Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
16. november 2023

Prežil detstvo s násilníckym otcom, dnes prednáša študentom

Mladých šokuje, už keď im poviem, že sú jedineční

Rozhovor s riaditeľom združenia ACET SR Jaroslavom Hladíkom o tom, ako sa mu podarilo prekročiť svoj tieň aj ako vidí dnešných mladých.

Mladých šokuje, už keď im poviem, že sú jedineční

Foto: Jozef Nováček

Jeho otec bol alkoholik a násilník. Po rozvode rodičov zažil dvoch nevlastných otcov, sťahovanie, šikanovanie, depresiu aj pokus o samovraždu. Hovorí, že od dna sa odrazil vďaka odpusteniu.

Osem rokov pracuje ako lektor preventívnych prednášok v základných a stredných školách. Od januára vedie združenie ACET SR, ktoré osloví viac ako 2500 žiakov ročne. Lektori vyučujú v duchu kresťanských hodnôt. Medzinárodnú organizáciu ACET (skratka AIDS Care Education and Training) založil pred 35 rokmi v Anglicku lekár Patrick Dixon, odkiaľ sa rozšírila asi do 20 krajín sveta. Prvotnou témou bola prevencia sexuálne prenosných ochorení, postupne sa témy prednášok rozšírili o ďalšie spoločenské témy ako šikanovanie, násilie, závislosti, bezpečnosť na internete.

Jaroslav Hladík hovorí, že vďaka tomu, čo prežil, môže povzbudiť mladých ľudí. „Dovtedy som sa často pýtal, prečo som musel zažiť také veci. No keď som prijal ponuku pracovať ako lektor, pochopil som, že takto môžem úplne inak komunikovať s mladými a pomáhať im zápasiť s ich problémami.“

V rozhovore rozpráva, že mnohí mladí sú dnes opustení, trpia úzkosťami a depresiami. „Na druhej strane sú otvorení a úprimní, vedia veci pomenovať. Majú odvahu svojim ťažkostiam čeliť, ale často nemajú nástroje,“​ hovorí v rozhovore Jaroslav Hladík. S manželkou a dvoma dcérami žije v Novom Meste nad Váhom, je členom Apoštolskej cirkvi.

Vaša organizácia robí preventívne programy v rôznych oblastiach. Akým spôsobom ich žiakom podávate, aby si z toho skutočne niečo odniesli?

Každá prednáška je iná, každý lektor je iný, ale pri menších deťoch sa snažíme vždy zaradiť hry a prvky, ktoré prednášku spestria. Napríklad pre tretiakov a štvrtákov na základnej škole vediem prednášku s názvom Buď kamarát a tam je to viac o hrách a videách. Podľa toho, čo prežívajú a riešia, sa následne odvíja debata. Títo žiaci sa veľmi rýchlo otvoria a začnú rozprávať svoje príbehy a my s tým už vieme pracovať a vysvetľovať im, ako si nastaviť hranice, ako komunikovať a ako si tiež odpustiť. To sú kľúčové veci.

Vaši lektori používajú v rámci prevencie aj vlastné zlé skúsenosti so šikanovaním či s finančnými problémami, do ktorých sa ich rodiny dostali v dôsledku zadlžovania. Vy ste obeťou domáceho násilia. Čo zo svojho príbehu odkrývate pred žiakmi?

Skúsenosti zo svojich životov využívame najmä pri starších žiakoch. Reálnymi príbehmi dopĺňame základnú teóriu. Keď prednášam napríklad o násilí, používam aj skutočné udalosti vyšetrované políciou, ktoré si môžu overiť.

Čo sa týka môjho príbehu, hovorím im, že už ako malý som začal vnímať, že máme problém. Môj otec buď nebol doma, a keď bol doma, v dôsledku problémov s alkoholom bol agresívny alebo ma odháňal. Už keď som bol v škôlke, žiarlil som, keď po nejakých spolužiakov prišli obaja rodičia. Študentom hovorím, že sme sa často s maminou skrývali v detskej izbe, otec nám nadával a kričal na nás, že nás zabije. Nerozumel som, prečo sa to deje.

