RTVS si ponechala alebo dostala prirodzene aj právo posledného večera. Kde inde by to malo všetko vrcholiť?

Lídri troch preferenčne najsilnejších strán teda prišli do RTVS v stredu večer, pár hodín pred moratóriom. Bola to posledná chvíľa na silné posolstvo.

Zaujímavé to bolo aj netradičnou zostavou – Pellegrini, Šimečka, Fico. Traja politici a dvaja moderátori.

A čo sa v tom programe dôležité udialo? Nuž, veľa sa toho udiať ani nestihlo. Bolo to rýchle a stručné, po približne štyridsiatich minútach bolo po všetkom, traja politici zopakovali to, čo už hovorili inde, a diváci mohli politické kampaňovanie pustiť z hlavy.

Každý politik si vyčerpal svojich pridelených desať minút, debata sa teda ani poriadne nerozbehla a bol koniec.

Však veď dobre, možno sú už diváci otrávení tými debatami, možno už nebolo veľmi kam to ťahať, už toho odznelo priveľa a súkromné televízie konkurovali veľmi zdarne.

A tak je pravdou, že politici už zväčša len opakovali to, čo povedali inde.

Bolo v tom príliš málo ambícií, akoby išlo len o povinnú jazdu. Zdieľať

Lenže aj tak to bolo trošku nedôstojné pre televíziu, ktorá by mala byť kľúčová v politickej súťaži, lebo veď má špecifické postavenie oproti komerčným televíziám. Tam musí byť aj šou, musí to byť nablýskané, efektné, zábavné a ešte k tomu musia byť aj reklamné prestávky.

RTVS mala príležitosť byť iná. V niečom vlastne aj bola, len v tom bolo príliš málo ambícií, akoby to bola len taká povinná jazda.

Pritom minimálne dvaja politici z troch zúčastnených hovoria radi o silnom štáte, a tak by tento štát mal mať aj silnú, rešpektu hodnú televíziu. A práve v nej by mali prednášať aj svoje najdôležitejšie posolstvá, na ňu by mali sústreďovať svoju hlavnú pozornosť.

Ale bola to naozaj tak trochu povinná jazda.

Bolo to v niečom aspoň trochu výnimočné?

Možno v tej trojčlennej zostave a v tom, ako Peter Pellegrini už celkom jednoznačne hovoril, že Hlas má silné prieniky so Smerom, a dával tak jasne najavo, že sú si tieto strany opäť veľmi blízke a vedia si predstaviť spolu vládnuť.

Robert Fico zaútočil opäť na Progresívne Slovensko s tým, že ide o stranu, ktorú vytvorili mimovládky a médiá, a dokonca vyčíslil konkrétne, že z prvých 40 ľudí na kandidátke PS je až 28 ľudí z mimovládnych organizácií. To bol celkom interesantný postreh.

PS prináša experimenty, kým Smer stabilitu. Zdieľať

Šimečka sa rázne ohradil, dokonca na ňom bolo vidieť aj silnejšiu emóciu, keď bránil svojich ľudí, že oni nie sú len z mimovládok, ale aj zo súkromného a verejného sektora. Ale toto v hlave divákom asi ostalo, zrejme to bolo hlavné posolstvo, ktoré chcel v ten večer Fico divákom posunúť (hoci ho už povedal aj inde).

Pellegrini opakoval svoje frázy o silnom štáte, chcel byť v pozícii ľudového politika, ktorý na rozdiel od iných rozumie ľuďom a ich trápeniam, pozná ich príbehy, ale už to bolo silené, neautentické, nešlo mu to už až tak dobre ako v TV JOJ.

Treba však povedať aj to, že Michal Šimečka sa už v diskusiách ostrieľal a teraz pôsobil sebavedomejšie a istejšie. Fico aj Pellegrini vedeli, že ho len tak ľahko nevyvedú z miery a že sa dokáže brániť. A že jeho „neskúsenosť s vládnutím“ je v očiach mnohých voličov skôr prednosťou.

Kamera občas ukázala to, ako si Robert Fico pri Šimečkovom výstupe celkom so záujmom obzerá tohto mladého muža. Nebolo v tom pohŕdanie ani opovrhnutie. Skôr už aj štipka rešpektu, že to mladý muž s ostrieľanými borcami celkom ustál, hoci to nemal jednoduché.

Fico ako dokonalý znalec moci pozeral s väčším rešpektom na Šimečku ako na Pellegriniho. Lebo čísla nepustia. A Fico vie, že silným súperom je preňho teraz Šimečka a už dlho nie Pellegrini, ktorý sa mu priam vnucuje do koalície.

Nehovoril ani o tom, že Šimečka nemá na to, aby vládol, skôr zdôrazňoval, že PS prináša experimenty, kým Smer stabilitu.

Možno v mladom Šimečkovi Fico na chvíľu uvidel seba pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď on bol tým mladým sebavedomým politikom, ktorý sa nebál vyzvať do súboja ostrieľanejších borcov. A možno rozmýšľal aj nad tým, či má mladý Šimečka tú vášeň pre politiku ako on, či miluje moc až tak silno ako on, či tuší, aké je to ópium, alebo je teraz len na jednej novej vlne, ktorá ho vyniesla hore, ale o chvíľu sa naňho zabudne. Ako na mnohých iných, ktorí už stáli proti Ficovi.

Ak niekto túžil vidieť pokojnú diskusiu, kde je medzi politickými lídrami aj rešpekt, tak tu to bolo. Hoci to bolo také krátke a rýchle, že sa to divákovi mohlo aj zazdať.

A teraz si už užívajme volebné moratórium.