Narnia je tu!

Kým bol C.S.Lewis, autor Kroník Narnie?

Aj keď nie som biológ, myslím si, že sa nepomýlim, keď napíšem, že taká obyčajná lúčna kvetina potrebuje pre svoj rast okrem iného pôdu, z ktorej môže čerpať živiny, ale aj slnko, ktorého lúče sú na fotosyntézu nevyhnutné. Nikdy nevystačí len s jedným.

Človek pre svoj duchovný rozvoj tiež potrebuje pôdu a slnko. Pôdu ako základ, z ktorého vyrastá, a ktorou nie je nič iné ako ľudská láska, ale i slnko, ku ktorému môže smerovať a za ktorým akosi podvedome cíti lásku Boha. Vystačiť s jedným nemôže!

Dvadsiaty druhý november 1963 bol zvláštny. Nestáva sa často, aby v jeden deň zomreli naraz tri významné osobnosti, ktoré svojím životom poznačili svet. V Dallase bol zastrelený americký prezident J. F. Kennedy, v Kalifornii svoj život skončil aj veľký spisovateľ a predstaviteľ východného spiritualizmu A. Huxley a v Oxforde týždeň pred svojimi šesťdesiatymi piatymi narodeninami umrel muž, ktorý odmietal pôdu lásky i Božie slnko, no nakoniec našiel obe, ba ešte oveľa viac — C. S. Lewis.

Neateistický ateista

Sledovať život tohto muža je priam fascinujúce. Spolu s ním môžeme bezprostredne zakúsiť, ako Boh neustále pôsobí nielen v nás, ale aj cez nás a neprestajne nám ponúka možnosť prežívať život v plnosti.

Clive Staples Lewis, vlastným menom Jack Lewis, sa narodil 29. novembra 1898 v severoírskom Belfaste. Už jeho detstvo bolo búrlivé a zároveň bolestné — napokon tak ako celý jeho život. V priebehu roka 1908 mu umreli traja blízki ľudia: matka Flora na rakovinu v deň narodenín svojho manžela, o desať dní neskôr strýko Joseph a v tom istom roku aj starý otec Lewis. Jack ostal sám s otcom Albertom a so starším bratom Warenom Hamiltonom, ktorý sa mu stal celoživotným spoločníkom. Keď o niekoľko rokov neskôr začínal čítať grécku a latinskú klasiku, narazil na Lukréciovo dvojveršie „Keby svet stvoril Boh, nebol by svet/tak krehký a zlý, ako ho možno vidieť“ a „pravdivosť“ týchto slov si doložil skúsenosťou svojho života i príkladom učiteľov na Cherbourg House, nebolo preňho ťažké opustiť vieru v Boha.

Ďalšie jeho štúdiá poznačil začiatok prvej svetovej vojny. Roku 1917 Jack prerušil štúdium na Oxfordskej univerzite a narukoval k Tretej Somersetovej ľahkej pechote. Vo francúzskom Arrase bol čoskoro ranený — zasiahol ho šrapnel. Vojna sa však už chýlila k záveru a po zotavení mohol Jack pokračovať v oxfordských štúdiách. Cieľ mal jasný – stať sa profesorom na univerzite v Oxforde. Pod pseudonymom Clive Hamilton mu vyšla aj knižná prvotina, lyrický cyklus Duchovia v područí ( Londýn, 1919). Recenzie boli pochvalné. Jack sa aj v knihe otvorene hlásil k ateizmu. Jeho verše „Dúfať a slabnúť a biť sa tmou,/ o Božiu vôľu lámať svoju“ však prezrádzajú, že jeho ateizmus bol akýsi zvláštny. Neateistický. Hľadanie odpovedí na otázky viery pokračovalo.

Zaskočený radosťou

Po skončení štúdií sa Lewis stal učiteľom anglického jazyka a literatúry na Magdalen College v Oxforde, ktorému zostal verný až do roku 1954, keď odišiel na univerzitu v Cambridgei. Na svojom prvom pôsobisku sa stretol s človekom, ktorý vážne poznačil jeho život a ktorého si Boh vybral za nástroj, aby blúdiacemu Jackovi ukázal správny smer. Nebol ním nikto iný ako J. R. R. Tolkien, profesor jazykov, skvelý spisovateľ, no predovšetkým zapálený katolík. Aj keď v profesionálnej oblasti nenašli vždy spoločnú reč, vzniklo medzi nimi hlboké priateľské puto. Roku 1929 zažil Jack podobný zážitok, ako mal Šavol na ceste do Damasku. Namiesto na koni sa ho však Pán dotkol v autobuse. Americký spisovateľ Sam Wellman, autor Lewisovho životopisu Pútnik krajinou fantázie (čes. vyd. Návrat domů, Praha 2000), opísal túto situáciu takto: „... raz na jar roku 1929 išiel do Oxfordu autobusom. Zrazu, bez akýchkoľvek slov alebo obrazov, sa ocitol v úzkych. Potom mal pocit, akoby na ňom ležalo bremeno. Hrozivo sa pred ním týčila dôležitá, avšak studená a nekonečná voľba: mohol ju odohnať, alebo neodohnať. V jeho mysli sa vytvoril obraz. Bol nepreniknuteľným mužom z ľadu. Potom sa začal roztápať. Kvap, kvap. Žblnk, žblnk. Nakoniec sa jeho ja rozplynulo. Veril. Absolútno bolo Duch. Duch bol Boh. Jack Lewis bol teista.”

V tom roku Jack prežil aj ďalšiu veľkú stratu, ktorá však nebola poslednou. Takisto ako matka mu zomrel na rakovinu aj otec.

Vráťme sa však k Jackovej konverzii. Boli potrebné ďalšie roky, aby prijal Ježiša ako svojho osobného Pána a Spasiteľa. Jedného dňa pozval k sebe na večeru svojich veriacich priateľov Tolkiena a Huga Dysona. Rozhovor trval celú noc — najprv v jeho byte, potom vonku v Addisonovej aleji. Pred svitaním prežil definitívne obrátenie. Aj táto chvíľa pripomína konverziu iného veľkého svätca, Augustína. „Niekto, kto by bol iba človekom a hovoril to, čo Ježiš, by nemohol byť veľkým morálnym učiteľom. (...) Alebo ten muž bol a je Božím Synom, alebo je šialencom či niekým ešte horším. Môžete ho umlčať ako blázna, môžete na neho napľuť a zabiť ho ako démona; alebo mu môžete padnúť k nohám a nazývať ho Pánom a Bohom,” napísal Jack neskôr vo svojej knihe K jadru kresťanstva (New York 1943). Vybral si tú pravdivú možnosť a z ateistu sa stal jeden z najväčších apologétov (obrancov viery) 20. storočia.

Boh na lavici obžalovaných

„S Bohom zaobchádzame ako polícia s obvineným; čokoľvek urobí, môže byť použité proti nemu,“ píše Lewis v jednej zo svojich esejí. „Ako môže byť Boh dobrý, keď vo svete, ktorý stvoril, sú vojny, násilie, hnev a smrť, rozvody a zneuctenia, drogy a zneužívanie detí...?“ Tak znie obvinenie Boha zo strany človeka – žalobcu i sudcu zároveň. Neodôvodnené prenášanie zodpovednosti nám pristane. Ale Božím plánom bol predsa svet bez zla! Bolestná situácia, ktorej sme svedkami, je dôsledkom len a len nášho hriechu. Tento koreň zla musí byť vytrhnutý, aby ľudstvo mohlo napredovať vo svojom premieňaní sa na Božie kráľovstvo. Že nie je možné úplne vyhubiť zlo? To je jasné, veď sám Ježiš povedal, že až do jeho druhého príchodu bude spolu rásť pšenica i kúkoľ a definitívna očista bude spojená s koncom sveta. Ale to neznamená, že sa nemáme snažiť už teraz premieňať na nový Boží ľud. Problém však spočíva aj tak niekde úplne inde. Je ním, ako píše Lewis, „takmer úplná neprítomnosť vedomia hriechu“. Ako chceme odstraňovať niečo, čoho existenciu popierame? „... musíme svojich poslucháčov presvedčiť o ich nepríjemnej diagnóze; skôr nemôžeme očakávať, že prijmú objavený liek. (...) Musíme hovoriť o márnomyseľnosti, nevraživosti, žiarlivosti, zbabelosti, podlosti, lakomstve atď.“ Hoci sa zdá niekedy priam nemožné usvedčiť dnešného človeka z hriechu, tým skôr, že v hriech neverí, je to naším poslaním. Až keď sa ľudstvo na svojej ceste hriechu obráti, dosiahne pravý pokrok, po ktorom túži. „Pokrok... znamená približovať sa k miestu, kde chcete byť. Keď odbočíte na nesprávnu cestu, rázne kráčanie vpred vás neprivedie bližšie k cieľu. Ak idete zlým smerom, pokrok znamená urobiť čelom vzad a vrátiť sa na správnu cestu; teda najpokrokovejším človekom je ten, kto sa vráti čo najskôr. (...) Ideme zlým smerom. A ak je to tak, musíme sa vrátiť.”

Zrozumiteľnosť ako základ úspechu

V roku 1933 sa okolo Lewisa sformovala skupina priateľov, poväčšine pedagógov z Oxfordu, ktorí sa stretávali každý štvrtok večer v Lewisovej izbe v Magdalen College a v pondelok alebo v piatok dopoludnia v hostinci The Eagle and Child. Čítali si svoje diela (pravdepodobne práve tu prvýkrát verejne odznel Tolkienov Pán prsteňov), diskutovali, podnikali spoločné výlety do okolia... Nesporne i toto intelektuálne plodné spoločenstvo prispelo k dozrievaniu Lewisových názorov a postojov. Hoci bol vysokoškolským pedagógom, chápal, že kresťanstvo v súčasnom svete nemožno vysvetľovať a brániť cudzími slovami a zložitými vetami, ale čo najjednoduchším a najzrozumiteľnejším jazykom. O tom, že sa mu to darilo, svedčila nielen obľúbenosť jeho príhovorov v rádiu BBC či čítanosť jeho esejí v populárnom britskom časopise The Guardian, ale aj istá recenzia na jedno z jeho diel, ktorú uverejnil New York Times: „... jeho myslenie je veľmi jasné; jeho štýl sa vyznačuje náročnou jednoduchosťou, akú možno dosiahnuť len po mnohých rokoch štúdia, premýšľania a vynechávania nepodstatného...“ Táto idea zrozumiteľnejšieho kresťanstva rokmi len získala na svojej aktuálnosti.

Svedectvo lásky

I v Lewisovom živote sa potvrdzuje staré známe, že láske nikto neujde. Ako päťdesiatštyriročný sa roku 1952 stretol s americkou spisovateľkou Joy Davidmanovou, ktorá konvertovala z judaizmu na kresťanstvo sčasti aj pod vplyvom Lewisových kníh. Začala sa posledná, azda najdramatickejšia časť jeho života. Prišli roky, ktoré pre Jacka znamenali skúšku, či to, o čom píše, vie aj žiť.

Medzi Jackom a Joy sa vyvinulo pevné priateľské puto. Do Jackovho života však v tej najneočakávanejšej chvíli vstúpila skutočnosť, pre ktorú už neraz musel trpieť: Joy hospitalizovali s diagnózou rakovina. Po rodičoch teraz nasledovala tá, ku ktorej necítil už len sympatie, ale aj nečakanú lásku. Napriek chorobe sa 21. mája 1957 vo wingfieldskej nemocnici konal sobášny obrad, ktorý Jacka a Joy zviazal manželským putom podľa tradícií Anglikánskej cirkvi (Jack bol totiž denomináciou anglikán). Tento moment v sebe niesol nielen rozmer úprimného dojatia nad hĺbkou a úprimnosťou ich lásky, ale určite bol aj neotrasiteľným svedectvom autentickosti Jackovho kresťanstva a nezlomnosti jeho charakteru.

Je priam neuveriteľné, že v priebehu roka sa Joyin stav zlepšil natoľko, že manželia mohli prežiť spoločné chvíle na dovolenke v Írsku i na výlete v Grécku (Joy totiž veľmi milovala cestovanie). Tomu, kto mal možnosť vidieť vynikajúci anglický film Krajina tieňov (s Anthonym Hopkinsom v úlohe C. S. Lewisa), určite v ušiach znejú Joyine slová, ktoré Jackovi pošepla v jednej z týchto magických chvíľ: „Prítomné šťastie je len predzvesťou budúcej bolesti.“ A naozaj. Bolesť na seba nenechala dlho čakať. Dňa 13. júla 1960 Joy umrela vo veku štyridsaťpäť rokov.

Opisovať Jackovu bolesť by asi nemalo zmysel. Napokon, a je to skutočne nezvyčajné, spravil tak sám. Bezprostredne po Joyinej smrti napísal útlu knižočku Svedectvo o zármutku (1961), ktorá v sebe skrýva nielen bolesť človeka nad stratou milovanej osoby, ale najmä silu rozhodnúť sa prijať Božiu vôľu, nech je akákoľvek. „Moja predstava o Bohu nie je nedotknuteľná; potrebuje občas prežiť otras. A je to sám Boh, čo ňou zakaždým poriadne zatrasie! Veď Boh sám je skvelým obrazoborcom,” vyznáva Lewis. Joyina smrť otriasla základmi jeho viery, no uvedomoval si, že Boh je svedomitý chirurg. Reže, aj keď pacient kričí od bolesti, lebo vie, že zákrok bude úspešný len vtedy, keď bude dôkladný. Chápal, že aj v jeho živote bolo potrebné vykonať tento bolestný rez. Prečo? Na to odpoveď nehľadal. Dôveroval Bohu, že koná správne, hoci pre človeka nepochopiteľne.

Jack prežil svoju manželku len o tri roky. Ak vaše kroky niekedy povedú do Oxfordu, nájdite si čas zablúdiť na cintorín pri Holy Trinity Church (Kostol Najsvätejšej Trojice), kde je pochovaný muž, ktorý nečakane objavené kresťanstvo zobral inšpiratívne vážne.

IMRICH GAZDA

Publikované v Katolíckych novinách 48/2003

Kroniky Narnie 1-7 si môžete zakúpiť tu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo