Španielsku politiku ovládli mladí ľudia

Španielsku politiku ovládli mladí ľudia

V španielskom parlamente, foto: FB Miroslava Beblavého

Rozhovor s poslancom Miroslavom Beblavým, ktorý bol v Španielsku skúmať prerod tamojšej politickej scény.

V druhej polovici júna bude pozornosť upretá najmä na britské referendum o zotrvaní v EÚ, ale pre budúcnosť Únie budú zaujímavé aj parlamentné voľby v Španielsku. Po tých posledných, ktoré sa konali v decembri, španielski politici nenašli kompromis na novej vláde, takže voľby sa museli zopakovať. Pre juhoeurópsku krajinu je pritom dôležité mať stabilnú a silnú vládu, ktorá ju bezpečne vyvedie z dlhoročnej mizérie. Na situáciu v Španielsku sme sa pýtali poslanca Miroslava Beblavého, ktorý pred tromi týždňami vycestoval do krajiny, aby preskúmal dve nové politické strany, Ciudadanos a Podemos, ktoré vznikli ako protest voči tradičnej politike.   

Španielsko má za sebou v dôsledku finančnej krízy veľmi ťažké roky, obrovskú nezamestnanosť, akú s výnimkou obdobia po konci Mečiarovej éry nepoznáme ani na Slovensku. Aký pocit vládne dnes v krajine – že najhoršie už majú za sebou a postupne bude lepšie alebo že lepšie už ani nebude?

Vo všeobecnosti je pocit, že to najhoršie je už za Španielskom. Najmä vládnuci ľudovci stavajú kampaň na tom, že ekonomika sa dostala z najhoršieho, rýchlo rastie a tvorí aj pracovné miesta. Ale rovnako ako v iných krajinách pozorujeme, že existuje rozdiel asi dvoch rokov medzi tým, kedy sa ekonomická situácia otočí a kedy to ľudia cítia a oceňujú aj politicky.

To zažil aj Mikuláš Dzurinda na Slovensku. Stále veľmi vysoká nezamestnanosť a stagnujúce mzdy zároveň znamenajú, že osobná skúsenosť ľudí nie je dobrá. Nezamestnanosť už nie je 26 percent, ale 21 percent, z toho sa však nezamestnaní nenajedia.

Na sklonku minulého roka sa konali voľby, ktoré prepísali politickú scénu, ako ju Španieli poznali uplynulých takmer 40 rokov. Z volieb však nevzišla žiadna vláda, takže o mesiac budú predčasné voľby, ktoré zrejme opäť potvrdia, že nová scéna je rozdrobená, že klasické strany, ľudovci a socialisti, sa oproti minulosti značne scvrkli a že Španieli volia nové protestné strany, radikálnu ľavicu aj liberálov. Nedopadnú preto voľby opäť ďalším patom? Nebude Španielsko novým Talianskom, kde dlhé obdobie nevedela žiadna vláda dovládnuť?

V Taliansku sa vlády striedali, ale boli v nich stále tie isté strany a zmeny vlád boli skôr výsledkom taktických súbojov vnútri koalície. Španielsko má volebný systém, ktorý preferuje silné strany, a preto je málo pravdepodobné, že dlhodobo udrží štyri strany. Buď nová vláda zmení volebný systém viac k pomernému zastúpeniu, alebo sa v priebehu niekoľkých rokov vyprofiluje opäť situácia, keď Španielsko bude mať dve, maximálne tri silné strany.

Ak sa volebný systém zmení – čo chce napríklad Podemos –, tak nastane úplne nová politická realita.
Španieli sú na tom podobne ako Slováci – len menšia časť voličov má pevný vzťah k strane a zvyšok strašne „lieta“. Keď som sa pýtal ľudí, koho volili v minulosti, koho naposledy v decembri a koho idú voliť teraz, tak skoro každý dával na tieto tri otázky dve-tri rôzne odpovede.

Spomenuli ste Podemos, čo je nová radikálno-ľavicová strana, ktorá berie hlasy tradičným socialistom, viaže na seba vyše 20 percent voličov a možno ešte narastie. Čo je to vlastne za stranu?

Podemos je veľmi zvláštna strana – predstavte si Ľuboša Blahu v jednej strane so Zuzanou Wienk a do toho ešte Ľubomíra Galka. Spája ich najmä odpor k status quo, boj proti korupcii a existujúcim elitám a čiastočne dôraz na sociálny a participatívny pohľad na politiku. Po moci túžia, ale nechcú byť junior partnerom, chcú predbehnúť a prípadne zničiť socialistov a stať sa dominantnou silou ľavice.

Podemos najviac vyrástli na odpore Španielov k tomu, čo nazývajú La Casta – politici a na nich prepojení biznismeni v oboch veľkých stranách, ktorí už 40 rokov vládnu Španielsku a o ktorých je dnes väčšina ľudí presvedčená, že sú skorumpovaní a starajú sa najmä o seba.

Ďalšou silnou protestnou stranou je Cuidadanos, zo slovenského odstupu pôsobia títo španielski liberáli ako naša SaS, podporujú hlboké ekonomické reformy aj marihuanu a eutanáziu. Aká je to strana? 

Ciudadanos viac ako SaS pripomína SIEŤ na jej začiatku – umiernená, ale stredo-pravá sila s dôrazom na hĺbkové reformy a budovanie štátu. Richard Sulík by sa v Ciudadanos necítil ako doma, Jozef Mihál alebo ja asi áno.
Ako mi povedal jeden ich poslanec, sú stranou „OECD“, teda technokratických pragmatických riešení z medzinárodnej praxe. V Holandsku alebo Dánsku by pokojne mohli byť aj pravicovejšími sociálnymi demokratmi, v Španielsku však tento dôraz na štrukturálne reformy pôsobí veľmi liberálne.

S ľuďmi z týchto strán ste sa aj stretli, čím vás zaujali? 

Pri Podemos je najzaujímavejšie práve veľké ideologické rozpätie ich kandidátov. Stretol som sa s kandidátkou do Senátu, ktorá predtým viedla mimovládku bojujúcu za otvorenejšiu politiku a veľmi pripomínala či už Zuzanu Čaputovú, alebo Zuzanu Wienk. Na druhej strane som stretol aj predstaviteľa strany, ktorý s rešpektom hovoril o Venezuele. Zároveň vidno, že nikto z nich nemá ešte veľmi praktickú predstavu o vládnutí.

Kandidáti spojení s Podemos vyhrali primátorské voľby v Madride a Barcelone a zatiaľ vládnu pomerne technokraticky a kompetentne. Akurát že premenovali ulice pomenované po frankistoch a vyvesili na radnicu zástavu „Refugees welcome“.
V Ciudadanos som sa stretol napríklad s ekonómom a poslancom Tonim Roldanom. Mladý politik (33), ktorý kvôli voľbám nedokončil doktorát na LSE, mi bol asi najbližší. Snažil sa hovoriť nepopulisticky, ale zrozumiteľne a cítil som z neho veľkú vôľu k zmene a aj jasnú predstavu, ako to urobiť. Po stretnutí s ním som si povedal, že keby som bol Španielom, asi by som volil Ciudadanos.

S výnimkou premiéra a lídra ľudovcov Rajoya sú predsedovia jednotlivých strán veľmi mladí. Je tento dojem zvnoku pravdivý, naozaj prešla španielska politika výmenou generácií a mladí ľudia sú ochotní vstupovať do politiky?

Áno, aj v Španielsku viacerí ľudia poukázali na to, že nikdy nemali lídri všetkých strán okrem premiéra rozpätie 35-45 rokov a ak premiér Rajoy po voľbách odíde, čo mnohí očakávajú, tak bude táto generačná výmena dokonaná. V porovnaní so Slovenskom som mal pocit, že mladí sú ochotnejší vstupovať do politiky, aj keď aj tu treba uviesť, že Podemos vzniklo až po troch-štyroch rokoch protestov a akcií mimo politiky, keď sa už na to ľudia cítili zrelí a pripravení. Keď následne Podemos „otvorili brány“, prihlásilo sa k nim za pár týždňov niekoľko stotisíc členov. Ide však o členov bez členského či povinností, až v súčasnosti pri kampaniach sa ukazuje, ktorí z nich chcú aj reálne niečo urobiť.

Španielsko je vyhlasované za vzor krajiny, ktorá sa prísnou fiškálnou úspornosťou vymanila z najhlbšej krízy, nepotrebuje pomoc zvonka a rastie. Má teda tamojšia ekonomika napriek ešte stále obrovskej nezamestnanosti dobrú perspektívu?

Španielska ekonomika má jeden z najrýchlejších rastov v eurozóne a nikto neočakáva, že by potrebovala záchranné balíčky. Na druhej strane sa všetci ekonómovia, s ktorými som hovoril, zhodujú na tom, že Španielsko potrebuje – rovnako ako Slovensko – zásadné reformy štátu a ekonomiky, ak má dlhodobo rásť. Španielsko je stále najbohatšou krajinou európskej druhej ligy, ale bez veľkých zmien v oblasti školstva, inovácií, fungovania štátu sa to nezmení. Naopak, Estónsko či možno aj Slovensko ho časom predbehnú.

Medzi ekonómami prebieha v tejto súvislosti polemika: jedni tvrdia, že Španielsko je dôkazom, že radikálna úspornosť je správnou a bezalternatívnou cestou, podľa druhých začalo Španielsko rásť až po tom, čo pravicový premiér Rajoy uvoľnil rozpočtovú politiku, znižoval dane a zvyšoval investície. To malo síce za následok zvýšenie deficitu, ale súčasne sa ekonomika konečne nadýchla. Akú odpoveď dáva Španielsko na tieto večné polemiky medzi fiškálnymi jastrabmi a keynesiánmi?

Španielsko začalo rásť aj pred uvoľnením politiky, navyše Rajoy ju neuvoľnil, len pomalšie konsoliduje, ako sa predtým očakávalo. Miestni ekonomóvia však hovoria, že ďalšia prudká konsolidácia nie je vhodná a treba ju robiť postupne, ale vytrvalo. Každej ekonomike krátkodobo pomôže, ak sa do nej nalievajú peniaze, otázka je, či si to môže dovoliť. Španielsky dlh dosahuje okolo 100 percent HDP, čo už priestor na ďalšie zadlžovanie nevytvára.

Koncom júna budú v Španielsku predčasné voľby, nehrozí, že krajina bude opäť politicky zablokovaná ako po minulé mesiace a nevzninkne žiadna stabilná vláda? 

Teoreticky to hrozí, aj keď mimo záznamu mi politici aj analytici povedali, že tentokrát je takmer isté, že sa situácia vyrieši, dokonca aj keby voľby dopadli úplne identicky. Voliči neboli nadšení ani týmto opakovaním volieb, ale druhýkrát by to už neodpustili.

Aké ponaučenie vyplýva z tohto španielskeho príbehu pre Slovensko? 

Aj ťažké situácie môže krajina zvládnuť bez toho, aby prevládli extrémy – ak existuje skutočná alternatíva pre ľudí. Zároveň aj keď dopyt po zmene ide zdola, politici výrazne formujú, ako sa prejaví. Preto ich nič nemôže zbaviť zodpovednosti za krajinu.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo