Keď v roku 2020 predstavila vláda Igora Matoviča svoje programové vyhlásenie, zaznievalo množstvo pochvalných hlasov. Akcent na potrebu transparentnosti, skončenia éry našich ľudí, začiatok kvalitných výberových konaní na najvýznamnejšie posty v krajine, plánované novelizácie, boj s korupciou, obnova dôvery v právny štát.

Programové vyhlásenie bolo skrátka ambiciózne a pomerne podrobné, už ho bolo treba iba uviesť do praxe.

Hodnoteniam po uplynutí štvrtiny či polovice funkčného obdobia však fanfáry akosi chýbali. Iste, vládu vyskúšali nevídané problémy vo forme pandémie či vojny bezprostredne za hranicami a vnímanie verejnosti bolo aj skrz médiá občas negatívnejšie než skutočnosť. Zo sľubov však nebola splnená ani tretina, navyše vládnutie sprevádzal častý chaos a hádky medzi členmi koalície na dennej báze. 

O tom, že to bola živná pôda pre návrat politikov, ktorí dnes predkladajú nové programové vyhlásenie, hovoriť netreba. Stačilo prilievať olej do ohňa frustrácie spoločnosti, aby o niekoľko mesiacov neskôr mohla nová vláda za jednu z priorít považovať potrebu „upokojenia polarizovanej spoločnosti“.

Zatiaľ čo dôsledky rozdelenej spoločnosti vnímame prakticky denne, zrejme nadchádza čas, aby sme spoznali aj dosahy všetkých premárnených príležitostí za ostatné roky.

Prvé ovocie v tomto smere už dozrieva vo forme personálnych výmen na polícii, v súdnej rade. A na rade je aj prokuratúra. Boli to však predchádzajúce garnitúry, ktoré v mnohom podobné štandardy iniciovali a heslá o výbere profesionálov na kľúčové posty samy neraz torpédovali.

Výrazné zlepšenia vo výberových konaniach napríklad na Ústavnom súde, v súdnej rade, na prokuratúre, finančnej správe či v niektorých štátnych firmách sa tak nestali samozrejmou normou, ale svetlými príkladmi. A to je škoda, pretože svetlé príklady sa dajú novými funkcionármi ľahko zatieniť, ale podliezanie vysoko nastavenej latky sa odôvodňuje ťažšie.

V nie menšej miere sa ukazujú aj dôsledky pochybení v trestných konaniach. Opäť síce netreba zabúdať na všetko pozitívne, čo sa za ostatné roky podarilo, ale po októbri budú podčiarkované už iba právne lapsusy. Niektoré sa skončili ospravedlnením štátu trestne stíhaným osobám, iné konštatovaním porušenia zákona Ústavným súdom či ESĽP. Túto muníciu nová koalícia okamžite využila na odstavenie príslušníkov NAKA a veľký pochod sa pripravuje aj na Úrad špeciálnej prokuratúry či Špecializovaný trestný súd.

Mohli by sme sa opýtať, čo s týmito konaniami majú politici, veď tí iba nechali rozviazané ruky orgánom činným v trestnom konaní. Nuž, minimálne škrtacie kalendáre exponovaných osôb či vyhlásenia o 30 rokoch basy ešte pred procesom dnes možno jednoducho použiť ako príklady, prečo nová vláda musí zakročiť voči politickým perzekúciám.

To je však iba začiatok.

Ako bumerang sa zrejme už o chvíľu vráti aj mnoho nedotiahnutých reforiem v oblasti právneho štátu. Najvypuklejší je tento problém pri reforme trestného práva. Slovenský Trestný zákon totiž reálne potrebuje úpravy.

Od roku 2005, keď sa prijali trestné kódexy, ubehlo veľa vody a aplikačná prax ukázala aj niekoľko problematických bodov. Viac než na ukladanie nepodmienečných trestov treba dbať aj na prevychovanie páchateľov, teda na restoratívnu funkciu trestnej politiky. Do popredia treba reálne, nielen na papieri dostať alternatívne tresty. Aby sme nemali preplnené väznice, haldy recidivistov a veľké štátne výdavky. Vyvinuli sa aj ceny a s ich rastom treba upraviť aj výšky škôd, ktoré majú dosah na výšku trestu.

Šanca na zmenu bola na stole viackrát. Ministerka Mária Kolíková pripravila prvý návrh, ktorý však s odbornou verejnosťou veľmi nekomunikovala. Jej nasledovník Viliam Karas si dal na konzultáciách so širokým spektrom právnikov záležať, no celá reforma napokon aj tak zostala v šuplíku.

A tak prichádza na rad nová vláda. Prezieravo marketingovo poukazuje na „čerešničky“, proti ktorým nemožno namietať, ale z vyjadrení vládnych politikov je zrejmé, že zámerom bude najmä znižovanie trestných sadzieb za ekonomickú kriminalitu, ale aj korupciu. Pod súčasné obsahovo gumené a vágne programové vyhlásenie možno skryť prakticky čokoľvek. To výrazne zaváňa politickou objednávkou a úpravami tam, kde sa viac pokazí, než vylepší. Niet sa však čo čudovať. Viacerí členovia novej vlády nám svoje zámery ozrejmili už dávnejšie.

Obdobná situácia je aj pri Trestnom poriadku. Potreba zefektívnenia prípravného konania, odbúrania administratívy, došpecifikovanie dnes takmer mýtického § 363, ale aj lepšie vytýčenie pôsobnosti Úradu špeciálnej prokuratúry a Špecializovaného trestného súdu tak, aby nemuselo dochádzať k pomerne častej nadkvalifikácii niektorých káuz. To sú objektívne problémy, s ktorými sa mali rekodifikačné práce popasovať. K nim sa však vlády po roku 2020 ani nedostali.

Dnes tak môžu Robert Fico a minister spravodlivosti Boris Susko predstúpiť pred verejnosť a vyhlásiť, že procesný kódex treba upraviť, lebo „Lipšicova prokuratúra“ vypovedala poslušnosť voči nadriadeným z generálnej prokuratúry. Môžu tiež argumentovať sériou rozhodnutí súdov, pri ktorých ÚŠP mala vidieť zločineckú skupinu tam, kde nie je, aby sa prípadom vôbec mohla zaoberať, lebo inak by putoval na okres. Novelizáciu preto vraj musia zobrať do svojich rúk, inak na Slovensku nebude spravodlivosť.

Rovnaký príbeh možno napísať o zákone o preukazovaní pôvodu majetku, hmotnej zodpovednosti, kontrole majetkových priznaní verejných funkcionárov a ďalších.

Ak budú členovia bývalej koalície pri takýchto zmenách o pár týždňov či mesiacov biť na poplach, bolo by vhodné, aby si uvedomili, že karty novému premiérovi rozdali aj oni. Mali príležitosť nastaviť štátne politiky systematicky a „vyjesť novelizačné čerešničky“, kým bol čas. Prípadné zmeny po voľbách by tak stratili svoju pozlátku a ušľachtilé krytie, proti ktorému nemožno namietať. Boli by priamočiare a ľahko kritizovateľné. Takto bude plánovaným novelám zrejme prikyvovať aj nejeden odborník, hoci ich negatívne vedľajšie efekty môžu byť ďalekosiahle.

Máme tak pred sebou zvláštne memento. Bývalé vlády vyvolali veľké očakávania a mnoho z nich aj splnili. Viaceré ciele zhatila vyššia moc a spravilo sa aj mnoho chýb. Chyby sme už azda oľutovali, teraz prichádza čas ľutovať to, čo vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera neurobili.