Odobratie dieťaťa biologickým rodičom musí byť krajné riešenie

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Odobratie dieťaťa biologickým rodičom musí byť krajné riešenie

Foto: Pavol Rábara

Andrea Cisárová bola pri viacerých sporoch o odoberaní detí slovenským občanom v zahraničí. Opisuje, v čom robia chyby slovenskí rodičia, nórske úrady i tunajšie médiá.

Andrea Cisárová dlhoročne sleduje problematiku sporov o deti. Najprv ako advokátka, od roku 2012 ako riaditeľka Centra pre medzinárodnú ochranu detí a mládeže (CIPS). Centrum sa zaoberá právnou ochranou detí vo vzťahu k cudzine. Preto sme sa s ňou rozprávali o tom, ako vidí prípad malého Marca a prečo je okolo Nórska toľko rozruchu.

Slovenskom otriasol spôsob, akým sa v prípade malého Marca vykonalo súdne rozhodnutie. Je to bežné či išlo o výnimku?

Evidujem minimálne tri prípady výkonu rozhodnutia na Slovensku vo vzťahu k zahraničiu, kde to, žiaľ, bolo veľmi dramatické a drastické.

Máme v tomto zlé pravidlá?

Nie, pravidlá sú v poriadku, ale pri ich výkone je veľký priestor pre empatiu a ľudskosť. Ak vidím, že malý kričí a trasie sa, tak ten výkon rozhodnutia okamžite preruším. Pravda, je tu aj druhý rozmer, že dieťa môže byť takto nastavené druhým rodičom, aby kládlo odpor. No práve preto je dôležité, aby sa aj ten výkon rozhodnutia riadne pripravil. Nemôže to byť tak, že sudca pošle úradníka, ktorý strmhlav uteká vykonať rozhodnutie a je mu jedno, aké to bude mať následky.

Ak vidím, že malý kričí a trasie sa, tak ten výkon rozhodnutia okamžite preruším. Zdieľať

V iných štátoch sa to takto nedeje?

Nútený výkon rozhodnutia sa, samozrejme, robí aj v iných štátoch. Vždy sa to však vníma ako úplne krajné riešenie, ktorému sa snažia vyhnúť. V prvom rade robia všetko preto, aby sa dohodli samotní rodičia. Vo svojej praxi som zažila napríklad odoberanie dieťaťa v Rakúsku, ktoré sa malo vrátiť otcovi na Slovensko. Naším záujmom, samozrejme, bolo, aby sa dieťa čo najskôr vrátilo na Slovensko. No nebolo to zo dňa na deň, že nastúpil nejaký úradník, naložil dieťa, nebodaj priamo v škole pred ostatnými deťmi, a je vybavené. Tam pracoval celý tím. Aj s dieťaťom, aj s matkou, ktorej vlastne to dieťa brali. Skôr, ako dieťa dali otcovi, tak ten musel niekoľkokrát pricestovať na druhý koniec Rakúska, kde sa postupne stretával so synom. Bolo to mimo školy, dlhodobo ho pripravovali na to, že pôjde s otcom.

Zrejme ale sú situácie, keď nemožno čakať, lebo výkon rozhodnutia by bol zmarený.

Áno. Ak idem dieťa brať z nejakej chatrče, kde je týrané a hrozí mu tam vážna ujma, tak zrejme nebudem brať ohľad na to, že práve plače. Ale ak je v prostredí, kde normálne funguje, kde je rešpektované, tak tam nemusím byť odborník na základné práva dieťaťa, aby mi bolo jasné, že treba mať iný prístup.

Ak nebudeme hovoriť o výkone rozhodnutia, tak tento prípad je dobrým príkladom dilemy, či sa má absolútne preferovať biologický rodič, alebo to, či dieťaťu nebude lepšie s niekým iným – napríklad starým rodičom.

Skutočne by to malo byť tak, že odobratie dieťaťa biologickým rodičom má byť najkrajnejšie riešenie, hoci objektívne by sa nám mohlo zdať, že inde mu bude lepšie. Matka a otec sú jednoducho viac ako starí rodičia. Inak povedané, ak nemáme informácie, že vývoj dieťaťa bude u jeho rodičov vážne ohrozený, tak tá matka má mať prednosť. Samozrejme, v jednotlivých prípadoch je potrebné skúmať celý kontext. Či tam bol skutočný záujem o dieťa, či nebude ohrozený jeho mravný vývoj, či v skutočnosti pointou sporu nie sú štedrejšie zahraničné dávky a podobe. Toto sú veci, ktoré musí súd veľmi citlivo zvážiť pri riešení toho, čo je najlepším záujmom dieťaťa.

Na Slovensku, ale aj v Českej republike veľmi silno rezonovala téma odoberania detí biologickým rodičom nórskou sociálkou, úradom Barnevernet. V Nórsku akoby stačilo drobné pochybenie biologického rodiča a o dieťa sa okamžite začnú zaujímať úrady. Tam akoby neplatila absolútna prednosť biologického rodiča.

Teraz spájame nespojiteľné. V prvom rade platí, že predtým, ako Nóri odoberú dieťa biologickým rodičom, teda padne také súdne rozhodnutie, tak veľmi dôkladne prešetria pomery. To, čo sa u nás rozpráva o   nórskej sociálke, je často od reality dosť vzdialené. Aj keď netvrdím, že v konkrétnych prípadoch nie je kritika na mieste.

Čo by robili Nórske úrady, ak by našli deti v podmienkach, aké sú úplne bežné v slovenských segregovaných osadách?

Určite by rázne zasiahli. Toto je naozaj rozdiel, že to, čo u nás v rámci nejakého kontextu berieme ako realitu, by bolo v Nórsku absolútne neakceptovateľné.

Môže sa stať, že úrady začnú byť podozrievavé kvôli náboženskému presvedčeniu rodičov? Písalo sa o prípade rumunskej rodiny, ktorá patrila do charizmatickej komunity a boli jej odobrané deti.

Ak dôjde k odobratiu dieťaťa, tak preto, že sú zanedbané základné otázky súvisiace s ich životom, že chýba základná starostlivosť. Nemyslím si, že by úrady primárne zaujímalo, či je niekto letničiar alebo moslim. Netvrdím, že by nejaké extrémne bigotné prejavy vo výchove nemohli úrady zaujať, no ak inak žijú usporiadane, nie je dôvod, aby mali skutočné problémy s Barnevernetom. Nórsko je štát, ktorý poskytuje rodičom naozaj štedrú finančnú podporu pri výchove detí. Preto tam cítiť tlak verejnosti, aby bolo o deti riadne postarané. To však nič nemení na tom, že rovnako ako u nás deti patria v prvom rade rodičom.
 



Novinár Martin Leidenfrost pre Postoj napísal, že on by so svojimi deťmi do Nórska nešiel. Dá sa povedať, že Barnevernet je prísnejší na cudzincov?

Nevylučujem, že sú situácie, keď niečo na začiatku vyhodnotia striktnejšie. V každom prípade platí, že ak rodičia žijú normálne, nemajú napríklad vážnejšie problémy s alkoholom, drogami, tak sa o vás zaujímať nebudú. Zaujímať sa o vás začnú len vtedy, ak majú vážnejšie podozrenia, napríklad na základe správ zo školy alebo od lekára. Ak dieťa príde k lekárovi s podliatinami, tak logicky máte problém. Ale nefunguje to tak, že cielene idú po blonďatých modrookých deťoch cudzincov, aby im ich ukradli a mohli si ich adoptovať Nóri.

Prečo má s nimi potom toľko cudzincov problém?

Jednou vetou, iný kraj, iný mrav. Je to presne to isté, ako keby bratislavskí sociálni pracovníci zrazu mali uplatniť svoje zaužívané štandardy na nejakú rómsku osadu. V takom prípade by museli odtiaľ zobrať všetky deti. Tí, čo s tou komunitou robia dlhšie, už vedia viacej rozlišovať. Špecifikum Nórska je to, že tam tie platové podmienky sú úplne iné a aj celková životná úroveň je iná. A, samozrejme, majú aj svoje špecifické zvyky.

Čo tým myslíte?

Napríklad nórske deti cez týždeň nejedia čokoládu. Iba cez víkend. Takže ak deťom pribalíte do školy sladkosti, zavolajú vám zo školy, že by bolo vhodné, aby ste dieťaťu dávali niečo zdravšie, lebo ostatné deti im potom závidia. Proste chcú preferovať zdravú stravu. Samozrejme, toto nie sú situácie, kde by zasiahla sociálka, ale ten tlak komunity pocítite. Na druhej strane je tu fenomén, že cez víkend Nóri vyrazia na trajekty a pijú alkohol v neskutočných množstvách. Tam sa toleruje aj to, čo by bol u nás veľmi vážny problém.

Ak deťom pribalíte do školy sladkosti, zavolajú vám zo školy, že by bolo vhodné, aby ste dieťaťu dávali niečo zdravšie, lebo ostatné deti im potom závidia. Zdieľať

V súvislosti s Barnevernetom sa objavili prípady, ktoré zneli úplne absurdne. Napríklad odobratie dieťaťa rodičom len preto, že nemalo dostatočný očný kontakt.

Platí, že o viacerých prípadoch sa informovalo veľmi skreslene. V tomto medializovanom prípade zďaleka nešlo o očný kontakt, ale o odmietanie elementárnej spolupráce a o problematické rodinné pomery tej matky, ktorá bola v hľadáčiku sociálky už dávno predtým, ako mala dieťa. Vyrástla v prostredí, v ktorom fungovala prostitúcia, a zanedbaním vlastnej matky ostala hluchonemá. Sociálka následne prešetrovala, ako sa starajú o novorodenca, a to sa im nie úplne darilo. Otec, Slovák, odmietol spolupracovať s Barnevernetom, tak ako odmietol aj našu ponuku, aby sme sa pokúsili dieťa dostať na Slovensko a umiestniť k slovenským príbuzným. Nevravím, že tá situácia so starostlivosťou o dieťa bola až taká vážna, aby ho odobrali. Ale tým, že nespolupracovali, sa to vyhrotilo. 

 

Napriek tomu, asi to nebude úplne v poriadku, ak tam majú toľko medzinárodných škandálov.

Mali sme prípad Slovenky, čo sa vydala za Nóra. Bol to katastrofálny vzťah, z ktorého vzišli dve deti. Boli tam vážne podozrenia, že týral svoju manželku. Napriek tomu pri spore o deti súdy povedali, že deťom bude lepšie s ním. Jednoducho tak to často funguje, že súdy sa skôr zastanú svojho občana ako cudzinca. Takisto je veľmi ľahké z cudzinky spraviť psychicky labilného človeka. Lebo tá žena skutočne v cudzine možno nikoho nemá, je to na ňu obrovský nápor, je tam sama, nemá žiadnu rodinu, priateľa a vlastne nemá nikoho, kto je na jej strane.

Presne to sú situácie, keď sa žena rozhodne, že deti zbalí a ujde domov.

Lenže tým vlastne dochádza k medzinárodnému únosu a to sú potom často neskutočne ťažké spory. Sú prípady, keď to napríklad Poliaci alebo Rusi riešia aj tak, že prídu s autom s tmavými sklami k profirodine, unesú dieťa a utečú s ním z Nórska. Teda Nóri vedia, že niekde majú problém, a v súčasnosti to veľmi riešia. Napríklad aj pokynmi, že ak ide o cudzincov, aby vždy skúmali, či pri odobraní nie je možné dieťa dať niekomu z jeho domovskej krajiny. Bolo by však smiešne súdiť Nórov, ak vieme, čo sa deje u nás, a čo sa stalo Marcovi. Samozrejme, ako sme tomu neraz svedkami aj na Slovensku, v každom systéme môže dôjsť k zlyhaniu. Aj v tom nórskom. Nakoniec o tom svedčia aj viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.

Teda Nóri vedia, že niekde majú problém, a v súčasnosti to veľmi riešia Zdieľať

Existuje nejaká základná rada, čo robiť, ak sa o vás predsa len začne Barnevernet zaujímať?

Mali sme prípad, keď išlo o dieťa slovenských rodičov, kde boli informácie, že sa správa neštandardne a bije deti. Hrozilo, že ho preto vylúčia zo školy. Okamžite sa začali úrady o túto rodinu zaujímať. Tá rodina to, pochopiteľne, brala veľmi citlivo, napriek tomu reagovala úplne normálne. Nakoniec sa zistilo, že problém nebol v ich chlapcovi, ale v inom, nórskom chlapcovi, ktorý šikanoval deti a on sa len voči tomu bránil. Základná rada je s nimi nebojovať, ale normálne komunikovať.


Foto: Pavol Rábara

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo