Zonácia národných parkov
Ignorácia samosprávy a kocúrkovo s výkupom pozemkov
Sprísnením ochrany v národných parkoch prídu obce o príjmy z daní, štát však na oplátku ponúka len nenárokovateľné granty.
Ilustračné FOTO - TASR - Milan Kapusta
Zmena spôsobu správy a riadenia národných parkov, ktorá sa legislatívne zaviedla na sklonku roku 2021 a začala platiť vlani, predpokladá na konkrétnom území ukončenie procesu takzvanej zonácie, teda vymedzení územia s rôznym stupňom ochrany.
Až keď je územie parku „vyzónované“, môže začať naplno fungovať Správa Národného parku a následne aj prechodu majetku zo štátneho podniku Lesy SR do pôsobnosti Správy NP.
V polovici septembra vláda schválila zonáciu v poradí štvrtého národného parku na Slovensku – Slovenského krasu. Prechod kompetencií – a najmä majetku – sa teda môže začať.
Pre nezainteresovaného pozorovateľa to môže vyzerať bezproblémovo a takmer idylicky – a vláda to tak aj prezentuje. V tlačovej správe sa dozvieme o tom, že viac ako 70 percent územia parku bude v treťom stupni ochrany. V tom najprísnejšom – piatom – bude 8500 hektárov, čo je štvrtina územia.
Podľa ministerstva životného prostredia „zonácie nie sú významné len z hľadiska ochrany prírody. Zazónované národné parky hrajú významnú úlohu pri rozvoji lokálnych ekonomík. Prinášajú priame i nepriame pracovné príležitosti, rozvíjajú mäkký turistický ruch a vytvárajú priestor pre spoluprácu všetkých dotknutých aktérov v regióne“.
Čo sa však z tlačovej správy nedozvieme, je, že schválená zonácia ani zďaleka nebola výsledkom dohody všetkých dotknutých aktérov v regióne (aby sme použili slová ministerských úradníkov).
Pri prezentácii ministerstvo životného prostredia akosi pozabudlo spomenúť, že so zonáciou nesúhlasila samospráva dotknutých obcí, na ktorých území sa má ochrana prírody podľa novej zonácie realizovať. Štvrtina územia v piatom stupni znamená aj štvrtinu územia takzvaného bezzásahu, teda elimináciu takmer všetkých ľudských činností, ktoré sa tam doteraz odohrávali.
Tu treba dodať, že podľa dlhodobých plánov by v národných parkoch na Slovensku mal najprísnejší, úplne bezzásahový stupeň platiť minimálne na 75 percentách ich územia.
Ale späť k Slovenskému krasu.
Najprv od buka do buka, teraz aspoň po parcelách
Miernym posunom vpred oproti minulosti je aspoň presnejšie určenie hraníc chráneného územia. Len na porovnanie – v nariadení vlády z roku 2002, ktorým sa vyhlásil Národný park Slovenský kras, sú hranice stanovené viac-menej opisne, systémom „odtiaľ – potiaľ“. Pojmy ako „okraj lesa“ či „vyústenie z lesa“ sa mohli rokmi aj výrazne zmeniť a stavať na nich právny stav miery ochrany prírody a povolených zásahov nie je zárukou právnej istoty.
Aktuálne nariadenie, ktoré to predchádzajúce zrušilo, stanovuje hranice chráneného územia, ale aj jednotlivých stupňov ochrany podľa parciel. V zásade tak každý bude vedieť, na čom je.
To je však z hľadiska pozitívnych zmien asi všetko.
Samosprávy vidia poškodenie miestnej ekonomiky
Hoci sa ministerstvo snaží presvedčiť nezainteresovanú verejnosť slovami o spolupráci, starostovia dotknutých obcí tvrdia niečo iné.
A to sa netýka len Slovenského krasu, ale aj ďalších národných parkov, ktoré zonácia čaká. Na spoločnej tlačovej besede na to upozornili aj predstavitelia Združenia miest a obcí Slovenska.
Podľa Slavomíra Zubriczkého, starostu Jablonova na Turňou ležiaceho v národnom parku Slovenský kras, sa zonácia dotkne ďalších 42 obcí. „Cítime, že príprava nebola dostatočná, preto voláme po sociálnom dialógu.“ Dodal, že týmto procesom sa porušuje aj zákon 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny. „Do ochrannej zóny sa radia všetky hospodárske lesy aj tie, na ktorých prebieha ťažba. Avšak podľa uvedeného zákona tieto plochy nespĺňajú nároky na definíciu národného parku, podľa ktorého sú to plochy bez zásahu ľudskej činnosti,“ doplnil Zubriczky.
Obce čaká aj výpadok príjmov, rozširovaním najprísnejšieho stupňa ochrany totiž ubúdajú nielen možnosti hospodárenia, ale aj príjmy na dani z nehnuteľností, najmä z lesných pozemkov. Doterajšie hospodárske lesy sa totiž zmenia na lesy osobitného určenia, z ktorých sa daň neplatí.
Štát im síce ponúkol kompenzáciu cez granty Environmentálneho fondu, no na tie nemajú automatický nárok, musia o ne žiadať, čo si vyžaduje nielen čas, ale aj potrebu odborne zdatných zamestnancov, ktorých treba zaplatiť. A to je pri rozpočtoch najmä malých obcí ťažko predstaviteľné. O príjmy z daní však prídu automaticky.
Podľa ministerstva životného prostredia si tieto obce môžu požiadať o peniaze z výzvy, ktorá má transformovať hospodárenie v chránených územiach.
Na tieto peniaze však takisto neexistuje automatický nárok, keďže do výzvy sa treba prihlásiť s vypracovaným projektom. Opakuje sa teda problém popísaný vyššie.
Takéto výzvy už prebehli v prípade Národných parkov Muránska planina a Poloniny.
Zoznam úspešných žiadateľov nie je príliš dlhý, taký však nie je ani zoznam tých neúspešných.
Obce však nedominujú ani medzi „víťazmi“, najmä v prípade Muránskej planiny. Bizarné je, že v tomto prípade si najviac peňazí z výzvy „uchmatla“ samotná Správa NP – dohromady takmer 3,8 milióna eur. V prípade Polonín boli obce finančne úspešnejšie, no aj tu časť peňazí putuje Správe národného parku.
Zaujímavosťou je, že v oboch prípadoch uspeli okrem iných aj dve občianske združenie. Hoci s rôznym územným zameraním, spája ich meno jediného človeka. Na Muránskej planine uspel Lesmír, o. z. (s projektom za takmer 320-tisíc eur), a v Poloninách AEVIS, n. o. (vyše 580-tisíc eur). Za oboma stojí Erik Baláž, ktorý sa prezentuje ako nezávislý odborník a ekológ a niekoľkokrát aj mediálne komentoval celý proces transformácie národných parkov.
Ústavný problém?
Na možnú protiústavnosť vyhlasovania zonácie národných parkov cez nariadenie vlády upozornila v otvorenom liste premiérovi Ódorovi Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska. Keďže súkromné vlastníctvo je podľa čl. 20 našej ústavy definované ako základné ľudské právo, odvolávajú sa na čl. 13, ods. 2: „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“
Vyhlasovanie zonácie, a teda obmedzenia vlastníckych práv nariadením vlády a nie zákonom schvaľovaným Národnou radou SR, preto podľa nich môže javiť známky protiústavnosti.
Problém však vidia nielen v legislatívnom postupe, ale aj v morálnej rovine. Územia národných parkov, ktoré sa dnes zónujú, vychádzajú z toho, ako ich vo väčšine prípadov definoval totalitný komunistický režim – či už v podobe národných parkov, alebo chránených oblastí, ktoré sa neskôr stali národnými parkmi.
Je všeobecne uznaným faktom, že tento režim – aj pri určovaní chránených území – násilne vyvlastňoval súkromné majetky a odpor voči vyvlastňovaniu trestal dlhoročným odňatím slobody.
Ekonomické výhody transformácie?
Hoci sa ministerstvo zaštiťuje správou Inštitútu environmentálnej politiky (IEP) z roku 2022, podľa ktorej je v národných parkoch a priľahlých oblastiach počet prenocovaní a tržby ubytovacích zariadení vyšší ako v iných lokalitách, ani samotní analytici z týchto údajov nevyvodzovali jednoznačný záver.
Teda, že možno ide len o koreláciu a nie kauzalitu, resp. položili si otázku, ktorým smerom kauzalita pôsobí. Či to nie je náhodou tak, že ubytovacie zariadenia sú v a na okolí národných parkov úspešnejšie práve preto, že sú v blízkosti prírodne lákavých a neraz jedinečných oblastí, ktoré prirodzene lákajú väčší počet turistov, ktorí tam strávia viac času, a tieto zariadenia si od nich môžu vypýtať aj vyššiu sumu za ubytovanie, čím majú logicky aj vyššie tržby.
Teda nie samotná existencia inštitútu chráneného územia prináša turistickému ruchu vyššie príjmy, ale naopak, to, čo láka turistov, je zároveň aj predmetom zákonnej ochrany.
Júliusa Mariána Prachára, farára v Rusovciach, čaká pre spory v chránenom území súd a s niekoľkými ďalšími farníkmi aj správne konanie na bratislavskom okresnom úrade.
Ministerské kocúrkovo s výkupom pozemkov
Vyššie spomenutá správa IEP sa v jednej svojej časti venuje aj nákladom na to, aby štát získal do svojho vlastníctva pozemky súkromných vlastníkov v chránených územiach a mohol tak lepšie a súvislejšie manažovať ochranné funkcie národných parkov.
Správa vychádza z toho, že približne polovica pozemkov v národných parkoch dnes patrí súkromným vlastníkom.
V jednotlivých parkoch sa však pomer súkromného a štátneho vlastníctva líši. Napríklad v Národnom parku Muránska planina je vo vlastníctve štátu zhruba 90 percent územia. Aj preto zonácia tohto parku prebehla bez väčších problémov a konfliktov. Presne opačná je situácia napríklad v Malej Fatre, kde približne 90 percent územia patrí súkromným vlastníkom. Malá Fatra na zonáciu ešte len čaká. V susednej Veľkej Fatre sa už proces začal, no stretáva sa s odporom miestnych, ktorí sa nechcú vzdať svojho majetku.
Komplikáciu spôsobuje aj nešťastná komunikácia, ktorá zmenu vo fungovaní národných parkov sprevádzala od počiatku. Hovorilo sa totiž o tom, že režim sa bude meniť len na pozemkoch, ktoré prejdú zo správy podniku Lesy SR pod ochranárske organizácie. No teraz sa štát cez zonácie tlačí aj na súkromné pozemky.
„Ak by sa vykúpili pozemky len v dnešnej rozlohe bezzásahových území, stálo by to jednorazovo približne 73 miliónov eur podľa znaleckých odhadov. Ak sa výkupmi zabezpečí bezzásahovosť na polovici rozlohy národných parkov, stúpne výkupná cena na 244 miliónov eur, a pri troch štvrtinách by náklady stúpli na 374 miliónov eur. Trhové výkupné ceny sa však môžu líšiť. K tejto výkupnej cene je ešte potrebné pripočítať iné každoročné náklady, napríklad na zmluvnú starostlivosť a na stratu príjmu štátnych organizácií a verejného rozpočtu. Rozširovanie území bez zásahu by však bolo najlacnejšie prostredníctvom zámen súkromných pozemkov za štátne,“ píšu ministerskí analytici.
Ministerstvo sa teda rozhodlo, že aktívne osloví takýchto súkromných vlastníkov a ponúkne im výkup. Na túto aktivitu má smerovať 68 miliónov eur z plánu obnovy. To je menej, ako odhaduje IEP pri zachovaní dnešného rozsahu bezzásahovosti, pričom ambíciou ministerstva je zvyšovať bezzásahovosť najprv na 50 a v konečnom stave na 75 percentách území národných parkov.
Vlastníci však zostali z ponuky nemilo prekvapení. Ako upozornil týždenník Plus 7 dní, mnohí, napríklad na Liptove, dostali ponuku v hodnote približne jeden cent za meter štvorcový. A to aj v lokalitách, ktoré sú dnes predmetom intenzívneho turistického rozvoja, napríklad v Nízkych Tatrách v okolí strediska Jasná.
Ak sa štát chce brániť tomu, aby sa v chránených územiach ďalej „rozťahovali“ developeri, toto nie je práve najlepší spôsob. Štátnu ponuku 100 eur za hektár ľahko prebije hociktorý developer.
Takáto – podľa ministerstva – nezáväzná ponuka prišla prakticky každému, kto v okolí národného parku býva.
No to nie je všetko. Ján Mikuláš, predseda Urbáru Vrbica Liptovský Mikuláš, v komentári pre LesMedium.sk píše: „Narýchlo vypracovaná aplikácia je v rozpore s viacerými zákonmi a predpismi v oblasti GDPR a obchodu. Do aplikácie sa môže prihlásiť ktokoľvek v mene kohokoľvek. V letáku ministerstva životného prostredia, ktorý dostal do poštovej schránky každý, kto býva na území kraja, v ktorom je nejaký národný park, sa k pochybným aktivitám dokonca vyzýva: ‚Nezáväzne môžete prihlásiť aj pozemky vo vlastníctve príbuzných, ktorí uvítajú pomoc pri práci s počítačom.‘ Čo na to šmejdi?“
Mikuláš upozorňuje aj na možný konflikt so zákonom a riziko súdnych sporov. „Rezort životného prostredia na základe databázy katastra oslovuje vo forme nepodpísaného listu všetkých vlastníkov pozemkov v národných parkoch vrátane podielových spoluvlastníkov aj tých, ktorí sú členmi pozemkových spoločenstiev. Je úplne jedno, že minimálne dva zákony Slovenskej republiky neumožňujú takýmto vlastníkom prevádzať spoluvlastnícky podiel na tretie osoby bez toho, aby ho najskôr ponúkol ostatným spoluvlastníkom.
Nič na tom nemení ani predkupné právo štátu pri prevode pozemkov v národných parkoch, obsiahnuté v § 63 zákona 543/2002, ktoré uprednostňuje predkupné právo štátu pred zmluvne dohodnutým predkupným právom. Všetky takto uzavreté kúpne zmluvy budú relatívne neplatné. Povedané po slovensky: na základe podnetu spoluvlastníka, ktorý svoje pozemky nepredal, ich súd môže zrušiť,“ uvádza Ján Mikuláš.
Rozvoj turizmu vs. zákaz čohokoľvek
Problém je aj v rozvoji takzvaného mäkkého turizmu, ktorý má nahradiť straty príjmov z hospodárenia a pozemkových daní.
Pri ambícii rozšíriť bezzásah na 75 percent národných parkov je to doslova opíjanie rožkom. Stačí sa pozrieť na to, čo je v zmysle zákona povolené v piatom stupni ochrany, teda tom bezzásahovom. Je toho totiž veľmi málo.
Zdroj: zakonypreludi.sk
Čokoľvek, čo sa na tomto území bude môcť diať, bude navyše musieť byť na povolenie. A takéto povoľovacie konanie môžu kedykoľvek odsabotovať nielen príslušné orgány, ale aj rôzne ochranárske skupiny. Tak ako sme to v nedávnej minulosti videli nielen pri povoľovaní náboženských, ale aj športových akcií. Povedzme kysucké púte alebo beh hrebeňom Nízkych Tatier.
Omše v prírode pri kaplnkách niekomu prekážajú. Štátni ochranári prírody v nich pritom problém nevidia, ale sú aj „iní ochranári“.
Pokiaľ ministerstvo životného prostredia účinne nevyrieši problém s medveďom hnedým, dovtedy bude turistov ochotných vydať sa do lesa len tak „namäkko“ ubúdať. Sľubované príjmy tak zostanú len v rovine vidiny.
A to ešte nehovoríme o nápadoch zaviesť do národných parkov vstupné či zvýšenie dane z ubytovania, z ktorej by však príjmy neplynuli samospráve, na území ktorej sa ubytovacie zariadenie nachádza, ale Správe NP.
Nečudo, že celý proces transformácie národných parkov vyvoláva veľa otázok. Pre mnohých je dôkazom, že viac ako o ochranu prírody a národného bohatstva ide len o záujem dostať sa lacno k pozemkom a zabezpečiť si bezprácny a istý príjem rozširovaním takzvaného bezzásahu.
