Akože ide o tú kľúčovú diskusiu, ktorá môže veľa vecí zmeniť. Celé to malo preto trochu nafúknutý vizuál. Dokonca tu politikom kládli – vopred natočené – otázky aj bývalí ústavní činitelia či osobnosti, čo bola napokon jedna z najnudnejších častí diskusie.

Celé to malo pôsobiť tak, že toto je tá kľúčová debata, tu sa rozhoduje, tu to divák dostane na tanieri, a keď vstane od obrazovky, bude vedieť, koho voliť.

Ale takto to už v čase sociálnych sietí a rôznych alternatívnych médií nefunguje. Markíze to odkázal svojou neprítomnosťou Robert Fico aj Peter Pellegrini. Nie sú už odkázaní na vplyvnú televíziu. Naopak, môžu si dovoliť vymedziť sa voči nej. Smer k tomu vydal aj vyhlásenie, pri ktorom žiadal, aby bolo prečítané, čo sa napokon nestalo.

V podstate v ňom žiadal, aby sa „TV Markíza vrátila k serióznej práci celoštátneho média“ a informovala nestranne a nezaujato bez vlastných hodnotiacich úsudkov. Znelo to sebavedomo, ale aj nereálne.

Hlas poslal do debaty aspoň Erika Tomáša, čo však bolo pre Markízu aj ponižujúce a vraj hodiny pred samotnou reláciou s právnikmi riešila, či musí Tomáša ako účastníka akceptovať. Vraj zákon im napokon nedovolil Tomáša odmietnuť, ale isté pohŕdanie ako nedostatočne reprezentatívnej postave mu moderátor dal hneď najavo.  

Takže voľný zostal napokon iba jeden pultík, ten určený pre Smer. Dovolím si zašpekulovať, že pre Smer to napokon mohlo priniesť aj plusové body. Lebo Fico dal najavo, že nie je závislý ani od Markízy a dokáže sa presadiť aj bez nej.

Spôsob, akým Michal Kovačič debatu viedol, dával divákovi čiastočne aj odpoveď na to, prečo Fico a Pellegrini nepovažovali za vhodné zúčastniť sa.

Diskusie sú trápne vždy, keď sa politici iba zľaknuto, nesebavedome pozerajú na moderátora. Zdieľať

Je vždy dôležité, aby moderátor mal takúto debatu pevne v rukách, aby mal rešpekt, ale tu to už príliš pôsobilo ako moderátorská šou a voči politikom, najmä niektorým, tu bolo cítiť ľahkú aroganciu či pohŕdanie.

Výsledkom bolo, že na diváka potom sebavedomejšie a istejšie pôsobili politici, ktorí sa ohradili voči niektorým postupom moderátora (Tomáš, Danko, Uhrík), išli s ním aj do sporu ako tí aktéri, ktorí len úctivo až bojazlivo hľadeli smerom k moderátorskému pultíku.

Tieto debaty sú zaujímavé vždy v momente, keď sa rozprúdi polemika medzi jednotlivými politikmi a keď sa aj pohádajú. A sú trochu trápne vždy, keď sa politici iba zľaknuto, nesebavedome pozerajú na moderátora a dávajú si pozor, aby dobre zodpovedali jeho otázku, aby sa ním nedali nachytať a ani ich veľmi nezaujíma, čo hovoria politickí konkurenti.

To však potom pôsobí tak, že skutočnými protihráčmi politikov sú médiá, a nie politici s inými názormi či hodnotami.

A čo bolo na včerajšej diskusii zaujímavé? Napríklad to, s akým prehľadom to zvládal Milan Uhrík, aký bol pokojný, sebaistý a oveľa bystrejší ako svojho času Marián Kotleba. A tým je aj oveľa nebezpečnejší súper.

Alebo to, že rečnícky neobratný Andrej Danko si už našiel svoj spôsob, ako zvládať tieto diskusie. Nehovorí veľa a zbytočne, ale dáva si pozor na to, aby ho nikto neurážal. Už nepôsobí ako strémovaný školáčik, ktorý sa na skúšku poctivo bifľoval. A cíti sa už tak, akoby sedel vo vláde. Sršala z neho triumfálna energia.

Richard Sulík si hovoril svoje, vie, že v ekonomických témach je autentický a silný. No po afére s (údajnou) komunikáciou s Haščákom pôsobil menej suverénne a bolo vidno, že túto kampaň už chce mať z krku. Podobne vyhorene a vyčerpane pôsobil Boris Kollár. Nájomné byty ešte obhajoval vášnivo, ale aj tu mu bolo podhodené čosi o záľube v transvestitoch. A brániť svoj osobný život sa mu už ani nechce.

Žiadne tričko s nápisom, len biela košeľa, v niektorých momentoch sa iba útrpne usmieval. Zdieľať

Milan Majerský sa úporne snažil, aby to zvládol, aby nepohorel, ale išlo mu to najmä vtedy, keď mohol hovoriť o témach blízkych tomu, čo riešia župani. Bolo z toho jasné, ako rád má túto pozíciu, ako mu sedí a ako ani veľmi netúži, aby on sám sedel v nejakej vláde.

Michal Šimečka opäť ani nezlyhal, ani neprekvapil, predviedol to, čo sme už videli. Ale aj z tejto debaty bolo vidieť, že mu budú chýbať spojenci, že ide sólo jazdu.

Najprekvapujúcejším účastníkom diskusie však bol Igor Matovič. Bola to vlastne jediná z troch veľkých televíznych debát, kde mal možnosť debatovať vo finále. Mohol sa teda v Markíze predviesť, ukázať ešte niečo zo svojej tvorivosti. Ale akoby mu už chýbala motivácia.

Žiadne tričko s nápisom, len biela košeľa, v niektorých momentoch sa iba útrpne usmieval či rezignovane krútil hlavou. Isto bolo preňho ťažké počúvať, keď viacerí politici hovorili o ňom ako o bláznovi alebo keď Erik Tomáš suverénne vyhlásil, že vláda Igora Matoviča bolo to najhoršie, čo Slováci museli zažiť (väčšina politikov pritom uviedla druhú svetovú vojnu).

Matovič zároveň intuitívne správne vytušil, že by bolo treba hovoriť aj o iných témach, než aké otvára moderátor, napríklad chcel hovoriť o kontroverzných návrhoch, ktoré sú v programe Progresívneho Slovenska. Lenže tu boli pripravené iné body programu. (Napríklad sa preverovala angličtina jednotlivých politikov, čo bol tiež jeden zo slabých dramaturgických nápadov.)

V debate na Markíze sa preto Matovič snažil viac vyhraňovať proti Šimečkovi, ale vzájomný vášnivý súboj si obaja aktéri užili tesne pred televíznou debatou v diskusii Denníka N. Takže tu už boli len dozvuky. A z Matoviča išla dezilúzia. Akoby už nemal dôvod bojovať, akoby sa chystal opustiť scénu.

Už len dokončiť kampaň a vybaviť si ešte nejaké nevyrovnané účty. Napríklad so Sulíkom. A to aj za cenu, že takto Matovič spochybnil dôveryhodnosť tej výkladnej skrine, na ktorej si počas svojho vládnutia najviac zakladal. Všetky indície naznačujú, že argumenty proti Sulíkovi získal z policajného prostredia.

A ešte cítil Matovič jeden dlh – ospravedlniť sa ľuďom za covidové opatrenia. A tak to aj učinil.

No samotná diskusia na Markíze už pre Matoviča, ale zjavne aj pre Kollára či Sulíka, bola iba povinnou jazdou, ktorú treba dajako ustáť. Motivácia už bola chabá.

Nuž, bude sa meniť vládnuca garnitúra, namotivovaní na vládnutie sú teraz iní.