ROK KŇAZOV: Od zdržanlivosti ženatých po celibát

Prečo Cirkev ustanovila celibát? Je celibát správny? Tieto otázky sme položili saleziánovi Petrovi Naňovi.

Zamýšľa sa vôbec niekto v Cirkvi nad tým, čo to dáva veriacim laikom, že kňaz, ktorý slúži omšu, spovedá, je slobodný a sľúbil Bohu, že bude patriť iba jemu? V našej západnej tradícii to súvisí s istým druhom kňazského zasvätenia Bohu. Celibát by sme mali viac meditovať ako ho len kritizovať a analyzovať.

Ako to bolo s našimi milými apoštolmi? Boli ženatí, či nie? Zdá sa, že vo Svätom Písme máme len negatívne indície. Nikde sa nehovorí o ženách a deťoch apoštolov. Spomína sa iba Petrova svokra. V Lukášovom evanjeliu sa však spomína, že apoštoli zanechali všetko. A Ježiš im hovorí, že kto zanechá ženy, získa stonásobne viac. A Ježiš im nehovorí, že to tak neurobili. Skutočne chce, aby sa zriekli všetkého, čo je dosť tvrdé pre židovskú mentalitu. Ďalšou indíciou je Lk 14,26, kde sa hovorí o tom, že treba mať v nenávisti otca, matku, ženu, deti. Zdá sa, že apoštoli vtedy už nemali manželské vzťahy a záväzky voči deťom. Akoby si Ježiš vybral sám slobodných. Čo sa týka Petra, je logické, že ak mal svokru, mal aj ženu. Ale zvláštne je, že v dome Petra ho neobsluhuje žena, ale svokra. Žena sa vôbec nespomína a tak vzniká otázka: Bol vdovec?

Apoštol Pavol žije v celibáte. Otázny je text 1 Kor 9,5, kde sa spomína „žena – sestra.“ O koho vlastne ide? O ženy apoštolov, ktoré si so sebou apoštoli brávali? Zdá sa, že tento výraz sa nevzťahuje na manželku, ale na ženu, ku ktorej sa správajú ako k sestre vo viere. Kontext tejto časti je vyhlásenie práv, ktoré vyplývajú z apoštolovho statusu. Bolo by však absurdným, keby malo byť právo nechať sa sprevádzať vlastnou manželkou, veď to by bola normálna vec pre všetkých manželov.

Zaujímavé sú však pastoračné listy: 1 Tim 3,2 (biskup), Tít 1,6 (presbyter) a 1 Tim 3,12 (diakon). Väčšinou sa tu vyberajú zosobášení muži jednej ženy. Keďže boli verní svojej žene, sú schopní prijať ministérium. Ale vyžadovala sa snaha o zdržanlivosť od momentu vysviacky.

Je jasné, že v antike sa povinnosť celibátu nechápala tak ako dnes. Nešlo o zrieknutie sa manželstva, ale o zdržanlivosť klerikov! Nemali mať sexuálny styk so svojimi manželkami. A to si vyžadovalo súhlas manželky a zrieknutie sa mať deti. Lenže toto bolo prakticky neudržateľné. Kto už raz mal ženu, veľmi ťažko sa prežívala pri nej zdržanlivosť, a tak sa prišlo k názoru, že jediná forma, ktorá je udržateľná, je nemať ženu vôbec. Prvý kanonický dokument vzhľadom na zdržanlivosť je kánon 33 koncilu v Elvíre z roku 305. Stretli sa tu biskupi Španielska, ktorí vydali 81 kánonov ohľadom cirkevného života. Devätnásť biskupov sa zhodlo na tom, že pre klérus je povinná zdržanlivosť a nemať deti. Kto by to nezachoval, musel byť vylúčený z klerického stavu. Veľa kňazov bolo ešte ženatých pred vysviackou, ale potom už museli dodržiavať zdržanlivosť. A toto im bolo jasné aj pred týmto koncilom, inak by to bola prvá norma v tejto oblasti a tá by musela byť nejako zdôvodňovaná. Nejde teda o prvý príkaz ohľadom zdržanlivosti, ale o prvý písaný dokument, ktorý sa nám zachoval na túto tému. Už však predpokladá takúto normu.

Stredovek prinášal veľa problémov a porušovanie celibátu. A tak zaujmú energickejší postoj pápeži. Lateránsky koncil v roku 1139 vyhlásil, že manželstvo po vysviacke je neplatné. To spôsobilo k tomu, že sme predpokladali, že práve tento koncil zaviedol celibát. Ale v podstate sa potvrdilo len to, čo bolo už predtým jasné. Tridentský koncil pridáva nutnosť celibátu už od počiatku. Do seminárov sa neprijímajú ženatí. Chceli takto riešiť problém zdržanlivosti.

Na Východe však chýbalo silné disciplinárne centrum, a tak si to každý riešil po svojom. A silné prepojenie na štát to ešte zhoršovalo. Postupne sa akceptovalo, že presbyteri zostávali ženatí a mali deti. Ale deň, v ktorom sa slávila liturgia, vyžadoval zdržanlivosť. Otázkou zostáva, prečo sa kňaz musí zosobášiť iba pred vysviackou, ak nie je prepojenie medzi tým, že som ženatý a tým, že som kňazom? A prečo sa po smrti manželky nemôžem znova oženiť?

Niektoré stupne „vysvätených služobníkov“ aj u nás na Západe dokonca nemajú povinný celibát. Stav celibátu sa teda považuje v našej Cirkvi za optimálny stav pre kňazstvo. Ale nie neodmysliteľný. A určite by sa našlo mnoho ľudí, ktorí by si povedali, že im stačí aj nie celkom „optimálny stav“. Takáto tradícia sa presadila na Východe. U nás na Západe sme si povedali, že nechceme nejaké minimum (teraz hovoríme samozrejme o kňazoch), ale to najlepšie, čo môže pred Bohom byť. Aby kňaz patril iba Bohu a to aj takýmto osobitným spôsobom. Ak má byť kňaz radikálnym znakom Ježiša Krista, potom sa má naňho čo najviac podobať a to aj spôsobom života, ktorý si Ježiš vybral.

Odjakživa sa hovorilo, že pre kňaza je Nevestou Cirkev. Ak Ježiš žije pre svoju Cirkev, potom aj kňaz má žiť pre ňu, jej venovať všetok svoj čas, dary, schopnosti. Veď napokon je to čas, ktorý môže venovať viac tebe a nemusí sa starať pri tom o vlastnú rodinu. A okrem toho, má to aj rozmer budúceho života, v ktorom sa už ľudia nebudú ženiť.

Na záver len malé skonštatovanie. Hoci bude mať celibát mnoho odporcov, určite bude vždy aj veľa zástancov. A som hlboko presvedčený, že v nejakej forme celibát prežije aj v budúcnosti. Bude mať svoje čaro, bude znamením lásky a oddanosti Bohu aj Cirkvi. A keby celibát prestal byť povinný pre všetkých kňazov, potom by viac vyniklo svedectvo rehoľníkov a zasvätených.

Peter Naňo, SDB
Foto: Flickr.com

V rámci seriálu Rok kňazov odpovedajú kňazi každý týždeň na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Seriál Rok kňazov:
teológ Tibor Haluška: Morálka nie je čiernobiela
verbista a fotograf Andrej Lojan: Dá sa Boh odfotografovať?
správca farnosti Smolnícka Huta Jozef Spišák: Cirkev bez sviatostí je mŕtvou tradíciou
cirkevný historik Ľuboslav Hromják: Je Cirkev skostnatená?
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo