RECENZIA: Zmyslom života je život sám

„Určite nie je náhoda, že najčastejšie sa vyskytujúce slovo v slovníku Ježiša, ktorého Buber nazýva „hlavným Židom“, je „konať“, zatiaľ čo najčastejšie sa vyskytujúce podstatné meno je „nebeské kráľovstvo“. Súvislosť je úplne jasná: druhé slovo je cieľ, prvé je cesta, prostriedok ako podporovať, napomáhať Božiu vládu na Zemi.“

Tento a mnoho podobných citátov je možné nájsť v rozhovore teológa, religionistu a filozofa Pinchasa Lapida so psychiatrom a neurológom Viktorom E. Franklom (na obr.) z augusta 1984, ktorý bol podkladom útlej, no obsahovo výnimočne bohatej knižky Hľadanie Boha a otázka zmyslu.

Tá si však na svoje vydanie musela počať viac než dvadsať rokov. Jej rukopis s už zapracovanými poznámkami autorov sa nevedno prečo „stratil“ a až v roku 2004 bol objavený vo Franklovej súkromnej pozostalosti.

Frankl a Lapide svoj rozhovor v predhovore označujú za otvorený dialóg medzi vierou a vedou, ktoré proti sebe dlho márne bojovali a ignorovali sa, pričom sa obe snažia o to isté - napomáhať spáse a ozdraveniu ľudskej bytosti.
Už životopisy autorov v úvode knihy sú pre čitateľa úžasným zážitkom. Nehovoriac o dialógu, ktorý nasleduje po nich. Zhrnúť jeho podstatu je náročné, pretože každým riadkom sa vďaka Franklovi a Lapidovi rozhovor posúva ďalej a ďalej. Samotní autori sa pokúšajú vyberať z množstva myšlienkových podnetov len tie, ktoré takýto posun umožnia.

Načrieť hlboko

V knižke sa tak hovorí o zmysle ľudského života, utrpení, naplnení, sebarealizácii, láske či o človeku samom. Na druhej strane i o modlitbe, milosti a viere, jachtavo i vážne o Bohu a neraz kriticky o teológií a teológoch. Autori tiež opisujú svoje stretnutie s pápežom Pavlom VI. a v myšlienkach sa často vracajú do čias Osvienčimu. Všetko však pekne zapadá do kontextu, keďže Frankl s Lapidom postupujú po jednej myšlienkovej osi. Frankl si pri vysvetľovaní neraz pomáha skúsenosťami a opismi situácií, ktoré počas života prežil, keďže počas holokaustu prešiel tromi koncentračnými tábormi. Navyše v rozhovore často zachádza do svojho súkromia, čo hodnotí slovami: „Asi jediný spôsob, ako môžem vyjadriť svoju úctu k vám, je, že sa vám zdôverujem s tým, čo som ešte nikdy nepovedal, dokonca o čom som ani nepremýšľal.“

Premýšľať ako Žid

Lapide sa počas svojho života pokúšal o prehĺbenie dialógu medzi kresťanstvom a židovstvom a správny výklad Biblie. I v rozhovore s Franklom upozorňuje, že Ježiš hovoril a rozmýšľal hebrejsky, nie grécky. Grécky výklad je preto v mnohom iný. Ježiš podľa neho na kríži nepovedal „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ V hebrejčine boli jeho slová: „Bože môj, Bože môj, kvôli čomu si ma opustil?“ Podľa Lapida ide o veľký rozdiel, pretože prvá formulácia pochádza z pochybnosti o Bohu a teda o Ňom pochybuje, pričom sa obracia do minulosti. Zatiaľ čo otázka kladená tritisíc rokov hebrejsky sa obracia do budúcnosti, o Bohu nepochybuje a Ježiš tak utrpenie úplne prijíma. No rád by vedel, kvôli čomu mu bolo uložené.

Rozdiely v prístupe

Lapide si ďalej napríklad myslí, že existujú dva základné spôsoby myslenia. Možno ich zredukovať na grécky a hebrejský, pričom grécky má formu „buď, alebo“ a podarilo sa mu infikovať celý Západ. Príkladom môže byť Nový zákon. Takýto prístup otvára len dve cesty a sú len zatratení alebo spasení, svetlo či tma. „Je to čierno biele maliarstvo, ktorého fantázia nikdy nedôjde k šedi,“ vysvetľuje Lapide. „Inými slovami, existuje buď možnosť, že ja mám pravdu, a potom ty a všetci ostatní sa mýlite, alebo opačná.“ Pričom hebrejský prístup, ktorého príkladom je hebrejská Biblia, je prístupom „nielen, ale aj“. Znamená to, že veci nie sú buď čierne alebo biele ako absolútne dobro a zlo. „Je údelom človeka, že je relatívny a pohybuje sa v oblasti mnohých odtieňov šedi a nikdy nie je „buď, alebo,“ to je určené len Bohu,“ nazdáva sa Lapide.

Skutočné naplnenie

Zaujímavé je i vysvetlenie sebarealizácie či sebatranscendencie, pri ktorom si Frankl pomáha príkladom ľudského oka. „Schopnosť oka plniť svoju funkciu, teda opticky vnímať okolitý svet, sa paradoxne zakladá na jeho neschopnosti vnímať samé seba.“ Veď kedy okrem prípadu, keď sa pozeráme do zrkadla, vidí naše oko samé seba? Rovnako je to s človekom. Stávame sa samým sebou a plne ľudskou bytosťou v tej miere, ako sa nám darí nesústrediť sa na seba, na svoju vlastnú realizáciu, rozkoš, šťastie, ale venujeme sa inému a zabúdame tak, ako naše oči nevidia seba.

Podobne aj pri konaní dobra má človek spokojné svedomie len vtedy, keď ho koná ako dôsledok (per effectu), ale keby ho konal zámerne (per intentionem), vôbec by ho nedosiahol. „Aký dôvod by mal na spokojné svedomie, keby konal dobro len pre seba, kvôli sebe, pre svoju vlastnú vnútornú rovnováhu? V skutočnosti by vôbec nekonal dobro a nemohol by vôbec mať spokojné svedomie,“ dodáva Frankl.

Hľadanie Boha a otázka zmyslu nepatrí medzi ľahkú oddychovú literatúru a nemusí byť pre všetkých zaručene prínosom. V rámci náboženského dialógu či osobného rozvoja je rozhovor dvoch výnimočných Židov dobrou pomôckou, ako sa snažiť pochopiť nepochopené, nechať sa inšpirovať a aj týmto spôsobom sa v mnohom posunúť. Spomínané myšlienky sú síce nepatrným útržkom a o knižke prezradili máločo ak vôbec niečo. Nechali však priestor polemizovať, alebo sa knižkou nechať očariť jej čitateľom.

Lukáš Melicher
Foto: Flickr.com

Viktor E. Frankl, Pinchas Lapide: Hľadanie Boha a otázka zmyslu , LÚČ 2009, 132 str.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Sledujte nás aj na Twitter.com/postoy.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo