ROK KŇAZOV: Je Cirkev skostnatená?

O tradícii v Cirkvi či o nevyhnutných zmenách hovorí cirkevný historik a člen Spišského dejepisného spolku Ľuboslav Hromják.

Malo by byť motiváciou kresťanov meniť svet? Meniť seba?
Áno malo. Kresťanstvo nie je filozofickou ideológiou ani len svetonázorom, ale je náboženstvom, ktoré je spojené so štýlom života. Kto prijal Krista do svojho života, sa postupne snaží pripodobniť Kristovi, osvojiť si jeho myslenie, cítenie i vnímanie. Premieňa sa v Neho. Takto viera musí nevyhnutne presahovať všetky oblasti jeho života a necháva v prvom rade premieňať sám seba a potom aj svoje prostredie, ktoré vplýva rovnako na jednotlivca ako aj jednotlivec vplýva na spoločnosť.

Príkladom toho je nám malá hŕstka Ježišových učeníkov, ktorí sprevádzali Pána Ježiša počas jeho verejného účinkovania a trávili s ním svoj čas, aby ho lepšie poznali. Na Turíce, pod vplyvom Ducha Svätého, nabrali odvahu hlásať evanjelium najprv Židom, a potom aj pohanom. Malá hŕstka kresťanov sa však nenechala pohĺtiť masou spoločnosti na helenistickom základe, ale ona mala v sebe Život, a bola schopná pretvoriť túto spoločnosť, nie zničiť. Helenistickému svetu prinieslo kresťanstvo nové základy. Pôvodne malá hŕstka životaschopných kresťanov dokázala zmeniť v priebehu stáročí charakter Rímskeho impéria a neskôr celej Európy. Aj kresťania v dnešnej dobe by mali mať v prvom rade oduševnenie pre Krista, ktoré možno získať v osobnej modlitbe, v sviatostnom živote a na spoločnom živote v spoločenstve Cirkvi, ktoré premieňa každého kresťana osobne a potom aj svet okolo seba. Kresťanstvo má čo ponúknuť dnešnému svetu a má právo i povinnosť vnášať kresťanské hodnoty do spoločnosti, čím ju nevyhnutne pretvára. Ak tomu tak nie je, je to znakom nedostatku osobného duchovného života a s ním spojeného oduševnenia pre Krista. K tomuto poslaniu meniť svet nás vedie aj Sväté Písmo, v ktorom nás Pán Ježiš vyzýva týmito slovami: „Vy ste soľ zeme a svetlo sveta. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia?“

Je kresťanstvo zmena alebo skôr udržiavanie tradície?
Myslím si, že kresťanstvo nesie v sebe aj potrebu zmeny, ale pritom ostáva a vychádza zo svojej bohatej tradície. Nejde tu o udržiavanie tradície, ale o život z tradície. Slovo „udržiavať“ vo mne budí dojem niečoho, čo je vzácne, ale čo umiera. Tradícia je však niečo živé. Je to skúsenosť Cirkvi, s ktorou vždy treba rátať. To však ale neznamená, že Cirkev je skostnatelá inštitúcia, ktorej ide iba o tradičnosť. Cirkev je živý organizmus, ktorý je otvorený pre zmeny a pre riešenie nových otázok, ktoré so sebou prináša doba. Nemôže sa uzavrieť len do minulosti. Cirkev ako živý organizmus má v sebe schopnosť postaviť sa do konfrontácie so svetom (čo vždy robila od samého počiatku – stačí si len uvedomiť ako dokázala Cirkev viesť dialóg s helenistickou kultúrou a prijať mnohé pojmy do tvorby vlastnej teológie). Preto aj v tejto dobe Cirkev sa nemusí obávať konfrontácie so svetom a pritom vychádzať a mať na zreteli jej skúsenosť z minulosti prostredníctvom tradície v zmysle starozákonného autora knihy Kazateľ: Nič nové pod slnkom. V tom zmysle je potom Cirkev v tomto dialógu v istom predstihu pred svetom.

Aby tradícia stále žila, musí sa neustále meniť?
Cirkev nie je populistickou organizáciou, aby si musela získavať svojich členov kompromismi a prispôsobovaním sa. Dejiny Cirkvi ukázali, že vždy, keď sa Cirkev snažila prispôsobiť svetu, bolo to v jej neprospech. Cirkev si musí zachovať svoju tvár, čím sa stáva hodnovernou aj pred svetom. Cirkev v zachovaní si svojej tradície ostáva svetu partnerom a nie slúžkou, pretože stojí na svojich pozíciách. To ale neznamená, žeby Cirkev mala byť uzavretá do seba, ale práve má byť otvorená svetu a viesť s ním dialóg, v ktorom Cirkev vnímavá na znamenia čias je schopná ponúknuť v tej ktorej dobe svoje hodnoty takým spôsobom, aby bola svetu zrozumiteľná.

Ak sa mení, čo ešte vôbec ostáva z tej tradície?
Zmena je život. Aj Cirkev je živá, a preto pôsobením Ducha Svätého, ktorý pôsobí v magistériu Cirkvi, je otvorená pre zmeny, ktoré prináša so sebou doba. Na lepšie pochopenie nám poslúži model Krista, ktorý svojim vtelením božskú prirodzenosť nestratil, a pritom ľudskú prirodzenosť zošľachtil, tak aj Cirkev, ktorá je mystickým telom Kristovým. Cirkev svojim dialógom so svetom svoju tradíciu nestráca a pritom súčasný svet zušľachťuje svojim pôsobením vo svete a svojou schopnosťou prinášať pravé kresťanské hodnoty podľa potrieb svojej doby. Cirkev tak odpovedá na výzvy svojich čias a má svoje ucho položené na tepne doby a svoje oči upriamené k nebu, pôvodcovi a zavŕšiteľovi našej viery, k Ježišovi Kristovi, nášmu Pánovi. Cirkev sa tak stáva nie pozorovateľkou, ale sprievodkyňou v každej dobe na púti do večnej vlasti, kam nás predišiel On ako naša Hlava.

Ľuboslav Hromják
Foto: Fickr.com

V rámci seriálu Rok kňazov odpovedajú kňazi každý týždeň na vybrané otázky.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Seriál Rok kňazov:
dominikán Patrik Vnučko: Kto chce obrátiť Richarda Dawkinsa?
generálny vikár žilinského biskupa Ladislav Stromček: Dobré meno Cirkvi nesmie byť prvoradé
programový šéf TV Lux Juraj Drobný: Biblia ako film
hovorca KBS Jozef Kováčik: Boh alebo cirkev?
novokňaz Pavol Hrabovecký: Kňazstvo, čo mám z teba?
jubilujúci salezián Ernest Macák: Cez všetko sa dá premodliť
farár Maroš Kuffa: Ukážte mi jednu šťastnú prostitútku!
otec biskup František Tondra: Musí sa to mládencovi páčiť
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný: Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž: Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo