Spálené životy

Sándor Márai: Sviece dohárajú. Kalligram, Bratislava 2003

Trinásť rokov potom, čo bol popol košického rodáka Sándora Máraia podľa jeho priania rozsypaný do vôd Tichého oceána, vyšiel konečne aj v slovenčine jeho román Sviece dohárajú. Doteraz sa čitatelia mohli zoznámiť len s krátkymi esejami tohto málo známeho, no pritom, podľa niektorých, najväčšieho slovenského prozaika 20. storočia, v dielkach Kniha byliniek (2001, 2002) a Nebo a zem (2003).

Jeden večer, dvaja starci, tri zničené ľudské životy... Takýto je, navonok bizarne pôsobiaci, obsah románu Sviece dohárajú. V jeden večer sa v stratenom kaštieli, uprostred sveta, v ktorom zúri druhá svetová vojna, stretávajú po rokoch dvaja starci, aby zavŕšili svoje životy hľadaním pravdy. Pravdy, ktorú jeden pozná, no druhý len tuší. Hostiteľom je generál Henrich, hosťom dávny priateľ z mladosti Konrád. Večer, ktorý spolu trávia v rozhovore, končiacom sa až nadránom, sa úplne zhoduje s tým, ktorý takto strávili naposledy pred štyridsaťjeden rokmi. Sedia v tej istej jedálni, do ktorej odvtedy nikto nevstúpil, jedia to isté jedlo („Polievku a pstruha. Krvavé mäso a šalát. Perličku. A flambovanú zmrzlinu.“), pijú to isté víno („...Pommardu, ročník osemdesiatšesť. A aj Chablis, k rybe. A jednu fľašu zo starého Mumma, jednu z tých obrovských fliaš.“). Len jedna vec sa zmenila – medzi nimi už nie je Kristína. Žena, ktorá patrila obom - generálovi zákonne, Konrádovi nezákonne. To, čo sa medzi týmito tromi ľuďmi udialo, a čo vyvrcholilo v onen posledný večer, sa pred nami odhaľuje len postupne, akoby to vystupovalo z hmly.

On, ona a on
Henrich i Konrád žili od čias, kedy začali študovať vo vojenskom ústave, ako bratia. Je to vzácny vzťah. „Keď chlapci začali dospievať a zaujímať sa o prasačinky, keď so smutnou nástojčivosťou pátrali po tajomstvách života dospelých, Konrád si od Henricha vyžiadal prísahu, že budú viesť čistý život. (...)A keďže sa mali radi, každý z nich prepáčil tomu druhému dedičný hriech: Konrád priateľovi majetok a syn strážcu Konrádovi chudobu.“ Spolu vyštudujú, spolu slúžia v armáde, žijú v jednom meste... Dvadsaťdva rokov pevného puta. No cez to všetko dospieva na sklonku života generál Henrich k bolestnej pravde: „...skutočnosť bola taká, že ty si ma dvadsaťdva rokov nenávidel, s toľkou vášňou, že jej plameň už takmer pripomína páľavu veľkých vzťahov – áno, lásku. (...) Ty si bol vzdelanejší, ty si bol samorastlé umelecké dielo, ten snaživý, ten cnostný, ty si bol talent, pretože si mal nástroj, v pravom zmysle slova, mal si tajomstvo, hudbu. Ty si bol príbuzný Chopina, ten tajomný, hrdý. V hĺbke duše si však skrýval kŕčovitú zlosť – túžbu byť iný, než aký si bol. To je najväčší úder, aký môže človeku osud zasadiť. (...) Naše priateľstvo bolo ako priateľstvo dávnych mužov v povestiach. A zatiaľ čo ja som chodil po slnečných cestách, ty si ostával v tieni, zámerne.“

Napriek tomu sa táto skrytá nenávisť nezdá byť hlavným dôvodom, kvôli ktorému Konrád zvádza mladučkú manželku svojho priateľa a kvôli ktorému sa ho na poľovačke pokúsi zavraždiť v takej tajnosti, že ani sám generál si nie je stopercentne istý, či to nebola len náhoda. Domnieva sa, že pravým dôvodom bolo skôr to, že Konrád bol „iný“. A „iná“ bola aj jeho žena. Táto „inakosť“ (v diele bližšie nešpecifikovaná) ich spojila. Isté je, že po spoločnej poslednej večeri v deň pokusu o vraždu, Konrád v tajnosti odchádza do trópov a vráti sa až po štyridsaťjeden rokoch.

Keď sa generál na druhý deň náhodou stretá so svojou manželkou v Konrádovom byte, všetko mu je jasné. Do konca života s ňou neprehovorí ani slovo. Žije v dobrovoľnom exile vo svojej poľovníckej chate v horách. Po ôsmich rokoch Kristína umiera a generál sa vracia prežívať svoj zničený život späť do kaštieľa. „Chápem a cítim, čo sa v ten deň stalo: môj život sa rozpolil ako zem, ktorú rozčeslo zemetrasenie – na jednej strane zostalo detstvo, ty a všetko, čo znamenal doterajší život, a na druhom brehu sa začínalo hmlisté územie bez konca, ktorým ešte musím putovať...“

Vrcholný okamih bytia
Toto stretnutie po rokoch odlúčenia však znamená koniec cesty, je to vrcholný okamih bytia. Generál spoznáva pravdu, lebo dodnes poznal len skutočnosť. Vykonáva pomstu, ktorá „prišla, presne ako som si želal. Pomsta je, že si ku mne prišiel, naprieč vojnovým svetom, cez moria plné mín, prišiel si sem, na miesto činu, aby si mi odpovedal a aby sme obaja spoznali pravdu. Toto je pomsta.“. Napokon odhaľuje prekvapivú skutočnosť: „... teraz ti musím povedať to, čo som sa dozvedel iba pomaly, neveril som tomu, popieral som to aj sám pred sebou, musím ti však povedať o tom hrozivom prekvapení a odhalení: ešte stále sme priateľmi.“

No ešte niečo je na tom všetkom šokujúce. Aj keď generál celý život strácal, v konečnom meradle veľa získal. Pretože ako mu povedala matka, keď bol ešte dieťa: „Jedného dňa musíme stratiť toho, koho sme milovali. Kto to nevydrží, toho nie je škoda, lebo nie je celým človekom.“ A on stratil veľa. Stratil všetko.

Imrich Gazda

Máraiove Sviece dohárajú TU.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články o téme