Pavel Martinický získal vysokoškolské vzdelanie na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. V mládeneckom veku zažil bezprávie počas druhej svetovej vojny namierené voči židovskému obyvateľstvu. „Gardisti vtrhli do domu židovského učiteľa a vyhnali ho aj s dvoma dcérkami z bytu, v ktorom zanechali všetok majetok a už sa nikdy nevrátili.“ Opisuje otcove spomienky jeho syn Pavol. „V koncentračnom tábore skončili aj jeho dvaja spolužiaci. Aj preto, podobne ako jeho priateľ Vlado Jukl, nespomínal v dobrom na režim Slovenského štátu. (neskôr aj preto, že poznal kritický postoj Svätej stolice k nemu i k nacionálnemu socializmu).“

S manželkou Evou rod. Dobiášovou (jej rodiča mali obchod s ovocím a zeleninou vo Viedni až do obsadenia Rakúska Hitlerom, potom bývali v Borskom sv. Jure, neskôr im ich majetok znárodnili komunisti) sa spoznali v bratislavskom kapucínskom kostole. Narodili sa im dvaja synovia – Gabriel a Pavol. Rodinné šťastie narušila smutná udalosť – smrť milovanej manželky v čase, keď ich synovia mali 13 a 15 rokov. Písal sa rok 1970.

Povolanie – projektant vodných stavieb

Mal len 33 rokov, keď sa stal hlavným inžinierom projektu Vodné dielo Mikšová. „Súčasťou tohto diela je jedna z našich najvýkonnejších vodných elektrární. Vždy chápal širšie súvislosti, a viackrát, popri zadanej práci, vyriešil ďalšie potrebné a užitočné diela nad rámec pridelených a rozpočtom schválených úloh. Napríklad niekoľko kilometrov novej cesty z Bytče do Považskej Bystrice po pravej strane Váhu vybudoval ako „skládku výkopového materiálu“ širokú cca 9 m a dlhú niekoľko kilometrov.“ Uviedol syn Pavol. Svoj talent využil aj pri preventívnej ochrane rodného mesta. Navrhol rozdelenie potoka Petrovička a vybudovanie nového koryta mimo mesta. To však nadriadené orgány v Prahe neschválili a zároveň odmietli poskytnúť financie na realizáciu projektu. A čo urobil Ing. Martinický? Nové koryto potoka vybudoval tak, že v projekte ho označil ako „výkopovú jamu“ materiálu na násyp pod štátnu cestu. Takto vytvoril kanál dlhý asi 3 km so 70  tisíc m3 zeminy. Odborník z Prahy, ktorý prišiel na kontrolu, po jeho vysvetlení, reagoval slovami: „Dobře si tady počínáte.“ Občania Bytče možno dodnes nevedia, kto a čo ich cháni pred storočnou vodou.

Konflikt s režimom

Február 1948 otváral cestu k moci komunistickému režimu a zároveň potláčal slobodu vierovyznania. Tento konflikt pocítil Martinický na vlastnej koži už koncom roku 1948, keď mu počas previerok bolo vyčítané, že obhajuje cirkevnú hierarchiu. Štátnej bezpečnosti prekážala jeho, ako hlavného inžiniera, každodenná účasť na svätých omšiach.

Zažíval teror komunistickej diktatúry vo svojom bezprostrednom okolí. „Pamätal si na syna tajomníka Demokratickej strany v Bytči, ktorého komunisti zavraždili. Jeho brata Vladimíra Martinického spolu s ďalšími spolužiakmi ŠtB v roku 1950 zatkla iba za to, že na gymnáziu v Žiline kriticky diskutovali o marxizme-leninizme. Odsúdili ho na pokutu 10 000 korún, stratu občianskych práv a 18 mesiacov nútených prác v kameňolome.“ Spomína jeho syn Pavol a dodáva: „Aj preto sa vždy zaujímal o otázku ľudských práv. Keď OSN v roku 1948 prijala Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, komunistické Československo spolu so  Stalinovým ZSSR nehlasovalo, a potom jej viaceré ustanovenia hrubo porušovalo. Naša vláda tiež znemožnila jej publikovanie. Prvýkrát ju v ČSSR publikoval až po 20 rokoch môj otec. Zohnal text a zaniesol do redakcie denníka Smena, ktorý ju uverejnil 27. marca 1968. Potom text uverejnili všetky ostatné noviny. Komunistická ŠtB mu počas „normalizácie“ takéto aktivity „spočítala“.“

Tu je však potrebné podotknúť, že ani redaktori Smeny neboli (alebo boli?) dôslední. Z textu Deklarácie vynechali informácie o náboženskej slobode. Na túto skutočnosť na stretnutí bývalých politických väzňov 7. apríla 1968 upozornil Vladimír Jukl

Tajná tlačiareň dokumentov II. vatikánskeho koncilu

Poznáme príbeh tajnej tlačiarne Na križovatkách, v Bratislave-Trnávke, ktorú na Slovensko prepašovali ľudia z Open Doors. Takýchto tlačiarni bolo na Slovensku viacero. K zabezpečeniu tajnej tlače domohol aj Ing. Martinický.

V „zlatých 60tych rokoch“ odmäku a demokratizácie nebola „témou dňa“ náboženská sloboda. Útlak cirkví sa zmenšil, ale náboženská sloboda nebola úplná. Skriptá i nové liturgické texty chýbali aj na Teologickej fakulte UK v Bratislave. Martinický „...oslovil tri pisárky Hydroconsultu, v ktorom pracoval, a tie potom bez vedomia vedenia podniku preklepávali texty na blany pre rozmnožovanie na podnikovom cyklostylovom stroji. Neskôr prišli samotní bohoslovci s odvážnejším a riskantnejším návrhom tlač rozšíriť. Logistiku opäť vyriešil otec.“ Potrebné bolo obísť tak vedenie i politický dozor tlačiarni, ako aj Teologickej fakulty. „Bohoslovci vystavili riadnu objednávku na tlač a tú môj otec  osobne zaniesol do tlačiarne. Po pracovnej dobe bohoslovci odnášali cestovné tašky plné vytlačených skrípt. Financovanie riešili zbierkami a predajom náboženskej tlače, a faktúry uhradili na pošte. Účty fakulty aj podniku súhlasili, nadriadení, ktorí neraz sedeli vo vedľajšej kancelárii nič netušili“ spomína syn Pavol a dodáva: „Neskôr zohnal po známosti u veľkoobchodného dodávateľa elektrický cyklostyl, aký sa dodával iba pre štátne organizácie. Tak, že dodávku, ktorá sa bežne vybavovala 2-3 mesiace dostali bohoslovci za 14 dní. Bohoslovci nakúpili papier asi za 1,5 milióna korún, a tlačili toľko až celkom zodrali rozmnožovací stroj. Po invázii v auguste 1968 a začiatku „normalizácie“ však už tlačili len v noci, keď tam nebol prítomný štátny dozor.“ Iste, vieme o tlačiarni v seminári, ktorá sa tam dostala cez sponzorský dar amerických Slovákov cez vtedajšieho seminaristu z obce Havka na Zamagurí.

Podporovateľ tlače i médií

V roku 1968 došlo k zmenám v Katolíckych novinách. Výrazne sa zlepšila ich kvalita, a tak sa Ing. Martinický rozhodol, že urobí všetko pre to, aby sa s ich obsahom zoznámilo čím viac ľudí. Ako to urobil? V kapucínskom kostole zašiel za kostolníkom pánom Lipkom a dohodol objednávku zvýšiť z dovtedajších cca 50 kusov na 200 kusov a neskôr až na 500 kusov. Neskôr zašiel do Blumentálskeho kostola a tam urobil to isté. „Na otázku, kto to zaplatí, ak sa noviny nepredajú,“ spomína jeho syn Pavol, „len stroho konštatoval: Ja to zaplatím zo svojho!“ Noviny sa však predali.

Podobne rozširoval náboženskú literatúru tak zo Spolku svätého Vojtecha, ako aj z vydavateľstva Vyšehrad v Bratislave i v Bytči.

Inovatívne myšlienky priniesol aj pre Vatikánsky rozhlas, ktorý mal samostatnú českú a slovenskú štvrťhodinku ráno, opakovanú večer, no boli vysielané v rôznom čase. „Otec im listom navrhol, aby tieto dve relácie zaradili tesne za sebou, čím získajú aj väčšiu počúvanosť,“ spomína Pavol. To sa aj podarilo. V inej veci oslovil ORF v Rakúsku. „V rakúskej ORF pri reportážach a témach o Československu zvykli často všetkému skrátene hovoriť „Tschechisch“. Aj keď šlo o Slovensko. (Podobne ako sme my hovorili všetkým obyvateľom ZSSR „Rusi“) Otec napísal list vedeniu ORF. Tam uviedol, že v Bratislave radi sledujeme ich televíziu, a všimol si že robia práve takúto chybu. Československo je štát, kde žijú dva národy, s „hranicami“ na Morave, a že  Bratislava, Košice, Tatry sú slovenské a to tak je vhodné hovoriť celoštátne „Tscechoslowakei“, alebo rozlišovať čo je české a čo slovenské. Dostal úctivú odpoveď s poďakovaním za list a upozornenie. Vysielanie ORF sa v tomto smere už čoskoro naozaj zlepšilo.“

Svedectvo o invázii roku 1968

O akčnosti Ing. Martinického svedčí aj jeho činnosť v roku 1968. Po obsadení Československa z Moskvy riadenými vojskami Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 sa mohol skrývať a starať sa o svoju rodinu, no on vyšiel do ulíc Bratislavy. „Tam si od niekoho požičal fotoaparát, kúpil film a začal fotiť okupačné vojská a situáciu na námestiach. Po vyfotení celého filmu aparát vrátil, a nasledujúce dni pokračoval dokumentovaním už s vlastným fotoaparátom. Aj keď mu mnohé z fotografií neskôr zhabala ŠtB, predsa len niektoré sa podarilo uchovať.“

Tie daroval Ústavu pamäti národa bez akéhokoľvek nároku na odmenu.

V hľadáčiku ŠtB

Od roku 1970 bol evidovaný ako „nepriateľská osoba“. Dlhé roky až do pádu totalitného režimu ho sledovala a šikanovala komunistická ŠtB. Sledovala i odpočúvala jeho telefón.

Niektoré z jeho aktivít zachytáva ŠtB v objektovom zväzku založenom na kontrolu a evidencie vedúcich činiteľov nepovolenej organizácie Dielo koncilovej obnovy. Medzi 7 menovanými osobami je tam uvedený MUDr. Silvester Krčméry a jeho priateľ Ing. Pavel Martinický. Menovaný „...i v súčasnosti vyvíja aktívnu činnosť najmä medzi vysokoškolskou mládežou."

Problém pitnej vody v Gabčíkove

Posledným z viacerých ďalších projektov bol 17 km dlhý prívodný kanál pre elektráreň Gabčíkovo. Aj tam nad rámec zadaných úloh vyriešil problém, na ktorý vtedy investor ani nikto iný nepamätal – prevedenie pitnej vody pod kanálom z jedných z najväčších prameňov na Slovensku. Jeho syn spomína: „Inovatívnosť riešenia uznal Úrad pre vynálezy, ušetril asi 60 miliónov korún v čase, keď sa za milión stavali 3-4 byty alebo rodinné domy. Okrem riadneho platu za to nedostal ani korunu z odmeny, ktorá mu podľa platných predpisov náležala.“ Dôvodom bolo jeho kresťanské svedectvo a aktivity za ľudské práva a katolícku cirkev. „Po roku 1990 sa chcel na súde domôcť vyplatenia odmeny za ušetrené milióny, ale zatiaľ čo štát rozdával mnohomiliónové majetky „dobrým mečiarovským“ (a komunistickým) podnikateľom, a sudcovia niektorým politikom (...) zlepšovateľ sa spravodlivej odmeny nedočkal,“ spomína syn Pavol.

Po roku 1989

Aj po roku 1989 písal, reagoval, publikoval. Dochovalo sa viacero listov i následných poďakovaní za konštruktívne i odborné argumenty, tak zo strany kancelárie prezidenta, vládnych úradov i od predstaviteľov cirkví. V novinách a časopisoch publikoval väčšie množstvo odborných článkov týkajúcich sa buď vodohospodárskej výstavby, no rovnako aj dejín Slovenska v 20. storočí. 

Pripravoval dokumenty aj pre federálneho poslanca Jozefa Mikloška, keď FZ v Prahe rokovalo o ďalšom financovaní a pokračovaní výstavby Vodného diela Gabčíkovo, ktoré chcela maďarská strana zrušiť.

Po páde totalitného režimu pripravil publikáciu „Ľudské práva v dokumentoch Organizácie Spojených národov", v ktorej je plné znenie Deklarácie ĽP aj následných ľudskoprávnych dokumentov OSN. Vydala ju Teologická fakulta Trnavskej univerzity v roku 2009. Poslednou publikáciou bola kniha Oslobodenie Slovenska (Prešov : VMV) pri príležitosti 90. výročia zmluvy v Trianone, ktorá zabezpečila národnú existenciu a južnú hranicu Slovenska.

„Aktívne sa zapojil do zbierania občianskej petície za prijatie zmluvy o výhrade vo svedomí medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou, kde sa vyzbieralo vyše 100 tisíc podpisov. V petičnom výbore bol  osobou určenou pre styk s orgánmi verejnej správy.“ Spomína na jeho aktivity jeho syn Pavol. A v čom je vzorom preňho osobne a pre Slovensko jeho otec? Ing. Pavol Martinický ml. povedal: „Pre mňa osobne asi hlavne húževnatosť a snaha pomôcť nielen blízkym, ale aj cudzím ľuďom. Iste aj vďaka nemu mám záujem o politiku, dejiny, cirkevné záležitosti, a snahu angažovať sa v tom aj mojim písaním. Po mame som zas zdedil výtvarný talent a záujem o umenie. Pre Slovensko by to malo byť jasné odmietnutie komunizmu i nacionálneho socializmu,  a snaha pristupovať k politike racionálne a na základe štúdia faktov, dejín a cirkevných dokumentov.“

František Neupauer,

historik ÚPN

Zdroje: archív ÚPN, Ing. Pavol Martinický, ml.

Fotografie: rodinný archív Ing. Pavla Martinického