Politický väzeň, spisovateľ Rudolf Dobiáš, vtedy povedal, že 40 rokov sme žili iné, nie naše životy – teraz treba žiť v pravde. Po rokoch vieme, že sa to nepodarilo, ale stálo to za to! 

   V rozhodujúcom okamihu filmu JFK o zavraždení prezidenta Kennedyho zaznelo: „Uvedomte si, že vo svojom živote už nebude nič dôležitejšieho, ako tento moment“. Pre mňa a mnohých iných bol týmto momentom 17. november 1989.  Padal sneh a železná opona, 40 rokov podopieraná samopalmi. Nad radostným davom žiarila aura a obor na hlinených nohách rachol do blata. Som Bohu vďačný, že som z tých namáhavých rokov vyšiel so zdravou kožou, bez nehôd a infarktov, s čistým svedomím, ochránený pred pokušeniami moci.  

   Všade okolo sa to už mlelo, iba u nás všetko zostávalo po starom.  Po r. 1968 komunisti zasa normalizovali a terorizovali občanov. Ani najväčší optimisti nečakali ich rýchly pád.

   Veľké historické udalosti často prichádzajú nebadane na motýlích krídlach. To, o čom roky snívali naši otcovia a matere, bolo tu – aj keď našlo Východ a Západ nepripravených.

   16.11.1989 v predvečer Medzinárodného dňa študentov, sa odvážnejší bratislavskí študenti – aj syn Jogo bol medzi nimi – pochytali za ruky a spievajúc prešli mestom. Pred internátom diskutovali s mestským tajomníkom KSS Gejzom Šlapkom a rozišli sa. Na druhý deň bola veľká demonštrácia brutálne potlačená v Prahe. Potom sa mítingy rozbehli aj v Bratislave.

   Diskusné večeri boli všelikde, často som sa ich zúčastňoval. Na poslednom televíznom prenose z Národného divadla som sa k slovu prihlásil medzi prvými.  

   Na piatom bratislavskom mítingu  Ivan Hoffman zaspieval Sľúbili sme si lásku. Táto pieseň prináša spomienky na zasnežené námestia s a vtedy čisté nadšenie ľudí, keď za zvonenia kľúčov padal komunizmus. V Dóme vtedy kňaz Anton Hlinka predpovedal ťažké časy, keď nadšenie odpadne a nastanú pokušenia slobody. Vo vtedajšom nadšení sme ho nechápali.

   Pri vtedajšej angažovanosti mnohým nenapadlo, že je to šanca dostať sa aj do vysokých funkcií. Komunisti, ktorým revolúcia vzala moc, ale aj liberáli, robili veľké kampane proti KDH. Klamstvami a polopravdami v médiách vyvolávali v ľuďoch závisť a  nenávisť.  Ukázalo sa, že mnohým ľuďom  socializmus lepšie vyhovoval. Boli ako v zoologickej záhrade, kde v klietke mali lacnú strechu  a jedlo a iní za nich rozhodovali.  

   Slovenský denník, noviny KDH, začal vychádzať 14.4.1990. Ešte 13.4.1990 riaditeľ závodu  tlačového kombinátu ÚV KSS napísal šéfredaktorovi Ladislavovi Szalayovi správu o zastavení výroby novín, pretože „pri tvorbe plánu devízových prostriedkov na rok 1990 nebolo uvažované s výrobou vášho periodika, ktorý nebol zahrnutý v rozpise FUTI“ (bolo drzé odvolávať sa na túto cenzorskú organizáciu, ktorá už nefungovala).

   Pracoval som vtedy 27 rokov ako matematik na ÚTK SAV pod vedením nestraníka akademika Ivana Plandera. Bol to muž, ktorý napriek tlakom držal na tomto ústave disidentov, napr. F. Mikloška, J. Langoša, B. Lazara, J. Gulu, aj kresťanských aktivistov tajnej cirkvi R. Fibiho, M. Vajteršica, O. Sýkoru, M. Luckú, P. Václavíka a ďalších.  

   Po prevrate rýchlo vznikla otázka: čo s bývalými komunistami? KDH vyhlásilo, že ich medzi seba neprijme, mnohí vstúpili do Verejnosti proti násiliu. Toto hnutie a v Čechách OF, oslovilo aj 1,5 mil. komunisticky orientovaných ľudí, ktorí im tiež pomohli vyhrať prvé voľby. Široký záber VPN a bývalí komunisti boli však zárodkom budúcich štiepení a porážok.

    Z noci na ráno sa objavili aj nacionalisti, ktorí červenú nahradili trikolórou. Bola to ich posledná šanca: napriek hľadaniu stáleho nepriateľa, útokom proti iným národom a nekultúrnemu vystupovaniu plného urážania, u niektorých mali úspech.

     Pred prvými slobodnými voľbami sa z jari 1990 objavila v médiách téma: „Má byť náboženstvo povinný predmet, majú byť povinne kríže v školách?... Pozor, nastupuje čierna totalita!“ Potom prišli škandály s cirkevnými školami: ľudia ich chceli, nebolo ich spomedzi škôl ani 1%, ale komunisti a liberáli v úradoch ich sabotovali: „KDH chce klerikalizáciu školstva!“ Ďalšími otváranými témami bolo navrátenie majetku rehoľným rádom a cirkvám, platy katechétov a duchovných, mimosúdne rehabilitácie, zákon o slobode náboženskej viery a postavení cirkví, atď: „Nahrabali si, čiernokabátnici, privatizéri, korupčníci, slobodomurári, každý týždeň lietajú špeciálom do Vatikánu pápežovi na omšu.“ Málokto sa nás zastal, aj hierarchia mlčala.  

   8. a 9. 6. 1990 boli prvé slobodné voľby. Na Slovensku zvíťazilo VPN s vyše 29%, KDH mala necelých 19%. Získal som 6589 prereferenčných hlasov, čím som poskočil na 1. miesto v Bratislave a stal sa poslancom SNR. KDH nemohlo ísť do opozície, ľudia právom očakávali, že pôjdeme do vlády, nechápali by, prečo odmietame demontovať komunizmus.  

   22.6. prileteli do Bratislavy V. Havel, M. Čalfa a ďalší, jednalo sa o slovenskej účasti vo federálnej vláde. Čechov v nej malo byť 10, Slovákov 7, jedným z nich mal byť podpredseda pre ľudské práva. Havel povedal, že to bude minister ducha a ideí a Čalfa dodal, že tento človek si musí vybudovať nový úrad a že to nebude ľahké. Padli mená, aj moje a keď sme si mali štrngnúť na dohodu, J. Čarnogurský vyhlásil, že podmienkou našej účasti vo vláde je, aby vláda dala do svojho prehlásenia, že „sa bude usilovať o návrat našich štátov do Európy a je rozhodnutá zabezpečiť, aby v spoločnosti európskych národov mohli Česi a Slováci vystupovať ako svojbytné a rovnoprávne subjekty.“ Česi boli prekvapení, najprv sa tvárili, že nie, potom odišli na poradu. Keď sa vrátili, povedali „áno“, zazneli prípitky a na dva roky som bol odvelený do Prahy.   

   Havel pomenoval novú vládu Vládou národnej obeti. Dva roky boli krátke na odraz od dna. Keď nám to išlo najlepšie, bolo treba baliť. Bolo chybou, že sme sa viac nebránili šokovej terapii, ktorá bola viac šokom ako terapiou. Vystriedali nás tí, ktorí sľubovali lepší život, ale na Slovensku straníckou privatizáciou vytvorili veľké a nespravodlivé nerovnosti. Dôležité bolo, že sme sa 1.1.1993 stali samostatným štátom, veď každý národ má právo raz vyletieť na vlastné krídla. Stať si však do šíku s ľuďmi, ktorí mali oči plné hnevu a zloby bolo nemožné.

   Ďalšie roky do r.1998 boli návratom Slovenska k autoritatívnej vláde jednej strany, pod vedením ktorej by sme sa nikdy nedostali do Európskej únie. Bolo by zaujímavé pripomenúť množstvo ľudí, ktorí sa vtedy vyšvihli hore po chrbte premiéra Mečiara a po rokoch vernej spolupráce s ním, keď ho už nepotrebovali, sa postavili proti nemu.

   Komunizmus veľmi poškodil mentalitu našich občanov, mnohé z jeho nerestí pretrvávajú. Jeho štýl jednania si však osvojili aj mnohí nekomunisti - arogantnosť, netoleranciu a nenávisť, s cieľom získania moci a peňazí. Aj dnes, po 34 rokoch, sa s tým často stretáme. Snáď po 40 rokoch, bude zasa treba, aby zaznel štrngot kľúčov?