Nechali sme v sebe zabiť túžbu po deťoch

Nechali sme v sebe zabiť túžbu po deťoch

Rozhovor s poľským kňazom Krystianom Winiarskim o rodine, plánovaní detí a ľudskom egoizme.

Krystian Winiarsky je katolícky kňaz z Poľska a hoci sa zasvätil celibátnemu životu, rodina ho nadchla až natoľko, že sa ju rozhodol študovať. Pre Postoj odpovedá aj na otázky o predmanželskom sexe, plánovaní detí a ľudskom egoizme.

Ako mladý kňaz sa venujete teologickému štúdiu rodiny. Idú však tieto dve veci dokopy, kňazstvo a rodina?

Kňazi predsa nepadajú z neba na zem. (Smiech.) Stávame sa kňazmi pre ľudí, ktorí žijú v rodine. A zároveň sú súčasťou rodiny, majú predsa matku a otca, súrodencov, starých rodičov. Iste, žijem v celibáte, nezaložil som si vlastnú rodinu, ale vnímam ju v širokom rozmere a som jej súčasťou.

Ale pravda je, že po pár rokoch práce vo farnosti som cítil potrebu prehĺbiť sa v tejto téme, lebo som sa cítil neschopný. Vôbec nebolo také potrebné, aby som veriacim vysvetľoval dogmy, pretože som bol zavalený problémami, ktoré sa týkali rodiny.

Všade som totiž na to narážal, so žiakmi, ktorých som učil, vo farnosti, ale aj so známymi, ktorých som denne stretával. V Poľsku ešte ľudia dôverujú kňazom a prichádzajú za nimi často aj s veľmi intímnymi otázkami. Cítil som, že aby som vedel pomôcť lepšie, musím začať študovať a pochopiť rôzne schémy, ako sa dá vyhnúť mnohým problémom v rodine.

Ján Pavol II. rozvinul takzvanú Teológiu tela, pretože podľa tohto veľkého pápeža cez svoju sexuálnu telesnosť môžeme pochopiť, kto je vlastne Boh. Zdieľať

Študujete na Inštitúte Jána Pavla II. v Ríme. Čo si máme predstaviť pod štúdiom o rodine?

Moje štúdium je zamerané na pochopenie Božieho zámeru s manželstvom a s rodinou vo svetle viery, ale s podporou vedy – teda teológie, filozofie, psychológie, sociológie, antropológie. Teda je to postavené tak, aby som neskôr mohol slúžiť rodine na akademickej, ale aj pastorálnej úrovni.

Bol to práve váš rodák, Ján Pavol II., ktorý rodinu postavil na piedestál pozornosti v rámci cirkvi. V čom bol prelomový pre vnímanie rodiny?

Mal nový pohľad aj odvahu, pretože sa priamo venoval ľudskej sexualite, ktorá už nemala byť niečím okrajovým, čo si cirkev nemá všímať, ale čo je centrálnym faktom života každého človeka. Rozvinul takzvanú Teológiu tela, pretože podľa tohto veľkého pápeža cez svoju sexuálnu telesnosť môžeme pochopiť, kto je vlastne Boh.

A tento uhol pohľadu je v teologickom myslení veľkou novinkou. Možno práve pre tieto jeho myšlienky je aj veľmi ťažko prijímaná táto teológia. Už prešlo 30 rokov od jeho katechéz a stále sa o nich nevie v širšom teologickom publiku.

Jeho Teológia tela bola istou revolúciou v cirkvi, ale súčasne ho niektorí kritici označovali v otázkach rodiny ako príliš konzervatívneho pápeža. Prečo?

Za konzervatívneho ho označovali všetci tí, ktorí očakávali, že Cirkev zvlášť v oblastiach morálky, sexuality a rodinného života pôjde podľa chodu sveta. Čiže tak, ako sa mení svet, tak by mala Cirkev prispôsobovať svoju teológiu a svoje učenie.

Ale Ján Pavol II. nebol revolucionárom v tomto zmysle slova. Revolučné bolo, že chcel navrátiť rodine jej prvotný zámer, ktorý s ňou mal Boh, a vysvetliť ho správnym spôsobom. Pričom veľakrát prekročil niektoré schémy dovtedajšej teológie a aj v učení Cirkvi.

Boli to schémy, ktoré už neboli prispôsobené novým časom, pretože boli príliš autoritatívne, hovorili len o zákonoch. Ale on tvrdil, že je podstatné hovoriť o vlastnej skúsenosti, o skúsenosti človeka, hovoriť o najhlbších túžbach ľudského srdca.

Dnes sa nanovo objavuje jeho Teológia tela, ktorá dáva hĺbku spolužitiu muža a ženy. Táto teológia však nie je jednoduchá na pochopenie pre obyčajných ľudí, ktorí žijú svoju normálnu každodennosť. Bežná rodina teda stále vidí len tie pravidlá, ktoré od nej Cirkev vyžaduje, ale nerozumie tej hĺbke, ktorú opisujete.

Toto riešime aj my a je to práve aj úloha Inštitútu Jána Pavla II., ktorý sa zaoberá tým, ako všetkým, ktorí nie sú teológovia ani filozofi, sprostredkovať obsah, ktorý Ján Pavol II. vyjadril vo svojich katechézach o ľudskej láske.

Máme ešte veľa práce, aby sme ľuďom prispôsobili aj jazyk, ktorým teológovia hovoria o týchto témach. Ono je problém, že počas stáročí sme si my jednoduchí katolíci zvykli, že cirkev nám dáva príkazy a hovorí nám, čo robiť, ako robiť. Keď sa pozrieme do minulosti, ľudia nemohli len tak študovať teológiu, mnohé myšlienky sa k nim nedostali. Byť katolíkom bolo vlastne pohodlné. Svet sa však zmenil s knižnicami, s internetom má každý prístup k všetkým vedomostiam.

V čom teda táto nová doba mení prístup cirkvi k rodine?

Ako teológovia sa už nemôžeme uspokojiť, že dáme ľuďom len to posledné riešenie – teda robte to a ono. Ale musíme ľuďom ukázať celý ten proces, ako sme sa dostali k tejto myšlienke. Je teda chybou hľadať v katechézach Jána Pavla sled akýchsi príkazov. On nám zanechal pohľad na hodnotu a krásu rodiny, predstavil túto cestu ako povolanie.

Manželstvo nie je len inštitúcia na predchádzanie hriechu. Ale je to cesta, ktorá nás môže priviesť až k svätosti a plnosti šťastia. A keď sa pozeráme na veľkosť tohto povolania a cestu, ako ho dosiahnuť, tie pravidlá sú len pomôcky k tomuto vysokému cieľu. Keď sa na to pozeráme takto, trošku sa nám zmení perspektíva.

Ale doba sa zmenila aj v tom, že každodennosť rodiny je iná, ako to bolo kedysi. Život je veľmi rýchly, mnohé predtým nespochybňované hodnoty boli spochybnené, prišli nové alternatívy, zmysel pre vysoké ideály cirkvi sa vytráca...

Je pravda, že život s tým množstvom možností, ktoré sa dnes ponúkajú, sa stáva umením výberu. Čo si vyberiete? Tu je dôležité vedieť, komu dám svoju dôveru. Pre tých, ktorí tú autoritu majú, je to veľká výzva byť dôveryhodnými a autentickými. Predstaviť sa ľudom tak, že sme hodní tej dôvery.

Manželstvo nie je len inštitúcia na predchádzanie hriechu. Ale je to cesta, ktorá nás môže priviesť až k svätosti a plnosti šťastia. Zdieľať

Bolo by pekné znovuobjaviť teológov ako prorokov, ako ľudí, ktorí žijú v prvej osobe všetko to, čo učia. Vidieť ich ako niekoho, kto je zapojený do reality, a nie ako niekoho, kto poučuje. Teológovia by mali byť prorokmi ako za čias starého zákona. To boli ľudia, ktorí žili so svojím ľudom.

Čo dnes môže cirkev povedať rodine?

Môže len opätovne pripomínať krásu rodiny. A cirkev by mala aj pripomínať povolanie rodiny. Z toho vychádzajú aj úlohy kresťanskej rodiny dnes. Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio hovoril o úlohe, aby rodina vytvorila základnú komunitu lásky, najprv medzi mužom a ženou a potom s deťmi. Z toho vychádza aj služba životu.

Pri tomto bode sa hneď myslí na plodenie detí, ale od tohto sa nedá oddeliť ani výchova detí. Teda plodiť, ale potom aj vychovávať. Teda nejde o to, aby sme spoločnosti dávali nových členov, podstatné je vytvárať to prvé prostredie, kde človek nielenže sa narodí a môže rásť, ale kde aj dostane svoju identitu, kde cíti prvú príslušnosť k nejakej skupine. To je zakorenené v každom z nás, pochopiť svoje korene, kto vlastne som.

Ako som už spomínal, doba sa zmenila a to, čo platilo pred 300 rokmi a pre všetkých, to, čo znamená rodina a manželstvo, o tom nikto nemal pochybnosti. Dnes? Cirkev musí hovoriť o rodine, pretože pre dnešných ľudí to už nie sú samozrejmé veci.

Vynára sa však otázka, či nie sú požiadavky Cirkvi také náročné pre dnešnú rodinu, že ich ani nie je schopná žiť?

Závisí z akej perspektívy sa na to pozrieme. Cirkev často vnímame len cez jej očakávania, ktoré má od človeka a že ich tvorí pápež alebo biskup. Toto je nepochopený pohľad. Autorita nemá v Cirkvi takú moc, aby si zákony mohla súkať z rukáva podľa vlastného uváženia. Stále nevidíme, že to sú Bohom dané princípy, ktoré nás privádzajú k šťastiu.

Pozrime sa však na realitu. Percento kresťanských párov, ktoré žijú s cirkvou a aj nasledujú jej učenie, napríklad v predmanželskom sexe alebo v nepoužívaní antikoncepcie, nie je príliš vysoké. Nestáva sa z tých rodín naozaj verných učeniu už len akási elitná úzka skupinka?

Aj keď presné čísla nepoznáme, vyzerá to naozaj tak, že tých, ktorí všetko dodržiavajú, asi nebude veľa. Ale spojme si to s celou situáciou rodiny. Ako dnes vyzerá spoločnosť s veľmi krehkými vzťahmi, s rozpadom čoraz viac manželstiev, s nárastom ľudí, ktorí sa už ani nechcú viazať?

Keď som ešte vyučoval v škole a mával som veľa rozhovorov s mladými, často som sa ich pýtal na sny do budúcnosti. Najčastejšia odpoveď bola, že túžia po šťastnej rodine. To len my si myslíme, že mladí snívajú o peniazoch, domoch, autách a oni pritom snívajú najmä o peknej rodine.

Lenže dnešná kultúra a rôznosť intelektuálnych názorov, ktoré dnes letia svetom, ich k tomu neprivedú, privedú ich len k stále krehkejším, menej stabilným vzťahom.

Preto to cirkev nemôže prestať opakovať. Jej cieľom nie je nás obmedziť príkazmi, ale ukázať nám pomôcky, ako dospieť k šťastiu. Pápež František toľko skloňuje milosrdenstvo nie preto, že chce vymazať hriech akoby neexistoval, naopak, hriech je a ničí naše životy, ale nad tým je Boh, ktorý nám ide v ústrety a chce nám povedať, že tvoje povolanie nie je stále padať na dno a tvrdiť, že to nezvládnem, a preto zrušme pravidlá. S pomocou Boha je každý schopný to zvládnuť.

Žiť snúbenectvo desať rokov v čistote je dnes obrovským kultúrnym problémom týchto čias, ktorý má však nemalé dôsledky a neslúži dobrej príprave na manželstvo. Zdieľať

Ako dnes vysvetliť snúbencom, ktorí sa majú radi, prečo spolu nemôžu sexuálne žiť už pred manželstvom?

Jedného kňaza sa raz spýtal jeden muž pred svadbou presne túto otázku. „Otče, čo sa zmení, keď sa v sobotu berieme, aký je rozdiel, či by sme mali sex v piatok alebo potom v nedeľu?“ On so smiechom odpovedal, že sa nezmení nič, len s tou vašou svadbou je tu malý problém, lebo farár má iné povinnosti, musí odcestovať a nebude tu v čase vašej svadby, ale nemajte strach, náš kostolník tu pracuje už dvadsať rokov, vo všetkom sa vyzná, dáme mu ornát a on vás zosobáši.

V tej chvíli sa mladík zháčil a začal sa sťažovať, že to sa nemôže, lebo manželstvo nebude platné. Farár ho teda chytil za slovo. „Vidíš a preto sex môže mať len manžel s manželkou.“ Sú totiž momenty v živote, ktoré človeka zmenia a po ktorých už nie sme tým, čím sme boli predtým, lebo sa nám zmenila situácia.

Toto ako vysvetlenie mnohým dnešným snúbencom nemusí stačiť...

(Úsmev.) Naozaj si myslím, že keď sa dvaja ľúbia, tak by nemali mať pred manželstvom sexuálny vzťah, lebo táto fáza je príprava na manželstvo, ktoré môže byť šťastnejšie a trvácnejšie. Jasné, že to nie je jediný faktor, ktorý rozhoduje o úspechu manželstva.

Neznamená, že kto mal sex pred manželstvom, tak jeho manželstvo sa s istotou rozpadne. Nehovoríme o zázračných úkonoch. Ale zdržiavať sa sexu pred svadbou nám pomôže pochopiť, že manželstvo nemôže byť postavené na jedinom pute, a to telesnej príťažlivosti.

Po piatich či desiatich rokoch, niekomu už aj po roku, do vzťahu vstúpi zvyk a nuda. Alebo prídu choroby, keď sex nebude možný. Ale keď nás spájala práve telesnosť, všetko môže rýchlo padnúť. A ďalší aspekt je, že predmanželský sex nám bráni sa naučiť iné výrazy lásky.

Snúbencov, ktorí už spolu žijú a sú zamilovaní, ich telesný vzťah pohltí natoľko, že už nevnímajú iné rozmery vzťahu a prípravy na manželstvo.

Dnešná doba tomu veľmi nepomáha. Dnes sa sobášia ľudia nad 30 rokov a tá hranica sa ešte posúva vyššie.

Áno, máte pravdu, kedysi sa sobášili ľudia 23-roční, dnes sa berú o desať rokov starší. Zmenil sa aj koncept snúbenectva, kedysi sa mladí brali po roku, maximálne dvoch rokoch chodenia. Dnes je tlak materializmu taký, že najprv musí mať každý dom, auto, stabilnú prácu – toto všetko a ešte spolu pomaly chodiť desať rokov, aby ste sa akože spoznávali čoraz lepšie.

A potom je jasné, že sa z toho stáva nedosiahnuteľný ideál. Žiť snúbenectvo desať rokov v čistote je dnes obrovským kultúrnym problémom týchto čias, ktorý má však nemalé dôsledky a neslúži dobrej príprave na manželstvo.

Keď sa už snúbenci, ktorí počas chodenia dodržiavali predmanželskú čistotu, zoberú a nechcú mať hneď dieťatko, lebo si chcú konečne užiť jeden druhého a spoločný čas, tak ich cirkev vedie k tomu, aby sa riadili len prirodzenými metódami plánovaného rodičovstva, ktoré sú založené opäť na odriekaní. Môžu mať teda katolíci vôbec radosť z toho, že sú spolu?

Z príkladov mnohých môžem povedať, že aj takto sa dá žiť v radosti. Najlepšou odpoveďou sú mnohé svedectvá párov, ktoré žijú radostný vzťah. Tá radosť vychádza z úcty, ktorú majú jeden k druhému. Za prirodzenými metódami nie je len nejaká technika, ide skôr o filozofiu, ako sa lepšie vzájomne spoznať, ako mať pozornosť jeden voči druhému. Ak človek naozaj vstúpi do tohto spôsobu života, stane sa to štýlom života, ktorý prináša vnútornú radosť.

Ľudia mimo cirkvi hodnotia často tento spôsob regulácie plodnosti ako metódu, aby sa rady katolíkov zväčšovali a na svete tak bolo stále viac veriacich. Je pravda, že väčšina párov, ktoré používajú tieto metódy, má aj viac detí...

Určite nie je zámerom cirkvi, aby sa jej rady rozširovali takýmto spôsobom. Nie, nechceme robiť v takomto smere konkurenciu povedzme moslimom a súťažiť s nimi. Skôr ide o prirodzený neegoistický život, ktorý sa s kresťanstvom spája.

Najprv potrebujeme väčší byt, keď ho už máme, ani to nestačí, prichádza výhovorka, že chceme mať deti, ale už potrebujeme dom a pracovnú zmluvu na celý život. Zdieľať

Ľudia majú vo svojej prirodzenosti veľkú túžbu po deťoch, zanechať niečo na tomto svete po nás. Počas stáročí to bolo niečo prirodzené. Dnes aj moderná psychológia hodnotí muža, ktorý má deti, ako stabilnejšieho a vyrovnanejšieho. Jasné, dnes víťazí pohľad, podľa ktorého je dôležité, aby mal jednotlivec pohodlný život. To platí, kým sme mladí, kým môžeme cestovať a objavovať všetky slasti života.

Ale hlboko v človeku je túžba mať rodinu. Vrátim sa k svojej práci s mládežou. Všimol som si, že sa pohľad na život mení, keď vstúpi do pracovného procesu a do sveta zárobku a konkurencie. Predtým totiž oveľa ľahšie vyjadruje túžbu po rodine, potom sa však niečo mení. Nechali sme zabiť v sebe túžbu po deťoch.

Môže za to materializmus?

Ako prvá hodnota sa dnes ctí finančná stabilita. Ale toto sa nám vymklo z rúk a nemá to hranice. Najprv potrebujeme väčší byt, keď ho už máme, ani to nestačí, prichádza výhovorka, že chceme mať deti, ale už potrebujeme dom a pracovnú zmluvu na celý život.

Ja sa napríklad pozerám na svojich rodičov. Ľudia v ich veku, v situácii tvrdého komunizmu, nemysleli na toto všetko, hoci nemali nič. A takto nám dali život, som im za to vďačný, že som sa narodil. Sme štyria súrodenci, ale keby moji rodičia rozmýšľali o živote ako my dnes, tak by som tu nebol.

Čo znamenala synoda o rodine a následná Františkova apoštolská exortácia Amoris letitia pre vnímanie rodiny v cirkvi?

Na jednej strane sa toho veľa nezmenilo. Je to dosť široký dokument, vidím ho však opäť ako dokument jedného z prorokov dnešných čias.

František hovorí nádherne o rodine, keď píše o láske v rodine, o zámere Božom s ňou na príklade množstva príkladov z Písma. A zároveň prináša prorocký pohľad na manželstvo, no nie najmä v inštitucionálnom rozmere, čo sa mnohým nepáči, ale skôr sa pozerá na to, aká je situácia.

Tento prorok pozná veľmi dobre minulosť, ale zároveň stojí oboma nohami v živote dneška a hovorí nám slová Božie. Pomáha nám nazrieť na dnešnú situáciu Božími očami. A pomáha nám meniť naše pohľady, teda neraniť ľudí tým, že ich natlačíme do fixných schém, kde platí len odtiaľ-potiaľ.

Ľudský život je oveľa bohatší a tomu nás učí pápež. Lebo keď sa postavíme do pozície sudcu, ktorý svet hodnotí z výšky, už to dnes viac takto nefunguje. Dnes musíme zatiahnuť do toho aj vlastný život, snažiť sa pochopiť a vstúpiť do konkrétnych situácií. Trpieť s trpiacimi a radovať sa s radujúcimi.

Foto: autorka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo