Mal by štát finančne zvýhodňovať verejné (štátne) školy?

Na otázku Postoy.sk odpovedali vybrané osobnosti.

Ivan Rončák, politológ: Úlohou štátu je zabezpečiť vzdelanie, nie vzdelávať. Štát má zasahovať len vtedy, keď neštátny sektor nie je schopný túto úlohu zabezpečiť. V zmysle tejto logiky patrí rovnaký príspevok na vzdelanie jedného žiaka vzdelávanom na rovnakom mieste. Na rozdiely vo financovaní medzi verejnými a súkromnými školami nie je dôvod.

Vincent Vattai, konateľ BMW Tempus Group: Vzhľadom na skutočnosť, že na štátne aj súkromné školy má štát rovnaké nároky a majú rovnaké povinnosti a práva, štát by principiálne nemal štátne školy z tohto dôvodu zvýhodňovať. Ak to robí, je to nespravodlivé a diskriminačné.

Mons. Andrej Imrich, spišský pomocný biskup: Často bolo počuť aj také vyjadrenie, kto školu zriadil, nech ju aj financuje. Ono naoko znie logicky, ale nie je spravodlivé. Ako výrobcu topánok financujú tí, pre ktorých on topánky vyrába, tak aj učiteľa, aj lekára majú financovať tí, ktorým učiteľ, či lekár slúži.

Pretože tí, čo potrebujú učiteľa a tí, čo potrebujú lekára nemajú čím platiť, vytvárajú sa finančné zdroje solidarity a z týchto zdrojov sa platí lekár pre pacienta a učiteľ pre žiaka. Na liečenie vyberá finančné zdroje prostredníctvom povinných odvodov zdravotná poisťovňa a na vzdelanie vyberá finančné zdroje štát prostredníctvom povinných daní.

Všetci poistenci majú rovnaké právo na úhradu liečenia, bez ohľadu na to, či sa liečia v štátnom alebo neštátnom liečebnom zariadení. Podobne všetci rodičia, ktorí podliehajú tým istým daňovým zákonom, majú dostať od štátu rovnaký príspevok na vzdelanie svojho dieťaťa bez ohľadu na to, kto je zriaďovateľom školy. Tým môže byť štát, samosprávny kraj, obec, cirkev alebo iná právnická, či fyzická osoba. Malo by sa hovoriť o financovaní žiaka, ktorý potom donesie peniaze pre školu, ktorú navštevuje. Právo na výber školy majú mať rodičia.

Ak si niekto pri liečení preplatí nadštandardné služby, napríklad, že chce byť v nemocničnej izbe sám, tým nestráca nárok na svoj primeraný podiel zo zdravotnej poisťovne. Ak by niektorá škola poskytovala nadštandardné vzdelávacie služby, na ktoré by rodičia priplácali, nemali by za to stratiť právo na štandardný príspevok pre svoje dieťa z balíka verejných financií, do ktorého prostredníctvom daní povinne prispievajú.

Mnohí ľudia sú toho názoru, že len vzdelanie na štátnych školách má byť hradené z verejných financií. Pod štátnymi školami myslia tie, ktoré zriaďuje štát, samosprávny kraj alebo obec. Toto myslenie považujem za nespravodlivé. Ak také myslenie ovládne verejnú mienku, nespravodlivosť sa ľahko presadí aj do zákonodarstva, jej ovocím by bola krivda.

K téme:
Pozrite si ostatné otázky v ankete pre vybrané osobnosti.
Potvrdené. Cirkevným školám menej
Zdieľať

Ján Košturiak, prezident a spoluzakladateľ spoločnosti Fraunhofer IPA Slovakia: Nesúhlasím s tým. Školy poskytujú služby občanom a občan by si mal rozhodnúť, kde si túto službu objedná. Štát by mal na túto službu prispievať rovnako štátnym aj súkromným školám. Preferencia štátnych škôl paradoxne najviac škodí im - nemajú konkurenciu a postupne upadajú. Štátne školstvo je vo veľkom úpadku už dlho rokov a najhoršie je, že väčšina ľudí, ktorí školstvo vedú, je s týmto stavom spokojná. Je to systém, kde profesori kontrolujú sami seba, obviňujú súkromné školy z podnikania, ale sami majú založené súkromné firmy a priživujú sa na štátnych univerzitách.

Jozef Kováčik, hovorca Konferencie biskupov Slovenska: Štát by mal dodržiavať medzinárodné zmluvy. Jedna z nich hovorí, že štátne a cirkevné školy a školské zariadenia sú rovnocenné a nemôžu byť znevýhodňované. Svätá Stolica podpísala zmluvu so Slovenskou republikou, nie s VÚC, alebo inými inštitúciami. Preto je povinnosťou štátu dodržiavať zmluvu.

Martin Luterán, rektor Kolégia Antona Neuwirtha: Rodičia študentov súkromných aj štátnych škôl platia dane. Prečo by na štúdium detí jedných mal štát prispievať viac ako na druhých? Všetky školy, ktoré spĺňajú vhodne určené základné kritériá by si mali byť pred štátom rovné.

Marcela Dobešová, predsedníčka Fóra života: V poslednej dobe veľmi silno vnímam potláčanie občianskych aktivít a upevňovanie štátnej moci cez financovanie, prerozdeľovanie verejných financií (sociálne služby, neštátne školstvo). Pritom povinnosť platiť štátu dane, z výnosu ktorých sa poskytujú samospráve finančné prostriedky na školské zariadenia, je pre všetkých občanov rovnaká, bez ohľadu na to, či deti platiteľa dane navštevujú školu a školské zariadenie v zriaďovateľskej pôsobnosti obce, samosprávneho kraja, cirkevné alebo súkromné. Školský zákon okrem iného deklaruje aj princíp slobodnej voľby vzdelávania a princíp rovnoprávnosti postavenia škôl a školských zariadení bez rozdielu zriaďovateľa. Obidva tieto princípy sa v praxi pri financovaní materských škôl, základných umeleckých škôl, jazykových škôl a školských zariadení porušujú a občania štátu sú diskriminovaní preto, že výchovu a vzdelávanie svojich detí zverili cirkevným alebo súkromným školám a školským zariadeniam.

Zuzana Humajová - Zimenová, analytička Konzervatívneho inštitútu: V súčasnosti sme svedkami krátenia finančnej dotácie neštátnym školským zariadeniam, čo považujem za diskriminačné opatrenie. Narúša sa ním princíp spravodlivosti v zabezpečovaní vzdelávacích a sociálnych potrieb detí, keďže každé z nich si zaslúži rovnakú podporu. Táto pomýlená snaha privilegovať štátne, resp. verejné školské zariadenia je nebezpečná i preto, že vytvára precedens, ktorý môže časom viesť k neželanému narušeniu finančnej rovnováhy aj v systéme povinnej školskej dochádzky. Pritom na zvýhodňovanie štátnych, resp. verejných škôl zo strany štátu nie už vonkoncom žiaden dôvod. Bolo by to popretie zmyslu normatívneho financovania vzdelávania, ktoré má spravodlivo rozdeliť balík štátnej podpory každému jednému žiakovi rovnako, bez ohľadu na to, akú školu si vybral. Normatívne financovanie je smerované na žiaka, nie na školu a výška finančnej dotácie, ktorou škola zabezpečuje štandardné vzdelávacie podmienky pre svojich žiakov, je určená reálnym počtom týchto žiakov. Ak by štát finančne zvýhodnil štátne, resp. verejné školy, diskriminoval by tým žiakov na neštátnych školách. V súčasnosti musia všetky školy, teda aj tie neštátne, plniť rovnaké zákonom stanovené podmienky fungovania. Splnením týchto podmienok štát garantuje žiakom na všetkých školách istú úroveň vzdelávacieho štandardu. Preto by nemal robiť rozdiely vo finančnom zabezpečení týchto základných podmienok.
V otázkach financovania škôl zaznie občas i opačný argument, ktorým sa zvykne namietať, že zvýhodňované sú práve neštátne školy, keďže môžu vyberať popri štátnej dotácii na žiaka i školné, čo verejné školy robiť nesmú. To je však pomýlený argument, ktorý vonkoncom nesúvisí s pravidlami spravodlivej adresnej štátnej podpory vzdelávania. Po prvé, nie každá neštátna škola vyberá automaticky školné, mnohým stačia na zabezpečenie bežnej prevádzky normatívy. Po druhé, ak už škola požaduje školné, robí tak spravidla preto, aby žiakom dokázala zabezpečiť istý "nadštandard", ktorý im poskytuje nad rámec štátom garantovaných pravidiel. V takom prípade je vyberanie školného výlučne vecou dohody medzi školou a zákonnými zástupcami žiakov.

Peter Badík, podnikateľ, MyEnergy: V istom zmysle áno. Iste minimum zadefinované podľa ročníka a typu zariadenia by mali dosať všetky školy bez rozdielu. Pri tých verejných, by potom na základe princípu subsidiarity mali vyššie územné celky či dokonca obce rozhodnúť o ďalšej, tentoraz adresnej podpore, podľa stavu technického vybavenia, sociálneho zloženia študentov, vzdelávacích úspechov, finančných možností samosprávy, preferencie obyvateľov/voličov podporovať školstvo vo svojom regióne a podobne. Tieto “peniaze naviac” by boli pri neverejných školách pokryté zo súkromných zdrojov.

V priemere na študenta by teda podpora z verejných zdrojov pre verejné školy, bola vyššia ako podpora z verejných zdrojov pre súkromné školy.

Martin Štochmaľ, podpredseda CEBSI: Pri zvýhodňovaniu štátnych škôl dochádza k dvojitej diskriminácii: 1. Diskriminovaní sú neštátni prevádzkovatelia školských zariadení, keďže nemajú rovnaké podmienky pri zabezpečovaní vzdelávacieho procesu. 2. Diskriminovaní sú žiaci a ich rodičia, ktorí navštevujú neštátne školy. Takáto prax je obzvlášť zavrhnutiahodná v obciach a v mestách, kde nie je rôznorodosť výberu ako napr. v Bratislave.

Štát by nemal zneužívať svoje postavenie, ktoré mu vyplýva ako prevádzkovateľovi škôl a zároveň ako tvorcovi podmienok. A to tým, že pre seba a svoje školy si z titulu svojej moci pridelil zo spoločnej kasy viacej peňazí, a to na úkor ostatných. To je ako keby učiteľ - rodič, nespravodlivo prilepšoval svojim deťom známky alebo ich nespravodlivo, protekčne uprednostňoval pri výbere na zahraničné pobyty, do súťaží a pod. Alebo ako keby šéf prideľoval svojim obľúbencom vyššie odmeny aj napriek tomu, že na to nie je iný, pracovný dôvod.

Navyše, takáto diskriminácia pri niektorých školách je pravdepodobne v rozpore s medzinárodnými záväzkami Slovenska, ku ktorým sa tento štát dobrovoľne zaviazal. V takom prípade to už nie je len o diskriminácii niektorých škôl, niektorých občanov a ich deti, ale o nedodržiavaní záväzkov na medzinárodnej úrovni. Bohužiaľ žijeme v štáte, ktorý neplní to, k čomu sa zaviazal a zároveň protekčne uprednostňuje sám seba pred nami - občanmi.

