Andrej Duhan vo svojom článku „Nezbožšťujme trh, venujme sa národu a kultúre“ navrhuje prehodnotenie programu konzervativizmu. S touto tézou sa v zásade stotožňujem. S navrhovanými prostriedkami však už nie. Dôvodom je podľa mňa to, že Andrej Duhan vychádza zo zásadne mylných predpokladov.

Opomeniem v tejto chvíli samotnú definíciu konzervativizmu a sústredím sa na Duhanove 2 hlavné piliere konzervativizmu:

1. pilier – Dogmatizmus voľného trhu.

Dogmatizmus voľného trhu treba odmietnuť, čo podľa Andreja Duhana v praxi znamená „odklon od tézy, že všetko vyrieši trh a že štát a verejné služby treba neustále osekávať, privatizovať, deregulovať a marketizovať. A od s tým spojenej asociálnosti, nekritickej podpory veľkého biznisu a znižovania daní za každú cenu.“

Popravde sa s podobnými názormi stretávam pomerne často a priznám sa, že sa neprestávam čudovať, kde má tento postoj reálny základ. Bez toho, aby som systém hodnotil: Žijeme v krajine, kde máme verejné zdravotníctvo, väčšina nemocníc je štátna a viac ako polovica poistencov je klientom štátnej zdravotnej poisťovne. Verejné zdravotníctvo je viac či menej štandardom v celej EU.

Máme prevažne verejné, teda štátom financované školstvo, vedu, kultúru, šport a sociálnu oblasť. V poľnohospodárskom sektore je každý jeden subjekt v EU závislý na štátnych dávkach, tzv. agrodotáciách.

Železnice prevádzkuje štát, cesty prevádzkuje štát, letovú prevádzku prevádzkuje štát, lesy obhospodaruje prevažne štát. Okrem toho, 100% v rukách štátu sú: Slovenský vodohospodársky podnik, Technický skúšobný ústav Piešťany, Vodohospodárska výstavba, SPP, Agrokomplex, Hydromeliorácie, Mincovňa Kremnica, Národný žrebčín Topoľčianky. V ďalších desiatkach dôležitých firiem má štát svoj podiel (SPP-distribúcia, Eustream, SE...).

Na peniaze má štát výhradný monopol, bankový sektor je prísne regulovaný. Väčšina oblastí podnikania je vo väčšej alebo menšej miere regulovaná prostredníctvom koncesií, noriem, vyhlášok, atď.

Nehovoriac o prerozdeľovaní obrovských súm z rozpočtov krajín EU v podobe Eurofondových dotácií.

Kde sa to teda skrýva ten bezcitný triedny nepriateľ „Voľný trh“?

Okrem toho Andreja Duhana trápi to, že platíme nízke dane, ako vidieť na predchádzajúcom, tak aj na nasledujúcom výroku: „Je zrejmé, že z hľadiska národného záujmu je potrebné sledovať trochu širšiu agendu ako „znižujme dane za každú cenu a nechajme to na trh“, ku ktorej zvádza voľnotrhový dogmatizmus.“

Daňovo-odvodové zaťaženie v minulom roku bolo 63,27%, čo znamená, že o distribúcii takmer dvoch tretín toho, čo zarobíme nerozhodujeme sami, ale rozhoduje štát. Skutočne chce pán Duhan, aby sme to percento zdvihli? Ak by to bolo 100%, dosiahli by sme Leninov sen, to však v tomto texte odmieta aj Andrej Duhan. Kde je teda tá optimálna miera daní, ktorú by sme mali platiť, aby bola spoločnosť prosperujúcejšia a solidárnejšia ako je teraz?

Napriek takémuto veľkému daňovo-odvodovému zaťaženiu dosiahol dlh verejnej správy v roku 2022 63,38 miliardy eur, čo predstavuje 57,8 % HDP. V tomto smere má pán Duhan pravdu, efektivitou sa štátny správca naozaj netrápi. Čo to však bude znamenať pre nasledujúce roky a generácie?

„Príkladom rozdielu medzi preferenciou trhu a národného záujmu je charakter stredoeurópskych ekonomík. Z hľadiska globálneho trhu ide o subdodávateľské ekonomiky optimálne zaradené vo výrobnom reťazci. So svojou lacnou pracovnou silou plnia svoju rolu a nie je potrebné nič meniť. Z hľadiska národného záujmu však nejde o optimálny stav, pretože nás drží v pasci stredne príjmovej krajiny a fakticky osekáva suverenitu.“

Pravdepodobne má pán Duhan na mysli, že sme sa stali montážnou dielňou Európy. To je, bohužiaľ, pravda. Práce a produktov s vyššou pridanou hodnotou sa u nás veľa nevyrobí. Môže za to naozaj Voľný trh? Naša ekonomika si prešla 40-ročným experimentom, kedy štát riadil takmer všetko v tejto krajine. Dopadli sme tak, že v 89-tom nám na skladoch ostalo obrovské množstvo tovarov, o ktoré nemal nikto záujem, a ekonomicky a technologicky sme boli desaťročia pozadu za našimi susedmi zo západu. V tomto smere sme začiatkom 90-tych rokov boli vo voľnej súťaži so silnejšími hráčmi zo západu naozaj extrémne znevýhodnení. No naša ekonomika nepotrebovala vonkajšieho nepriateľa. To, čo ostalo po centrálne plánovanom experimente ešte funkčné, sme si rozkradli a zhumpľovali sami. Čo je v tomto prípade väčšie zlo? Mečiarovský privatizér, alebo „chamtivý“ nemecký investor?

Od 90-tych rokov sa sústavne hovorilo o tom, že na dosiahnutie zdravej a prosperujúcej ekonomiky je potrebné vytvoriť vhodné podmienky pre malé a stredné podnikanie. S výnimkou niektorých Miklošových reforiem to boli len plané reči. V praxi robili všetci presný opak až do tej miery, že ak sa chce niekto starať o seba sám, nebodaj ešte dať prácu iným, dvakrát si rozmyslí, či do toho pôjde. Stredná trieda v produktívnom veku, ideálne v zamestnaneckom pomere, sa totiž nedá tak ľahko kúpiť lacnými politickými heslami, no na strane druhej je skvelým zdrojom príjmov pre financovanie politických kampaní.

Omnoho jednoduchšie a efektnejšie pre politikov bolo za daňové prázdniny pre nadnárodné korporáty strihať pásky pred obrovskými fabrikami automobiliek. Preto tvrdím, že Duhanova téza o pasci stredne príjmovej krajiny platí, no príčinou nie je voľný trh, ale presne naopak štát. Pre úplnosť ale treba dodať, že vďakabohu aspoň za tie automobilky a iné zahraničné investície, keď už sami sme si tu fungujúce hospodárstvo vybudovať nedokázali.

Ako vyzerá solidarita v praxi

V roku 2008 prehrmela v Európe a Severnej Amerike tzv. úverová kríza. Svojimi zlými rozhodnutiami sa niekoľko veľmi veľkých finančných inštitúcií dostalo do vážnych problémov. Ako v USA, tak aj v Európe sme prijali rozhodnutie, že ide o spoločnosti, ktoré sú „too big to fail“. Tieto spoločnosti sme zachránili z verejných zdrojov a hlavným argumentom bolo, že, ak by padli, budú najviac trpieť tí najzraniteľnejší.

V roku 2018 uverejnil práve na stránkach postoja Fero Múčka analýzu S&P, ktorá ukazovala presný opak. Podľa ich analýzy, spôsob akým došlo k záchrane veľkých bánk vo Veľkej Británii, mal za následok „prehĺbenie príjmovej a majetkovej nerovnosti medzi bohatými a chudobnými skupinami v spoločnosti“. Nie všetko, čo má pozlátko filantropie a solidarity, také aj v skutočnosti je. Mimochodom, keď sme pri téme veľkých nadnárodných korporácií, príčinu ich problematickej existencie niektorí ekonómovia vidia podobne skôr niekde v štátnom protekcionizme, ako v zlyhaniach voľného trhu.

Ľudovít Ódor mal pred rokom v Trenčíne na Tedx-e prednášku, v rámci ktorej na číslach dokázal, že Slováci sa majú v súčasnosti najlepšie v celej svojej histórii. Analytici Národnej banky Slovenska nedávno upozornili nato, že na Slovensku máme najnižšiu majetkovú nerovnosť v rámci EU. Určite aj napriek tomu sú stále medzi nami ľudia, ktorí potrebujú našu solidaritu. No naozaj je otázka sociálnej solidarity u nás tak nástojčivá téma? Áno, je pravda, že sa veľmi často stretávame s nefungujúcimi službami v sociálnej oblasti. Osobne som sa stretol s ľuďmi, ktorí prepadli cez záchrannú sieť našej sociálnej politiky. Príčinou však nie je voľný trh, ale zle nastavený systém, prebujnená korupcia, byrokratizmus v kombinácii s nekompetentnými ľuďmi na úradníckych pozíciách. Ján Košturiak nedávno na jednej konferencii v súvislosti s Dobrým pastierom povedal, že štát by najlepšie pomohol, keby nebol.

Liberalizmus je zlo! Ale ktorý to vlastne?!

V nasledujúcom texte sa to len tak mihá liberalizmami na rôzne spôsoby. Chápem, že je niekedy zložité sa v tom vyznať, keď to nepriateľské slovo číha za každým stromom, no trochu si to ujasnime. Keď hovoríme o Neoliberalizme, rozumieme teda liberálno-ekonomický? A keď hovoríme Progresivistický, rozumieme ľavicovo-liberálny? To sú ale pojmy, ktoré sú v ekonomickej oblasti úplne protipóly. Nad tým všetkým sa ešte vznáša kritika konceptu individuálnej slobody, čo je koncept z Liberalizmu ako filozofického smeru, ktorý minimálne s tým progresivistickým má asi toľko spoločné ako progresivizmus s konzervativizmom.

Liberálno-konzervatívni žraloci

Rozumiem tomu, že medzi konzervatívcami sú ľudia s ľavicovými aj pravicovými názormi. Medzi etatizmom a anarchiou je široký priestor v rámci ktorého sa môžeme pohybovať. Určite je dobré, keď máme navzájom odlišné názory a najlepšie praktické riešenia vieme priniesť ako výsledok odborných diskusií. Vôbec ale nerozumiem, komu presne chce byť tento článok apelom? S Reaganom a Thacherovou vymreli konzervatívni ekonomickí liberáli po meči i po praslici.

V českej politickej scéne sa síce veľmi neorientujem, no pokiaľ viem, Klausovcov už nikto veľmi vážne neberie, ODS sa za konzervatívnu stranu označiť nedá, možno s výnimkou ľudí ako je Alexandr Vondra, či Marek Benda, ktorí sú vo vlastnej strane menšinou, KDÚ-ČSL, TOP09 nemajú veľký výtlak, ani u nich nevnímam príliš veľký dôraz na trhové hospodárstvo. O ŠTB-ákoch sa dúfam baviť nechceme.

V Slovenskej histórii azda môžeme hovoriť o Dzurindovi a Miklošovi, aj keď mám pochybnosť o tom, či by Ivan Mikloš označil seba za konzervatívca. Druhá Dzurindova vláda skončila pred 17 rokmi. Mimochodom, možno by v tejto súvislosti stalo za zamyslenie, v ktorých obdobiach samostatnej SR sme mali ekonomický rast a stabilitu. Či v obdobiach, keď krajinu spravovali pravičiari, alebo v časoch sociálnej demokracie. Každopádne, slovenská pravica je odvtedy v systematickom rozklade, konzervativizmus v ťažkom komatóznom stave. KDH nikdy nedominovala ekonomickým témam. Aktuálny ekonomický expert Jozef Hajko je možno zaujímavou postavou, no vo verejnom diskurze ho absolútne nepočuť. Ktorá významná postava slovenského konzervativizmu je reprezentantom myšlienok voľného trhu? Matovič so svojim hrubozrným populizmom? Možno by sme to mohli tvrdiť pri Hegerovi, ale len do doby, kým sa nestal ministrom financií a nezačal presadzovať zvýšenie daní a silnejší sociálny štát. Navyše, aký výtlak má dnes? Krajniak? Aj keby sme pripustili, že členstvo v Kollárovej strane ho nediskvalifikuje ako seriózneho konzervatívneho politika, Kollárovský populizmus z neho žiadneho liberálno-ekonomického žraloka nerobí. Keď som si svojho času čítal vyjadrenia Vašečku alebo Hlinu k ekonomickým otázkam, pochopil som akurát to, že tí dvaja ekonomickým témam vôbec nerozumejú. Kiska, Remišová, aktuálne Dzurinda - má vôbec zmysel hovoriť o týchto politikoch ako o mienkotvorcoch?

Celej slovenskej politike od čias 2. Dzurindovej vlády dominuje v lepšom prípade etatistický sociálno-demokratický prístup, v tom horšom bohapustý populizmus. Určite sa zhodneme na tom, že stav slovenskej politiky a ekonomiky je žalostný, no jeho príčinou nie je ekonomický liberalizmus, skôr naopak.

2.pilier konzervativizmu – Kultúra.

2.pilier konzervativizmu by podľa Andreja Duhana mal spočívať v návrate ku konzervatívnej doméne, ktorou je kultúra. Znova súhlasím s tézou a súhlasím aj s tým, že ľavicovo-liberálne experimenty by mali ďalekosiahle negatívne dôsledky na fungovanie spoločnosti. Nechajme ale nachvíľu liberálov bokom a upracme si najprv na vlastnom dvore.

Andrej Duhan tvrdí, že konzervatívci stratili svoju pozíciu v kultúre kvôli tomu, že sa príliš venovali ekonomike. Z dôvodov, ktoré som uviedol vyššie, s tým zásadne nesúhlasím. Omnoho viac sa mi pozdáva názor istého Claesa Ryna, ktorý nedávno uverejnili na postoji. Ide o analýzu zlyhania konzervativizmu v USA. Podľa autora sa americkí konzervatívci príliš venovali politike a nevšimli si, že v ľudovej kultúre sa medzitým spontánne rozšírili úplne iné ideológie.

Podľa mňa tá prvá časť sa na Slovensko aplikovať nedá. Slovenský konzervativizmus sa rozpustil čiastočne v nacionalizme, čiastočne v komunistickom resentimente a čiastočne v kresťanskom pietizme. Mohli by sme možno ešte uvažovať o klanovom prístupe širokých más k politike, kedy nie je dôležité, aké hodnoty strana vyznáva, ale či sú jej členovia „naši ľudia“.  Tiež by sme mohli donekonečna rozoberať slovenský sklon ku hašterivosti a neschopnosti spolupracovať. To sú ale témy na samostatné zamyslenie.

Každopádne, to, že v ľudovej kultúre konzervativizmus dlhodobo stráca svoje pozície, je podľa mňa úplne zhodné s tou situáciou v USA. Až by sme mohli povedať, že ide o akýsi Zeitgeist.

Tu by sme si ale mali položiť otázku, bez zbytočného vyhovárania sa na voľný trh, ako je možné, že konzervativizmus prestáva byť atraktívny pre demokratického voliča. Ja by som si nachvíľu dovolil ísť ešte ďalej a opýtal sa, ako je možné, že pre väčšinu občanov našej krajiny prestala byť atraktívna „Dobrá novina“ v podaní slovenských kresťanov? Veď my kresťania predsa veríme, že to je tá jediná Pravda a jediný liek na všetky individuálne aj spoločenské problémy. Zdá sa mi, že sme si dve zásadné Kristove výzvy – „nebyť vo svete“ a „ísť do celého sveta a ohlasovať...“ poplietli a zamenili jedno za druhé.

Táto náboženská otázka sa dá ale postaviť aj úplne sekulárne: My konzervatívci veríme, že konzervatívne riešenia sú pragmatické, racionálne, väčšinou odskúšané, rešpektujúce komplexnosť individuálneho ako aj spoločenského života. Nejde o nejaké hurá-systém, ad-hoc experimenty. Prečo teda konzervatívne riešenia nie sú atraktívne?

Riešenia.

Pozrime sa teraz, kde vidí pán Duhan východisko z tejto neutešenej situácie: „Kľúčová je tu úloha inštitúcií. Kultúrne vojny nakoniec vyhrá ten, kto bude ovládať inštitúcie.“ Neskôr podobne: „Demokratická politika je jediná sféra, kde sa môžu konzervatívci relatívne rýchlo presadiť a byť tak protiváhou väčšinovo liberálnym médiám, kultúre, akadémii a často aj veľkému biznisu.“

Pán Duhan ale nehovorí, ako sa máme k ovládnutiu inštitúcií dopracovať. Mám si to predstaviť tak, že vezmeme flinty a obsadíme Ministerstvo kultúry a RTVS a až potom sa v televízii budú púšťať telenovely, ktoré budú prezentovať tie pravé konzervatívne hodnoty?

Claes Ryn jasne pomenoval chybu, ktorej sa dopustili americkí konzervatívci, keď chceli riešiť problémy politickou cestou. Aj keby sme ale pripustili, že slovenská realita je iná, ako chce pán Duhan presvedčiť 5,5 mil. ľudí na Slovensku, že konzervatívna politika je tá správna? Demokratická politika je spôsob, akým sa moc rozdeľuje. Ak chce strana alebo politik ovládnuť inštitúcie, musí v prvom rade získať mandát od dostatočného počtu oprávnených voličov. Moc nevzniká, ani sa neprideľuje, moc si politik vypýta vo voľbách. Ak mu ju voliči neudelia, je potom otázka, na čej strane je problém. Na strane voleného alebo voliča? Mohli by sme to odbiť konštatovaním, že Slovensko je krajina dezolátov, no v takom prípade ad 1) nemá vôbec zmysel sa tým zapodievať a najlepšie je čím skôr odtiaľto zdrhnúť a ad 2) bolo by namieste si potom položiť otázku, odkiaľ sa títo dezoláti vzali.

Mne sa zdá, že problém je omnoho zložitejší a svojím spôsobom je vina na oboch stranách. A súvisí to presne s tým, čo pán Duhan pomenoval: Konzervatívci stratili svoje pozície v kultúre. Problém ale nespočíva v tom, že neovládame inštitúcie a médiá. Problém je v tom, že sme prestali byť atraktívni pre ľudí, lebo sme stratili zo zreteľa hodnoty, o ktoré by sme sa opreli. Ak nemáme jasno v hodnotách, nemôžeme mať jasnú víziu. Ak nemáme jasnú víziu, nemôžeme byť atraktívni.

Aký je rozdiel medzi sloganom „Ľudia si zaslúžia istoty“ a „Zaslúžite si mať sa lepšie“. Ktoré konzervatívne hodnoty tu chceme komunikovať? Výhody bez zásluhovosti? To je celé posolstvo moderného konzervativizmu? Len mi nehovorte, že ľudia by iné nepochopili – Isto, keď sa ako spiaca krásavica zobudíme mesiac pred voľbami, tak je najjednoduchšie sa uchýliť k niečomu údernému.

Každopádne, týmto spôsobom my sami vyprázdňujeme konzervativizmus od jeho storočiami ťažko nadobudnutého myšlienkového a hodnotového bohatstva a stávame sa ľahkým terčom tých, ktorých potom obviňujeme z našej biedy.

Súhlasím s Duhanom, treba sa zamerať na kultúru, to ale, podľa mňa, znamená znova oprášiť pôvodné konzervatívne hodnoty: prirodzený zákon, osobná zodpovednosť za seba, svojich blízkych, ale i celú spoločnosť, poctivá práca, rodina a prirodzené komunity, tradícia, právo a spravodlivosť, trvalo udržateľné hospodárstvo. A neverím, že nám akékoľvek vymedzovanie sa pomôže. Jedinou cestou je ponúkať konštruktívnu a kompetentnú alternatívu!

Už som to tu na stránkach postoja raz uviedol, ale nezaškodí si to zopakovať: V roku 1945 bolo Nemecko v extrémne zlej politickej a ekonomickej situácii. To, že sa z tejto krajiny v priebehu 2 desaťročí stala ekonomická veľmoc Európy, nebola žiadna samozrejmosť. Áno, Marshallov plán, Nemecká dôslednosť a pracovitosť..., no v povojnových rokoch reálne hrozil totálny politický chaos, ktorý mohol byť príčinou ďalších katastrof. Vďakabohu, sa na čelo krajiny postavil Konrad Adenauer – konzervatívny politik par excellence. Umnou politikou sa mu v prvom rade podarilo zjednotiť politickú pravicu. Za svojho ministra si napriek všeobecnej nevôli presadil liberála Ludwiga Erharda. Jeho filozofiu vystihuje tento citát z jedného jeho prejavu: „Nový štát nesmie ovládať jednotlivca. Každému musí byť daná príležitosť k osobnej iniciatíve vo všetkých oblastiach života. Základom nemeckého spoločenstva musí byť kresťanská etika,“.