Často študentov povzbudzujem a je šokujúce vidieť niektoré deti, ako ich to zobudí. Je tam niekto, kto im zrazu hovorí, že sú hodnotní, vzácni a majú svoje talenty. A oni sú šokovaní. Zdieľať

Hovorím im aj o zlých zážitkoch, ako som sa hral s autíčkami v detskej a prišiel otec, otvoril otváraciu váľandu, hodil ma do nej, zavrel ju, sadol si na ňu a začal sa smiať. Ja som začal plakať, búchal som, nech otvorí. Potom som si uvedomil, že keď zavriem ústa, budem môcť dlhšie dýchať a možno potom ma otec otvorí. Naozaj sa to stalo. Otec ma otvoril a bez slova odišiel. Nikdy mi nepovedal, že mu to je ľúto.

Na základe týchto udalostí zo svojho života vysvetľujem, že každé dieťa túži byť milované a mať rodiča, ktorý ho vedie, ktorý je jeho hrdina. No v mojom prípade to tak nebolo, lebo zo svojho otca som mal strach.

Čítajte tiež

Vaši rodičia sa napokon rozviedli.

Kľúčový moment, keď sa mama rozhodla, že opustí otca, nastal, keď ju napadol tak, že sa bála o život. Mal som asi päť rokov, otec bil mamu na posteli, dusil ju, snažil som sa mu chytiť ruku, a keďže som ho vyrušil, udrel aj mňa. Ale mama získala čas odstrčiť otca, bežala so mnou do druhej izby a pritlačila skriňu na dvere, aby sa tam nedostal.

Po tomto incidente podala žiadosť o rozvod a odsťahovali sme sa. Keď rodičov rozviedli, mal som nariadený kontakt s otcom, no keďže o mňa v rámci tohto času nejavil nejaký záujem, nechával ma s babkou, mama dala žiadosť, aby sme sa nestretávali. Niekedy ma čakal v aute pred školou, ja som však dostal strach, keď som ho zazrel, a utekal som cez uličky domov. Otec to napokon vzdal. Ja som sa mu začal ozývať asi po siedmich rokoch.

Čo vás k tomu viedlo?

Mal som vnútorný pocit, že ho chcem spoznať. Babka o ňom vedela nejaké informácie, že má novú rodinu a vraj už nemá taký problém s alkoholom. Inak ani v čase, keď mama ešte žila s otcom, nám veľa ľudí nechcelo veriť, že otec je alkoholik, lebo vystupoval veľmi kultivovane. Na verejnosti nepôsobil ako tyran, ale skôr ako milý človek.

Foto: Jozef Nováček

Ako to pokračovalo s vašou rodinou po rozvode rodičov?

Mama si našla ďalšieho muža. Začal s nami bývať, vzali sa, narodila sa moja sestra. Tento muž nebol násilník, ale bol manipulatívny, veci dosahoval cez vyhrážky. Nebol som jeho biologický syn, a tak on aj jeho rodina robili rozdiely medzi mnou a sestrou, čo ma zraňovalo. Volal som ho tatino, no bol to pre mňa cudzí človek. O päť rokov od nás odišiel. Vraj mamu podvádzal.

Keďže som zažil len komplikované vzťahy, bol som šťastný, že mama nikoho nemá. Asi po roku, po dvoch prišla mama s tým, že nám chce predstaviť nového muža. Začal som sa hnevať, či sa zbláznila, či chce, aby aj sestra zažívala to, čo ja. V dôsledku zranení som každého ďalšieho muža bral vopred ako katastrofu. S týmto mužom však žije dodnes, je to už 25 rokov. Našla u neho bezpečie, ktoré hľadala.

Aký ste s ním mali vzťah vy?

Spočiatku sa veľmi snažil. Ale prišla situácia, keď sme so sestrou prišli zo školy a on sa nám schoval za dvere a počul, ako som naňho nadával. V hneve som vykríkol slová, že ho nenávidím, prečo s nami žije a že je sviňa. Po tomto incidente medzi nami nastalo obdobie, keď som vedel, že ma nemá rád, a trvalo to roky. Na tomto príklade vysvetľujem študentom silu slov. Aj keď to boli možno zúfalé výkriky dieťaťa, nevlastný otec to zobral veľmi vážne a spôsobilo to v našom vzťahu vážnu ryhu. Po rokoch som prišiel za ním aj za svojím otcom a požiadal som ich o odpustenie.

Odpustenie vážnych zlyhaní si vyžaduje veľkú vnútornú silu a odvahu. Aká bola tá cesta u vás?

Vedel som, že nenávisť a hnev vo mne ma blokujú a že pokiaľ si to nedám do poriadku, žiadny môj vzťah nemôže byť dobrý. Do nejakého veku je prirodzené, že človek vníma hnev a nenávisť, ale príde bod, keď si treba priznať, že tieto veci v nás nám sťažujú život. Raz niekto povedal, že hnev a nenávisť je, ako keď vypijete jed a myslíte si, že ten jed usmrtí toho, kto vám ublížil. V skutočnosti však ten jed zabíja vás.

Ja som si to uvedomil na sebe, keď som cítil veľký hnev voči otcovi za to, čo mi urobil, a v tom čase som zistil, že otec je na dovolenke. Nešlo mi to do hlavy, ako si otec môže užívať, keď ja zomieram. Vtedy mi došlo, že keď sa tým otec netrápi, možno sa ani ja nemusím. Prvý moment k odpusteniu je uvedomenie, že ľudia, ktorí nám veľmi ublížili, si nás možno ani nepamätajú a neriešia to. Je to naša nenávisť voči nim, ktorá nás zväzuje.

V živote ste zažili okrem domáceho násilia, viacnásobného sťahovania aj šikanovanie a depresiu. Pokúsili ste sa o samovraždu. Prežili ste ťažké veci, a ako ste opísali, mali ste v sebe veľa hnevu a nenávisti. Čo bol u vás bod zlomu? Kedy ste sa odrazili od dna?

Bod zlomu nastal asi vtedy, keď som na kolegovi v práci, ktorý mal problémy s drogami, videl v priebehu troch mesiacov jeho veľkú premenu. Vedel som, aký bol sebecký, zlý človek, nenávidel ľudí, veľmi nadával. Raz sa prišiel za mnou ospravedlniť, že ohováral, klamal, kradol z firmy a nejaké veci asi donášal šéfovi aj na mňa.

To bolo prvýkrát, keď som zažil, že ma niekto prosil o prepáčenie. Mal som asi dvadsať rokov. Nechápal som to. Ale povedal som, že v pohode, a začal som ho sledovať. Ten človek začal čítať knihy, dávať ľuďom darčeky a deliť sa o jedlo. Vyzeralo to ako zázrak. Raz mi povedal, že aj ja môžem byť slobodný. Začal som túžiť, aby aj môj život bol lepší.

V krátkom čase som ešte ako neveriaci zakričal k Bohu: „Bože, ak chceš, zachráň ma a máš čas od pondelka do piatka. Ak to stihneš tento týždeň, ja uverím, že si.“ Hneď ako som schádzal z izby dole schodmi, cítil som, že mám ísť za ľuďmi zo svojej rodiny a pýtať ich o odpustenie. Začal som s tým bojovať, prečo mám prosiť o prepáčenie tých, ktorí väčšinou ubližovali mne. Ale potom som povedal, že dobre, keď mi to má zmeniť život, tak idem. Postupne som začal všetkých navštevovať a prosiť ich o odpustenie, aby sa tie vzťahy napravili. Každé stretnutie sa skončilo s tým, že to prijali, a ja som sa na konci týždňa nevedel nahnevať, len som sa usmieval. Odpustenie mi dalo slobodu.

Cesta odpúšťania a vyrovnávania sa s vecami, ktoré ste zažili, asi bola dlhšia než spomínaných päť dní…

Odpustenie je začiatok cesty. Tu sa v podstate človek rozhodne nedržať to vo svojich rukách. Potom je to proces odhaľovania sivých škvŕn, ktoré v sebe máme, ale často ich nevidíme. Ešte aj dnes potrebujem stále na sebe pracovať.

Ale boli to boje, nebolo jednoduché odhaľovať navyknuté zlé procesy, slová, myšlienky, skutky. Postupne to ide, ak sme otvorení spätnej väzbe, dobrým priateľom. S túžbou po lepšej verzii seba samého je možné meniť sa a radovať sa z toho.

Foto: Jozef Nováček

Ako študenti reagujú na váš príbeh?

Žiaci, ktorí prežili násilie alebo šikanovanie alebo mali depresie či samovražedné sklony, sa mi ozývajú a prídu za mnou cez prestávku. Niekedy mi napíšu s tým, že im to pomohlo alebo že chcú niečo zmeniť. Niektorí žiadajú o pomoc.

Keď viem poradiť a pomôcť, urobím to. V prípade, že daný prípad vyžaduje pomoc odborníka, odporúčam ich na psychológa či psychiatra, ktorému môžu veriť.

Inzercia

Hovoríte v rámci preventívnych prednášok študentom, aké majú možnosti pomoci, keď zažívajú násilie?

V rámci preventívneho programu hovoríme študentom, nech sa pri problémoch neuzatvárajú, ale hovoria o veciach niekomu, komu môžu dôverovať. Už tam je asi 50-percentná úľava. Keď to dusia v sebe, vtedy dochádza k mnohým zlým psychickým stavom, keďže vnútri to vytvára veľký tlak. Viem o tom svoje, sedel som v lavici a nemal som o svojom prežívaní komu povedať. Študentom zároveň poskytujeme kontakty na anonymné linky pomoci, kde sa môžu ozvať, a upozorníme ich na všetky možnosti pomoci.

Aj im radíte, koho kontaktovať v prípade, že je ohrozená ich bezpečnosť?

Áno, dostanú kontakty na linky pomoci a bezpečnostné zložky. Tie väčšinou majú aj na nástenkách v školách. Od nás dostanú potvrdenie, že netreba veci skrývať, ale riešiť ich.

Ako vnímate generáciu dnešných mladých ľudí?

Mnohí sú osamelí. Majú sociálne siete, ale sú sami. Vzťahy okolo nich sú rozbité a veľmi im to škodí. Cítia sa stratení a opustení. Na druhej strane sú otvorení a úprimní, vedia veci krásne pomenovať. Chcú svojim ťažkostiam čeliť, ale často nemajú nástroje.

Veľa mladých ľudí zápasí s veľkým strachom, úzkosťami a depresiami a tiež s neprijatím. Keď prídem do triedy, často vidím iPhony a značkové veci, cez ktoré si dokazujú svoju hodnotu. Počas prednášok zisťujú, že vnímanie svojej hodnoty spoznajú podľa toho, čo vidia, keď sa pozrú do zrkadla. Či tam vidia niekoho, koho majú radi, alebo naopak. Majú problém s identitou, neraz sú rozbití, zranení.

Čítajte tiež

V ACET-e robíte osem rokov. Vnímate za toto obdobie zhoršenie v oblasti osamelosti detí, depresií, úzkostí či vnímania vlastnej hodnoty?

Počas obdobia pandémie covidu táto situácia dosť vybuchla. Bolo to vidno aj na štatistikách, dokazujú to aj údaje liniek, ktoré mladí v prípade potreby kontaktujú. Tým, že boli všetci zavretí doma, tlak v rodinách, kde veci nie sú v poriadku, stúpal a niekde nastal aj výbuch. Tie decká to videli, bojovali s tým, stratili aj sociálne kontakty.

Bezprostredne po covide to bolo na deťoch vidno, mnohé boli mimo, nevedeli udržať pozornosť, stratila sa disciplína chodiť do školy a tie zlé veci, ktoré prežívajú vnútri, sa prehĺbili. Správanie detí sa prejaví v škole. Keď boli mesiace bez režimu, stal sa z toho zvyk. A zvyk už musíte zámerne poraziť.

Čo pomáha mladým vymaniť sa z ich situácie?

Pre všetky decká je kľúčové, aby sme im dali možnosť o veciach hovoriť. Prevencia je o tom, že príde niekto, kto má danú tému zvládnutú a otvorí ju s nimi. Žiaci, s ktorými pracujeme, to okamžite využívajú. Sú schopní urovnať konflikty priamo počas prednášky. Niekedy sa to skončí objatiami a zmierením. Už len tým, že niekto tému otvoril a viedol ich.

Učitelia, ktorí následne prídu do triedy, vidia zmenu. Ak by sme mali systém, že by lektori chodili do triedy pravidelne, veľmi by to mohlo pomôcť vzťahom. Aj jednotlivci, ktorí by mali ťažkosti, by mali komu zavolať a problémy by sa mohli riešiť.

Volajú vás školy vtedy, keď narazia na nejaký problém?

Niekedy si nás zavolajú na prevenčný deň, kde sme šesť aj sedem hodín a každá trieda prejde nejakou prednáškou. Inde majú problém v niektorej triede, tak riešime konkrétne to.

Niektorí riaditelia sú presvedčení, že preventívne programy nepotrebujú, lebo nevidia katastrofy. Riaditeľ povie napríklad: „My nemáme problém s pornografiou.“ Tak mu odpoviem, že nikto sa mu s tým nebude chváliť.

Na stránke o svojej organizácii píšete, že svoje prednášky zakladáte na kresťanských hodnotách. Nemajú s tým problém štátne školy?

Aj keď na Slovensku pôsobíme vyše 20 rokov, stále je problém dostať sa na niektoré školy. Pri otázkach na kresťanské hodnoty odpovedám, že vychádzame zo základných hodnôt: odpustenie, nádej a láska. Všetci naši lektori vedú usporiadané životy.

Po prednáškach sú spokojní a odporúčajú nás ďalej, ale niekedy musíme veľa vysvetľovať, kým nám otvoria dvere. V minulosti sa dostali do škôl na prednášky napríklad scientológovia, preto sú mnohí zástupcovia škôl opatrní, koho do školy púšťajú. Bolo by užitočné, keby ministerstvo školstva viedlo databázu organizácií, aby školy vedeli, ktoré organizácie sú bezpečné.

Aj keď sú naši lektori veriaci a majú vzťah s Bohom, na štátnych školách nehovoríme náboženským jazykom. Vedieme preventívne prednášky pretkané svojimi osobnými príbehmi. Keď hovorím svoj osobný príbeh, poviem, že podľa mňa sa mi stal zázrak. Otvorene o Bohu hovoríme len v prípade cirkevných škôl, kde s tým vedenie nemá problém.

Ako ste sa dostali k práci lektora?

Po nejakých piatich rokoch od času, keď sa v mojom živote udiali veľké zmeny, ma kontaktoval jeden známy, ktorý robil lektora ACET-u, či nechcem robiť túto prácu. Dovtedy som sa často pýtal, prečo som musel zažiť také veci. No keď som tú ponuku prijal, pochopil som, že vďaka svojim skúsenostiam môžem úplne inak komunikovať s mladými a pomáhať im zápasiť s tým, čo prežívajú. Dávam im nádej, že nemusia dopadnúť ako trosky alebo hľadať slobodu v tom, že si vezmú život.

Ako lektor pracujem osem rokov a od januára som sa stal riaditeľom združenia ACET SR. Vždy keď hovorím s deckami, dostanem nový náboj. Často študentov povzbudzujem a je šokujúce vidieť niektoré deti, ako ich to zobudí. Je tam niekto, kto im zrazu hovorí, že sú hodnotní, vzácni a majú svoje talenty, aj keď im niečo nejde. A oni sú šokovaní, lebo doma im to nikto možno nikto nikdy nepovedal. Mladí často nevidia ani okolo seba nič pozitívne. Rodičia sa trápia, učiteľov vidia strápených, jednoducho potrebujú nádej.

Pre žiakov je kľúčové, aby sme im dali možnosť o veciach hovoriť. Prevencia je o tom, že príde niekto, kto má danú tému zvládnutú a otvorí ju s nimi. Okamžite to využívajú. Sú schopní urovnať konflikty priamo počas prednášky. Zdieľať

Prácu lektora ste prijali napriek tomu, že ste mali dobrú prácu a čakalo vás ďalšie povýšenie. Bolo to ťažké rozhodnutie?

Vnútorne som vedel, že je to niečo, do čoho mám ísť, a hneď ako som začal, bolo to veľmi silné. Aj decká boli z toho nadšené. Často vzadu sedeli aj pedagógovia či riaditeľ a na konci prednášky plakali aj oni. Vtedy som videl, že keď má niečo silu posúvať ľudí, má to prednosť pred inými vecami.

Prvý rok ste lektora robili zadarmo. Čo vás naučila táto skúsenosť?

Naučil som sa dôvere, že keď som sa rozhodol pre správnu vec, bude o mňa postarané. Zažil som momenty, keď za mnou prišli nejakí ľudia, že chcú podporiť moju prácu, a dali mi peniaze. Alebo ma bežne niekto pozval na obed, babka mi dala igelitku jedla…

Po roku prišla prvá podpora 250 eur na mesiac. Teraz máme podporné organizácie, ktoré nám vedia vykryť odpracované hodiny. Každý lektor si navyše hľadá svojho podporovateľa, a keď si ho nájde, organizácia zdvojí svoju podporu. Zmluvy lektorom predlžujeme stále len na školský rok dopredu. Ak by vypadol podporovateľ, časť lektorov musí buď skončiť, alebo si hľadať inú možnosť zabezpečenia.

Na Slovensku nie je veľa organizácií, ktoré by podporovali napríklad prevenciu na školách, a ani štát v tom nie je nápomocný. Aj psychológovia si svoje výcviky musia hradiť sami.

V rámci prednášok sa venujete aj výchove k manželstvu a rodičovstvu. Manželstvo sa už spoločensky prestáva vnímať ako ideálna forma spolužitia. Treba podľa vás mladých viesť k tomu, aby budovali stabilný vzťah a vedeli urobiť rozhodnutie, s kým chcú stráviť svoj život?

Myslím, že mladých treba povzbudzovať k správnym rozhodnutiam a k manželstvu. Treba im hovoriť, že keď je manželstvo správne žité, je to radosť. Každý má v sebe zakódovanú túžbu po vernosti a dôvernom vzťahu s jedným partnerom. Keď si rozmeníme na drobné, čo manželstvo prináša, väčšina mladých po týchto veciach túži.

Preto ich treba učiť, ako mať funkčné vzťahy. Počas prednášok hovoríme reálne príbehy konfliktov v manželstve a ako ich ľudia prekonávali. Snažíme sa ich viesť aj k tomu, že vo vzťahu to nemá byť len o tom, aby nám bolo dobre, k čomu ich často smeruje táto doba.

Hovoríme študentom, že nemusia opakovať chyby svojich rodičov.

Jedna z vašich lektoriek mi povedala, že keď sa na začiatku prednášky študentov pýta, kto by chcel mať v budúcnosti vo vlastnej rodine také vzťahy ako jeho rodičia, zdvihne sa len zopár rúk…

Často deti sú zrkadlom toho, čo vidia doma. Je mi veľmi ľúto, keď sú dievčatá zhadzované vlastným otcom. Títo otcovia si pritom často neuvedomujú, že sa správajú ako hulváti, a ich dcéry sa im to boja povedať, keď vidia, čo sa doma deje.

Rodičia sa neraz nevyrovnajú s vlastnou minulosťou, a keď majú deti, ten odtlačok, ktorý v sebe nesú, prenášajú do vlastnej rodiny. Tá základná filozofia vzťahu deliť sa pre druhého je často zničená a pretvorená na to, čo ja z toho môžem mať.

Detské traumy zvyknú ovplyvňovať životy ľudí po celý život. Vy ste sa oženili, hovoríte, že máte harmonické manželstvo. Ako ste sa vyrovnávali so zraneniami v detstve, aby vám nebránili v plnohodnotnom živote?

U mňa to bolo o každodennom posúvaní sa aj o malých výzvach. Som prirodzene introvert, a keď som zistil, že sa hanbím ľudí a som málo komunikatívny, dal som si napríklad výzvu, že sa budem pýtať ľudí, koľko je hodín. Postupne som porazil strach z komunikácie s ľuďmi tak, že som tomu čelil, vychádzal som zo svojej komfortnej zóny.

Okrem toho som si začal všímať svoje reakcie. Keď som vybuchol od hnevu a videl som, že to druhým škodí, ďalší raz som sa pri návale hnevu išiel vydýchať do izby. Učil som sa na vlastných chybách. Keď som povedal niečo zlé, čo ublížilo, snažil som tomu nabudúce vyhnúť.

Tie hranice sa, samozrejme, v živote musia posúvať. Keď už máte deti a tie stále plačú, sú to iné limity, ale používam pri nich rovnaký princíp. Idem sa vydýchať, vrátim sa, a keď som pokojný, pomôžem manželke. S manželkou veľa komunikujeme o tom, ako veci prežívame. Treba mať niekoho, s kým môžete riešiť aj tie najhlbšie veci. Niekedy stačí jeden najbližší priateľ.

Odporúčame

-10%
Vojna a trest
24,90 22,41

Novinka Michaila Zygara / Vojna a trest

Kto je zodpovedný za túto vojnu? pýta sa ruský novinár Michail Zygar. A odpovedá: my všetci! Spisovatelia, historici i obyčajní Rusi a Rusky. V knihe sa zamýšľa nad koreňmi ruskej nenávisti voči Ukrajine, z ktorej vyvrela najhoršia vojna tohto storočia.

Kto je zodpovedný za túto vojnu? pýta sa ruský novinár Michail Zygar. A odpovedá: my všetci! Spisovatelia, historici i obyčajní Rusi a Rusky.

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, ktorí prispievajú od 5,- € mesačne alebo 60,- € ročne. Pridajte sa k nim teraz, prosím.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.