Ján Duda, profesor kánonického práva: Základným a nescudziteľným právom vychovávať a vzdelávať deti prináležím ich rodičom, pretože im dali život. Štát je iba inštitúciou, ktorá má rodičom pomáhať napĺňať túto úlohu rešpektujúc ich vôľu ohľadom hodnôt, ktoré si rodičia želajú svojim deťom dať. Ak teda štát chce vážne napĺňať úlohu pomáhať svojom občanom žiť dôstojne na tomto svete, musí rešpektovať aj pluralitu v oblasti školstva a vzdelávacích inštitúcii vôbec. Ak si zoberieme historický vývoj v oblasti školstva v minulom a súčasnom storočí, tak vyššie spomínané práva rodičov ostávali a ostávajú iba v rovine túžob, menej v skutočnosti. V roku 1918 Slovensko zdedilo školskú situáciu z bývalého Uhorska a Česko z bývalého Rakúska. Na Slovensku približne 70% základných škôl tvorili cirkevné školy (katolícke, evanjelické a iné). Ak budete čítať pastierske listy slovenského episkopátu z prvej Československej republiky dozviete sa o urputnom zápase medzi štátom a cirkvou o práve na školy. Štát silou mocou chcel cirkevné školy poštátniť a vytvoriť monopol v oblasti výchovy a vzdelávania. Po plebiscite, ktorý organizoval slovenský episkopát, štát v roku 1925 v pražskom parlamente rokoval o spôsobe potrestania slovenských biskupov nevynímajúc ani väzenie pre niektorých z nich (Civiltá Cattolica z roku 1925). Po vojne všetky školy boli poštátnené. V súčasnosti cirkevné školy tvoria asi 6% v porovnaní so štátnymi školami. Ale aj tak sú tieto školy rôznym spôsobom diskriminované, napr. až do začiatku tohto roku sa nemohli (na rozdiel od základných a stredných štátnych škôl) uchádzať o peniaze z fondov EÚ, po stretnutí premiéra s biskupmi na začiatku roka odrazu áno (zrejme preto, že je pred voľbami), ale iba obmedzené množstvo... O tom, aké problémy majú cirkevné školy napr. v oblasti finančnej, by vedeli kompetentnejšie rozprávať ich riaditelia a riaditelia cirkevných školských úradov. Ich možnosti v tom niečo zmeniť sa často blížia k nule. Preto odpovedám na otázku takto: štát v zásade nerešpektuje základné a nescudziteľné právo rodičov na to, aby ich deti boli vychovávané a vzdelávané s ich požiadavkami na životné hodnoty, ktorým rodičia veria a chcú aj pre svoje deti. Nerád sa vzdáva svojho vplyvu na výchovu a vzdelanie budúcich generácii. Ale nečudujem sa. Dejiny učia, že vždy to tak bolo a zrejme aj bude. A pre rodičov a aj cirkev je to poučné v tom, že v oblasti výchovy a vzdelávania budú mať iba taký priestor, aký si s Božou pomocou dokážu presadiť.

Anton Ziolkovský, výkonný sekretár Konferencie biskupov Slovenska: Určite nie. Hlavným "nositeľom" peňazí by mali byť žiaci a študenti. Avšak systém postavený len na normatívoch deformuje celý školský systém, preto nemôže byť jediným kritériom financovania školstva. Štát by mal vypracovať štandardy kvality, ktoré by sa vzťahovali na všetky školy bez ohľadu na zriaďovateľa a potom trvať na tom, aby sa dodržiavali. Dnes sme svedkami diskriminácie neštátneho školstva. Deje sa tak predovšetkým prostredníctvom školských zariadení. Ak základná škola nemá jedáleň alebo školský klub (lebo nedostane na to peniaze), je logicky skôr či neskôr odsúdená na zánik. Štát vydal neštátne školské zariadenia napospas samosprávam a tie sa k nim správajú neraz macošsky. Ide o dôkaz, že čiastková zmluva o katolíckom vzdelávaní so Svätou Stolicou sa v praxi nedodržiava.

Postoy.sk vám bude každý týždeň ponúkať názory vybraných osobností na konkrétne otázky.
Foto: Pavol Rábara

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo