Kázeň 2.0: Veríme alebo sa bojíme?

„Bratia, pripomínam vám evanjelium, ktoré som vám hlásal a vy ste ho prijali, zotrvávate v ňom a prostredníctvom neho dosahujete spásu, ak sa ho držíte tak, ako som vám ho hlásal, ibaže by ste boli nadarmo uverili.“

My všetci potrebujeme evanjelizáciu. Potrebujeme počuť radostnú zvesť o Božej láske. Človek môže chodiť celé roky do kostola a pri tom vôbec nemusí byť správnym spôsobom veriaci. Často sa stáva, že si kresťania stotožnia vieru s chodením do kostola. Chodenie do kostola môže byť výrazom viery, ale nemusí s ním mať nič spoločné. A tiež je rozdiel medzi „veriť v Boha“, teda v jeho existenciu a „veriť Bohu“, to znamená jeho Slovu!

To prvé môžeme nazvať akousi filozofickou vierou, vierou v existenciu rozumného a osobného princípu nad nami. I keď ju nazývame vierou, nie je ľubovolná, pretože človek môže zo stvorených vecí pochopiť, že Boh je. Biblia nad možnosťou neexistencie Boha ani neuvažuje. Biblická viera, viera, skrze ktorú sa stal Abrahám spravodlivým v Božích očiach, to je „viera Bohu“.

Sv. Pavol nám v liste Korinťanom vysvetľuje podstatu kresťanskej viery. Chce nám vysvetliť na akých základoch má stáť naše obrátenie, aby sme mohli povedať, že je to skutočne kresťanské obrátenie. Môže sa stať, že človek prežije citové rozrušenie pred nejakým krásne maľovaným obrazom Krista. Začne veriť, pretože prežil príjemne city pri pohľade na maľovaného Krista. Ak svoju vieru postaví na zmyslovom, či citovom zážitku, bude trvať dovtedy, dokiaľ tento zážitok potrvá. Viera je vtedy správna, keď sa zakladá na Slove Božom, na evanjeliu.

Evanjelium je predovšetkým radostnou zvesťou o Bohu, ktorý nás miluje. Ak v základoch viery nestojí táto pravda, je otázne, či takáto viera vedie ku Spáse. Už v rámci dvojrozmernej plochy existuje možnosť obrátiť sa o 360 stupňov. Nie je to ten istý smer, či sa otočím o jeden stupeň alebo o dva. Na začiatku v strede to vyzerá takmer rovnako, ale skúste porovnať vzdialenosť po sto metroch. I keď je na začiatku blízkosť, po určitej dobe smerovania v inom kurze, sa vzdialenosť stále zväčšuje. Budeme prekvapení, ako narástol rozdiel. To isté a možno ešte viac platí v duchovnej rovine.

Vôbec nie je jedno, či na počiatku mojej viery stál strach alebo láska, či som sa obrátil na základe príjemného citu, alebo či som uveril Božiemu Slovu. Nejde predsa len o obrátenie, ale ide o celkové smerovanie. Toto základné obrátenie vplýva na ďalšie smerovanie. Možno na počiatku obrátenia nebola viera v lásku a v odpustenie hriechov, ale strach. Dnes po rokoch duchovného života určuje duchovný život strach, horor z Boha a vedie k neuróze. Z tohto strachu možno konať aj dobré skutky, aby som sa nejako poistil pred Bohom, ktorého sa bojím, ale ktorému v zásade neverím a ani ho nemilujem. A tak napriek svojím „dobrým“ skutkom, stále urážam Boha svojou nedôverou. Kvôli týmto možným defektom je vhodné, aby sme sa všetci zamysleli nad svojím obrátením a svojou vierou.

Sv. Pavol tvrdí, že je možné uveriť nadarmo a to vtedy, keď obrátenie nie je postavené na správnom základe, alebo ak správna viera nie je pevná a ak v správnej viere nevytrváme dokonca. K spáse je potrebná správna viera, istota v nej a vytrvalosť. Spásu mi nezaručí deväť prvých piatkov, ale len správna viera a vytrvalosť až dokonca. Viera Bohu, ktorý s nami komunikuje skrze svoje Slovo. Viera sa má živiť Božím Slovom. Teda tým, čo naozaj povedal Boh a čo skutočne Boh prisľúbil. Len o to sa môžeme s istotou oprieť. Pán Ježiš hovorí: „Kto uverí vo mňa a dá sa pokrstiť, bude spasený!“ To musím prijať s istotou viery. Ale nikde v Písme nepočujeme z jeho úst prísľub, že naša Spása záleží od toho, či si budem ctiť taký alebo onaký obraz Pána Ježiša.

Viera, ako vzťah k Božiemu Slovu, teda k živej osobe Ježiša Krista prítomnému v Písme svätom a vo Sviatostiach Cirkvi a krst, vedú ku Spáse. Bohu verím Božskou vierou, človeku ľudskou, teda vždy s určitou rezervou, lebo človek sa môže mýliť a človek môže aj klamať. Len viera ako istota spôsobuje duchovný pohyb a vytrvalosť. Ak by mi nejaký železničiar na moju otázku: „Či tento vlak ide do Košíc?“, odpovedal: „Možno ide!“ Nikdy by som po takejto informácii do toho vlaku nenastúpil. Len istota viery spôsobuje pohyb. Sv. Pavol nás o tom ubezpečuje: „Ona vás privedie ku Spáse, ak sa jej budete držať tak, ako som vám ju zvestoval. Inak by ste boli nadarmo uverili.“

Človek si môže overiť, či sa obrátil správne, či žije správnym duchovným životom, či sa rozhojňuje jeho viera, rastie jeho nádej a láska. Či skutočne kráča tou novou a živou cestou, ktorou je Kristus? Môže to posúdiť aj podľa duchovného ovocia, ktoré v jeho živote viera a smerovanie vyplývajúce z nej spôsobujú. Ten istý sv. Pavol na inom mieste hovorí, že „Ovocie Ducha je láska, radosť a pokoj, šťastie...!“ Apoštoli prijali pravú a životodárnu vieru od Krista a Cirkev od Apoštolov. Cirkev až žiarlivo stráži túto pravú a životodárnu vieru. Vôbec nie je jedno, kde a komu a v čo som uveril. Len jedna viera vedie ku Spáse.
Apoštol ďalej pokračuje: „Odovzdal som vám predovšetkým to, čo som aj ja prijal: že Kristus zomrel za naše hriechy podľa Písem, že bol pochovaný a že bol tretieho dňa vzkriesený podľa Písem, že sa zjavil Kéfasovi a potom Dvanástim.“ Aj my môžeme druhým sprostredkovať len to, čo sme prijali. Len svedectvo s istotou môže druhého zasiahnuť. Predovšetkým musím uveriť tomu, že Kristus zomrel za naše hriechy a bol vzkriesený pre naše ospravodlivenie.

Autor knihy: „Okruh biblie,“ Roman Brandstätter, konvertita z Judaizmu, píše v tejto knihe: „Pozrime sa pravde do očí. Mnohým ľuďom sa zdá, že pre život a vieru nie je Písmo potrebné. Veria v Krista, ale nevedia, kto je On. Ich vedomosti o Bohočloveku pozostávajú z niekoľkých katechizmových právd a z voľných, nesúvislých evanjeliových dejov. Možno takmer s istotou prehlásiť, že široké masy katolíkov veria v Krista, nepoznajú však Písmo. Hoci táto nevedomosť neprivádza do pochybností ich úprimné náboženské vedomie, predsa nie je ťažké všimnúť si, že takéto náboženské vedomosti sú odtrhnuté od svojich historických koreňov a v praktickom živote sa prejavujú ako mytológia s primitívnym obsahom.

Každodenné čítanie evanjelia nás núti porovnávať svoj život s Kristovým učením. Nechuť človeka k dennému čítaniu Písma sv. je ovocím lenivosti, ale môže pochádzať aj z pocitu strachu pred konfrontáciou s Božou pravdou. Neznalosť zákona pred súdom neospravedlňuje. Kristus žiadal od ľudí, aby sa klaňali tomu, koho poznajú. V rozhovore so samaritánkou pri Jakubovej studni to jasne povedal: „Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte: my sa klaniame tomu, čo poznáme..!“

Ten istý autor píše o svojom starom otcovi, ktorí mu niekoľko dní pred smrťou dal takúto radu: „Bibliu čítaj neustále. Miluj ju viac ako rodičov... Viac ako mňa...Nikdy sa s ňou nerozíď! Keď zostarneš, dospeješ k presvedčeniu, že všetky knihy, ktoré si v živote prečítal, sú iba mizerným komentárom k tejto jednej jedinej knihe...“

P. Bernardín Šmid, OFM
www.frantiskani.sk/kazatel
Foto: Flickr.com

Každú nedeľu nájdete na Postoy.sk zamyslenie k Božiemu slovu.

Staňte sa fanúšikom Postoy.sk na Facebooku a budete mať prehľad o nových článkoch.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo