimi teroristami v Thajsku, Indonézii a Malajzii, ako sa obávajú bezpečnostní predstavitelia Číny, problém môže metastázovať.

Tento súbeh záujmov na Blízkom východe umožňuje Pax Sinica (čínsky mier). Ak by americká politika nebola až tak pomýlená, ako je, bolo by to nepredstaviteľné.

David Goldman
Autor je americký ekonóm, esejista portálu Asia Times. Napísal knihu Ako umierajú civilizácie (a prečo islam umiera tiež).

Pôvodný text: A Pax Sinica in the Middle East, redux. Publikované s dovolením redakcie Asia Times, preložil L. Obšitník.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo