Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
12. február 2024

Prežije Európska únia rok 2024?

Speje k autokracii s progresivistickým centrom moci a štátmi bez práva veta

V orgánoch EÚ neexistuje trojdelenie moci a majú vážny demokratický deficit. Po navrhovanej zmene základných zmlúv sa bude musieť stať direktívnym superštátom.

Speje k autokracii s progresivistickým centrom moci a štátmi bez práva veta

Polícia používa vodu na rozohnanie ľudí počas protestu farmárov pred Európskym parlamentom v Bruseli vo štvrtok 1. februára 2024. Foto: TASR/AP

Zmeny v zmluve, ktoré navrhuje Európsky parlament (návrh na zmenu základných zmlúv EÚ bol schválený v novembri 2023), by členské štáty obmedzili na úlohu krajov európskeho superštátu.

Slovo „kraj“ nepoužívam náhodne, pretože dominantnú úlohu pri riadení tohto útvaru by zohrávalo Nemecko, prípadne s menšinovou účasťou Francúzska.

Členské štáty by stratili zvyšky suverenity v tých oblastiach politiky, v ktorých ju ešte majú (zahraničné veci, obrana alebo vlastná mena), a dokonca aj vo vzťahu k ústavným hodnotám, ku ktorým sa hlásia, ktoré by nahradil upravený článok 2 Zmluvy o Európskej únii v radikálnom ľavicovo-liberálnom výklade.

Strata suverenity členských štátov však nie je jedinou hrozbou. Sú tu aj ďalšie, ako napríklad do projektu zapísaná tzv. strategická autonómia, t. j. v dejinách európskej integrácie odveký nemecký a francúzsky (a treba pripomenúť – aj ruský) sen zbaviť Európu amerických vojsk.

Chcel by som upozorniť na ďalšie nebezpečenstvo, ktoré je v štruktúre plánovaného superštátu zapísané a priori ako genetický kód. Musel by (nie – mohol by, ale musel by!) byť autokratický. Z viacerých dôvodov.

1. Súhrn demokratických subjektov nie je demokratickým subjektom

Únia zažíva to, čo politológovia nazývajú demokratickým deficitom. Spočíva v tom, že čoraz viac rozhodnutí, ktoré priamo ovplyvňujú životy občanov, v čoraz väčšom počte oblastí politiky prijímajú ľudia, ktorí neboli zvolení a nemajú demokratický mandát. Patria k nim napríklad úradníci Európskej komisie a sudcovia Súdneho dvora EÚ, ale nie sú jediní.

Občania majú priamy vplyv na podobu len jednej z inštitúcií EÚ: na Európsky parlament. Niektoré z ďalších inštitúcií majú nanajvýš nepriamy mandát (Európska rada a Rada Európskej únie) a tie najdôležitejšie pre každodenné fungovanie Únie (Európska komisia a Súdny dvor EÚ) nemajú mandát vôbec.

De facto vychádzajú z nominácií a v personálnych detailoch niekedy – ako v prípade blokovania riadne predložených kandidátov na sudcov Súdneho dvora EÚ zo strany Poľska a umelého predĺženia funkčného obdobia profesora Mareka Safjana – dokonca vychádzajú z princípu známeho z filmu Maskot Stanisława Bareju: „Nemáme váš panský kabát, a čo nám spravíte?“ Personálne otázky sú také, aké chceme my. „Neakceptujeme vaše nominácie, a čo nám urobíte?“

Ak je demokracia systém, v ktorom občania vykonávajú moc prostredníctvom svojich volených zástupcov, niet pochýb o tom, že všetky členské štáty Európskej únie sú demokratické, ale samotná Únia nie je. Súhrn demokratických subjektov nie je demokratickým subjektom. Túto skutočnosť nikto nepopiera, hoci sa o nej väčšinou mlčí.

2. V Únii neexistuje trojdelenie moci

V Únii neexistuje montesquiovská triáda moci. Európska komisia má znaky verejnej správy a výkonnej moci, ale má aj takmer výlučné právo zákonodarnej iniciatívy, ako aj právo ukladať sankcie; ide teda o hybrid výkonnej a zákonodarnej moci s prvkami súdnej moci.

Rada je, naopak, hybridom legislatívy a exekutívy: má (zvyčajne spoločne s Parlamentom) legislatívne a v niektorých oblastiach aj rozhodovacie právomoci.

Parlament nemá zákonodarnú moc v takom rozsahu ako zákonodarcovia v demokratických štátoch, napríklad nemá právo iniciatívy a jeho kontrolné právomoci sú malé.

Súdny dvor Európskej únie nie je len súdnou mocou, ale často (prinajmenšom od prípadu Costa/ENEL v roku 1964) účinne – prostredníctvom svojich výkladov, ktorými mení obsah zmlúv – aj mocou zákonodarnou.

Predpoklad, že Charles Louis de Secondat, barón de La Brède et de Montesquieu alebo jednoducho Montesquieu, by sa po premene Únie na superštát obracal v hrobe, hraničí s istotou.

3. Európske voľby neovplyvňujú to, kto je pri moci

Výsledok volieb do Európskeho parlamentu nemá vplyv na to, kto má v Únii výkonnú moc. Zloženie Európskej komisie aj Rady odráža to, kto má moc v členských štátoch, a nie to, ktoré frakcie sú najsilnejšie zastúpené v Parlamente.

To je – zdanlivo – dobrá správa, veď Úniu založili členské štáty a nie naopak, a Únia by mala byť pre štáty, a nie štáty pre Úniu. Ale to, čo je v medzinárodnej organizácii v poriadku, by v superštáte bolo otvorenou autokraciou. Hlas ľudu by nemal žiadnu váhu a už teraz ho na úrovni EÚ nie je veľmi počuť.

Nech už bude výsledok akýkoľvek, voľby do Európskeho parlamentu neposkytujú príležitosť na zmenu výkonnej moci. V Únii neexistuje opozícia, ktorá by v dôsledku volieb mohla získať moc, ani výkonná moc, ktorú by voliči prinútili prejsť do opozície.

Je jedno, či nominálni kresťanskí demokrati, socialisti, liberáli, alebo zelení získajú vo voľbách do Európskeho parlamentu najviac kresiel. Tento mechanizmus je geneticky zabudovaný do postupov a štruktúry orgánov Únie.

4. Jazyk, ktorý nič nevyjadruje

Skutočnosť, že v demokratických štátoch môžu voliči raz za čas rozhodnúť o tom, že úradujúcich vládcov pošlú späť do opozičných lavíc, nazýva významný americký právnik a europeista profesor Joseph H. H. Weiler (zhŕňajúc presvedčenie voliaceho ľudu) „vyhadzovaním darebákov“ a považuje to za jedinú, a teda o to dôležitejšiu skutočnú moc voličov.

Jazyk politickej diskusie, ktorý by mal vyjadrovať rozmanitosť názorov, sa vytratil a nahradila ho nevýrazná, často infantilná eurománia. „Dobrý Európan“ je ten, kto akceptuje vládu hlavného prúdu; kto má iný názor, jednoducho „Európanom“ nie je. Zdieľať

Tento mechanizmus na jednej strane poskytuje občanom istý druh kontroly nad tými, ktorí sú pri moci, a záštitu pred zneužívaním moci a na druhej strane zavádza zdravú súťaž ideí, programov a nápadov (bez ohľadu na to, že ide zväčša o predvolebné párky a klobásky).

No táto soľ demokracie sa v Únii nenachádza. Európska integrácia vytvorila akýsi kult konsenzu ako hodnoty samej osebe.

Opäť: v prípade medzinárodnej organizácie možno tento jav považovať za prospešný. Mechanizmus konsenzu (posilnený právom veta a možnosťou opt-out) chránil individuálne záujmy členských štátov, najmä malých a stredných, v situáciách, keď boli v rozpore s hlavnými smermi vývoja Spoločenstva.

To, čo je užitočné v medzinárodnej organizácii, by však bolo v superštáte patologické.

Škodlivosť kultu konsenzu možno vidieť už v dnešnom hybridnom medzištátí. V Európskej únii sú otvorené spory o veciach zriedkavé a nevítané a politici a skupiny, ktoré prezentujú postoje nezapadajúce do hlavného prúdu EÚ, sú stigmatizované ako „protieurópske“.

Výsledkom je, že jazyk politickej diskusie, ktorý by mal vyjadrovať rozmanitosť názorov, hodnôt a záujmov, sa vytratil a nahradila ho nevýrazná, často infantilná eurománia. „Dobrý Európan“ je ten, kto akceptuje vládu hlavného prúdu a nevolenej bruselskej eurokracie; kto má iný názor, jednoducho „Európanom“ nie je.

5. Neexistuje systém spoločných európskych hodnôt

Každý členský štát Európskej únie má určitý historicky vytvorený systém hodnôt, ktorý je vyjadrený alebo aspoň viditeľný v preambule ústavy, alebo v samotnej ústave. Všetky tieto hodnotové systémy majú spoločný grécko-rímsko-židovsko-kresťanský pôvod, ale líšia sa. Možno si ich predstaviť ako rôzne vetvy vyrastajúce zo spoločného kmeňa.

Neschopnosť dohodnúť sa na systéme hodnôt spoločnom pre všetky členské štáty Únie odhalila história prác na zmluve o Ústave pre Európu (2004), najmä jej preambule. Rozdelenie v otázke začlenenia odkazu na kresťanské dedičstvo Európy bolo viac-menej v pomere 35 – 40 percent „za“, 60 – 65 percent „proti“.

O osude Ústavy pre Európu – zdalo sa – definitívne rozhodli Francúzi a Holanďania, ktorí ju v referendách v roku 2005 odmietli. Bolo to však definitívne? Pokusy vnútiť všetkým krajinám identickú axiológiu nikdy neprestali. Naviazané sú na to aj najnovšie návrhy na zmenu zmlúv.

Keďže (prinajmenšom v mnohých veľmi dôležitých detailoch) systém spoločných európskych hodnôt neexistuje, pokúšame sa ako taký predstaviť súbor vymenovaný v článku 2 Zmluvy o Európskej únii: ľudská dôstojnosť, sloboda, demokracia, rovnosť, právny štát, ľudské práva a tak ďalej.

Problémom je, že ide o vágne pojmy a ich výklad závisí od axiológie, ktorú vyznáva interpretátor. Napríklad právo na život (teoreticky najdôležitejšie vo všetkých medzinárodných dohovoroch, deklaráciách a chartách ľudských práv) sa v niektorých štátoch berie vážne. V iných – v tých, kde je napríklad voľný prístup k potratu (ktorý sa jednoducho nenachádza v žiadnom medzinárodnom dohovore, deklarácii alebo charte ľudských práv) – sa za „ľudské právo“ nepovažuje.

Právnici sa zhodujú, že to, čo Nemci nazývajú Rechtsstaat, nie je to isté ako anglosaský Rule of Law. Definícia právneho štátu v EÚ neexistuje. Superštát EÚ by sa musel odvolávať na axiológiu najsilnejších a vnucovať ju ostatným.

6. Neexistuje európske národné povedomie

Pre existenciu štátu (prinajmenšom neautoritárskeho) je nevyhnutný určitý minimálny pocit príslušnosti k nejakému spoločenstvu. Tento pocit často vychádza zo spoločenstva jazyka, histórie alebo náboženstva, ale nemusí to tak byť.

Pokúsiť sa deklarovať európske povedomie v zmluvách na základe jedinej oficiálne „európskej“, ľavicovo-liberálnej vízie neznamená nič viac, ako vnútiť tento druh názoru všetkým. To sa nedá dosiahnuť inak ako nátlakom. Zdieľať

Švajčiarsko je viacjazyčné, mnohonáboženské a ťažko možno hovoriť o spoločnej histórii medzi zakladajúcimi kantónmi z 13. storočia a kantónmi – ako Ženeva, Grisons alebo Neuchâtel –, ktoré sa pripojili ku konfederácii v 19. storočí. Napriek tomu Švajčiarov spája toto spoločné „niečo“, ktoré sa nazýva národné povedomie.

Často to zosobňujú postavy národných hrdinov. Národný hrdina môže byť skutočný alebo (ako William Tell vo Švajčiarsku) vymyslený, ale v kolektívnej pamäti musí fungovať. Ako upozornil Norman Davies, niekto ako spoločný národný hrdina Európy neexistuje.

Inzercia

Európan sa považuje za Francúza, Poliaka, Portugalca, ale nie za osobu „európskej národnosti“. Je možné, že sa to v budúcnosti zmení (hoci nič nenasvedčuje tomu, že by to bolo v blízkej budúcnosti), ale dnes „európske národné povedomie“ neexistuje.

Keď sa jediné spoločné európske dedičstvo, grécko-rímsko-židovsko-kresťanské, vytlačí na axiologický okraj (o čom kedysi písal T. S. Eliot vo svojej slávnej eseji Jednota európskej kultúry), je ťažké si predstaviť, okolo čoho by sa malo takéto „európske národné povedomie“ vykryštalizovať.

Pokúsiť sa ho deklarovať v zmluvách na základe jedinej oficiálne „európskej“, ľavicovo-liberálnej vízie „dobrých Európanov“ neznamená nič viac a nič menej, ako vnútiť tento druh názoru všetkým vrátane tých, ktorí s ním nesúhlasia (a ktorí s najväčšou pravdepodobnosťou tvoria významnú väčšinu). To sa nedá dosiahnuť inak ako nátlakom.

7. Hlavný prúd EÚ sa snaží všetkým vnútiť svoje paranáboženské presvedčenie

Tento ľavicovo-liberálny súbor „jediných správnych“ názorov sa môže v sekundárnych detailoch líšiť vo viacerých variantoch (pseudokomunistický, socialistický, liberálny alebo zelený), ale axiologické jadro je spoločné.

Zakladá sa na súbore bez dôkazov prijatých, politicky korektných, paranáboženských dogiem a/alebo bez právneho základu či dokonca zdravého rozumu vnucovaných „článkov viery“, pričom dogmy majú vždy prednosť pred dôkazmi, logikou, právnym základom či zdravým rozumom. Ako to funguje, stojí za to ilustrovať na príklade.

Už som spomenul, že hoci všetky medzinárodné súbory ľudských práv (vrátane Charty základných práv EÚ) uznávajú právo na život ako prvoradé a „právo“ na potrat sa v žiadnom z nich nespomína, práve potrat je vyzdvihovaný pod vlajkou „ľudských práv“ alebo „práv žien“ stúpencami ľavicových názorov, ktorí popierajú právo na život nenarodených detí.

V ich systéme je táto dogma taká samozrejmá, že ju netreba formálne zakotviť a má prednosť pred formálnymi ustanoveniami. V podobnom duchu sa v dokumentoch EÚ objavuje čoraz viac svojráznych menšín a rodina sa v nich neobjavuje.

Ten istý mechanizmus je dôvodom, prečo maďarský zákon zakazujúci propagáciu LGBT ideológie na školách (objektívne nie veľmi kontroverzný) mainstream označuje za „hanebný“, zatiaľ čo belgický alebo holandský zákon povoľujúci zabíjanie starých a nevyliečiteľne chorých nielenže nevyvoláva protesty, ale ani len tieň reflexie.

Maďarský zákon zakazujúci propagáciu LGBT ideológie na školách mainstream označuje za „hanebný“, zatiaľ čo belgický alebo holandský zákon povoľujúci zabíjanie starých a nevyliečiteľne chorých nielenže nevyvoláva protesty, ale ani len tieň reflexie. Zdieľať

Ľavicovo-liberálne názory pod záštitu „európskych hodnôt“ ľahko začlenia potraty, eutanáziu a sexuálne menšiny, ale rodinu alebo ochranu detí pred zabíjaním alebo predčasnou sexualizáciou (dôležitým prvkom maďarského zákona je sprísnenie trestov za detskú pornografiu) – už nie.

V Európe sa vedie paranáboženská vojna „štátov prvej kategórie“ („starých členských štátov“ – pozri nasledujúci bod) proti „zaostalým“ disidentom, ktorá je fraškovitou – ale nebezpečnou – paródiou na križiacke výpravy. Studená, t. j. bez použitia zbraní, ale s použitím vydierania, tribunálov, médií, obrovského množstva peňazí a teraz aj s pokusom prepašovať do zmlúv prvky genderovej ideológie.

8. Rovnosť členských štátov je fikcia

O niektorých detailoch by sa medzi odborníkmi – možno – dalo diskutovať, ale myslím si, že hlavná intuícia je správna: niet pochýb o tom, že v Európskej únii existuje fenomén inštruovania, poučovania a karhania takzvaných nových členských štátov tými „starými“. (Kvôli argumentácii nechávam bokom nezmyselnosť takéhoto delenia: veď najnovší členský štát, Chorvátsko, je v Únii trinásť rokov, zatiaľ čo najčastejšie poučované a karhané, Poľsko a Maďarsko, sú v nej už dvadsať rokov. A koľko rokov môže byť človek „nový“?).

Ale nie všetky „staré“ krajiny pociťujú toto pedagogické povolanie v rovnakej miere. Zdá sa, že osobitnú moralizačnú horlivosť prejavujú tí, ktorí kedysi považovali za svoje poslanie civilizovať „divochov“, často ohňom a mečom: bývalé koloniálne metropoly.

Je to, samozrejme, diferencovanejšie, ale aj na úrovni bežného pozorovania je jasné, že napríklad Íri alebo Rakúšania majú oveľa menšiu pravdepodobnosť „civilizovať“ strednú a východnú Európu ako Belgičania alebo Holanďania. Vlka to ťahá do lesa a na povrch vyplávajú staré zvyky a sklony. Ako zvyčajne, sú to Nemci, ktorí vedú v poučovaní (každopádne všetkých).

Nejde len o kuriozitu. V Únii majú „staré“ členské štáty skutočne povolené viac. Pred rokmi vtedajší predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker na otázku, prečo Komisia netrestá trvalo prekračujúci rozpočtový deficit Francúzska, odpovedal: „Pretože je to Francúzsko.“

Predsedom nemeckého Spolkového ústavného súdu v Karlsruhe sa stal aktívny politik, ktorý na súd prišiel priamo z Bundestagu, okrem toho bol obvinený z finančných nejasností a konfliktu záujmov; ale práve poľskému ústavnému súdu sa vyčíta, že je spolitizovaný.

Tieto – a mnohé ďalšie – príklady ukazujú, akou fikciou je rovnosť členských štátov Únie. Prax je taká, že Holandsko je na tom zvyčajne lepšie ako Maďarsko. A s presunom ďalších mocenských nástrojov na „štáty prvej kategórie“ sa táto nerovnosť môže len zhoršiť, ľavicovo-liberálne križiacke ťaženie proti „nespokojencom“ môže nabrať na obrátkach.

Plánované zmeny zmlúv počítajú so znížením počtu členov Európskej komisie na pätnásť. Ktoré krajiny v nej budú zastúpené a ktoré nie, sa dá približne odhadnúť.

9. Cenzúra

V Európskej únii existuje cenzúra. Nejde ani tak o všeobecnú, politicky korektnú cenzúru, ktorá sa rozmáha v západných krajinách bez akejkoľvek súvislosti s ich členstvom v Únii. To, čo profesor Jordan Peterson z Torontskej univerzity označil za nútený prejav, funguje rovnako dobre v Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve alebo v Petersonovej domovskej krajine Kanade.

V Únii však existuje orwellovská kontrola minulosti. V oficiálnych dokumentoch ani na internetovej stránke Únie nemožno nájsť žiadne informácie o názoroch či beatifikačných procesoch otcov zakladateľov. Ani kresťanskú (mariánsku) inšpiráciu „vlajky Európy“, o ktorej hovoril sám jej tvorca Arséne Heitz, ani skutočnosť, že Rada Európy zámerne prijala vlajku ako svoj symbol práve v deň Nepoškvrneného počatia Panny Márie v roku 1955 po tom, ako sa dvaja otcovia zakladatelia Robert Schuman a Konrad Adenauer spoločne modlili v štrasburskej katedrále. Schumana, Adenauera a De Gasperiho je dovolené označiť za „veľkých Európanov“, ale nie za konzervatívcov alebo katolíkov.

Korigovanie minulosti však nie je len o mlčaní, ale aj o jej doplnení. Kedysi dávno – presný dátum je ťažké určiť, pretože takéto veci sa odohrávajú v tichosti – k jedenástim kedysi oficiálne vyhláseným otcom zakladateľom (podľa abecedy: Konrad Adenauer, Joseph Bech, Johan Willem Beyen, Winston Churchill, Alcide De Gasperi, Walter Hallstein, Sicco Mansholt, Jean Monnet, Robert Schuman, Paul-Henri Spaak, Altiero Spinelli) pribudlo – viete, kvóty – osem dám.

Treba hneď zdôrazniť, že to neboli obyčajné dámy, ale ľavicové a progresívne. Patria medzi ne Nilde Iotti (z Wikipédie: „talianska politička, komunistická aktivistka, učiteľka“), Ursula Hirschmann (manželka Altiera Spinelliho) alebo Louise Weiss (feministická spisovateľka a novinárka).

„Pravý stred“ – pretože na vyváženie predsa musí existovať nejaká „pravica“ – nezastupuje nikto iný ako Simone Veil, autorka francúzskeho zákona z roku 1975, ktorý povoľuje potraty na požiadanie. Takto sa prepisujú dejiny európskej integrácie.

Cieľom týchto úvah nie je lamentovať nad rastúcou sekularizáciou alebo pripomínať osud ustanovenia o kresťanských koreňoch Európy v preambule budúcej zmluvy o Ústave pre Európu – to sú samostatné otázky. Ide o konštatovanie samotného faktu nového písania dejín (a tým aj identity) Európy.

V dnešnej Únii je bruselské centrum predsa len stále čiastočne zmierňované členskými štátmi. V plánovanom centralistickom superštáte sa takéto cenzúrne praktiky budú môcť len prehĺbiť.

10. Zavádzanie „európskych hodnôt“

V 90. rokoch, keď bol v mnohých kruhoch v móde radikálny liberalizmus, koloval výrok (údajne od Stefana Kisielewského): „Chytíme všetkých za pačesy a zavedieme tento liberalizmus.“ Mnohé nasvedčuje tomu, že „európske hodnoty“ v extrémne ľavicovo-liberálnej verzii sa môžu zaviesť rovnakým spôsobom.

Hoci posudzovanie dodržiavania „európskych hodnôt“ má byť mimoriadne arbitrárne, majú sa zaviesť povinné represívne mechanizmy vrátane pozastavenia platieb z rozpočtu EÚ. Postup „trestania“ sa má výrazne uľahčiť. Zdieľať

Navrhované zmeny zmlúv vpašujú do textu rodovú ideológiu: všetky predchádzajúce odkazy na rovnosť žien a mužov sa majú nahradiť „rodovou rovnosťou“ (gender equality) a táto „rovnosť“ sa má zaradiť do súboru „európskych hodnôt“ uvedených v článku 2 Zmluvy o Európskej únii.

Napriek tomu, že posudzovanie dodržiavania týchto „hodnôt“ má byť mimoriadne arbitrárne, majú sa zaviesť povinné represívne mechanizmy (doteraz, ak sa uplatňovali, boli mimozmluvné, t. j. nezákonné) vrátane pozastavenia platieb z rozpočtu EÚ. Postup „trestania“ sa má výrazne uľahčiť okrem iného znížením väčšinového prahu na jeho aktiváciu.

Keďže „európske hodnoty“ sa často (pozri bod 7) považujú za normy, ktoré nie sú nikde formálne kodifikované, ale len považované za dogmy v ľavicovo-liberálnom systéme viery, vnucovanie týchto názorov všetkým, ktorí s nimi nesúhlasia, by sa muselo uskutočniť pomocou donucovacích metód: práve cez finančné pokuty, cenzúru a dokonca kriminalizáciu. Zavádzanie „európskych hodnôt“ Kisielovou metódou by sa stalo realitou.

Vyššie som uviedol desať dôvodov, prečo by navrhovaný európsky superštát musel byť (nie „mohol“, ale „musel“ – mechanizmus by bol zabudovaný v jeho štruktúre a fungoval by automaticky) autoritatívny.

Nástroje ako také (hoci z roka na rok horšie) fungujúce v medzinárodnej organizácii musia v entite s charakterom štátu viesť k tyranii: od porušenia Montesquieuovho trojdelenia moci k cenzúre a od nemožnosti odstrániť vládcov v demokratických voľbách až po sankčné delenie štátov („krajín“) a svetonázorov (a teda aj občanov) na lepšie a horšie.

V kombinácii so stratou suverenity členských štátov by to znamenalo aj koniec Európskej únie, ako ju poznáme. Otázka položená v názve je nanajvýš relevantná.

Autor bol v rokoch 2005 až 2011 poslancom poľského Sejmu za Občiansku platformu, neskôr bol členom strany Republikáni, ktorá sa v roku 2023 stala súčasťou Práva a spravodlivosti. Bol predsedom poľskej delegácie v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy a podpredsedom celého zhromaždenia. Je vyznamenaný Rytierskym krížom Rádu Polonia Restituta.

Pôvodný text: Czy Unia Europejska przetrwa rok 2024? Uverejnené v spolupráci s týždenníkom Wszystko Co Najważniejsze, preložil Lukáš Obšitník.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.