Najväčšou chybou dnešnej ochrany klímy je jej globálna nejednotnosť. Na jednej strane tu máme demokratické krajiny, ako je Nemecko, kde si v záujme klímy púšťajú žilou a miestni aktivisti napriek tomu nie sú spokojní a ničia pamiatky. Na strane druhej tu máme napríklad také Rusko, ktoré napriek nejakým sľubom naďalej zvyšuje svoju produkciu skleníkových plynov.

A celkovo sa po svete rozmáha názor, že bohaté krajiny (kam rátajú aj Slovensko) majú najviac trpieť za svoje emisie, zatiaľ čo oni, rozvojové a autoritárske štáty, sa až tak snažiť nemusia, veď oni za globálne oteplovanie nemôžu.

Akoby sme zabudli, že zodpovednosť za túto planétu nesie každý človek a každý štát rovnako. Že európske štáty vyniesli na svojich pleciach aj autoritárske štáty aj ekonomiky rozvojových krajín, ktoré chcú zneužiť túto krízu, aby sa obohatili na náš úkor.

Že máme lepší priemysel než niektoré africké štáty je dané tým, že sme v určitom období boli šikovnejší. Ak nás chcú Afričania predbehnúť, nech to urobia vo férovom hospodárskom zápase, a nie tým, že nás nechajú zaťažiť naše ekonomiky drahými cenami obnoviteľných energií a rýchlou transformáciou, zatiaľ čo oni si naďalej veselo pália uhlie.

Opatrenia na zmiernenie klimatickej krízy majú byť iba tie, ktoré sa prijmú na svetovej úrovni, schvália ich všetky štáty a každú ekonomiku poškodia v rovnakej miere.

Treba upresniť, že to neznamená koniec zelených tém v politike. Musíme si chrániť naše prostredie, neznečisťovať ho, zvyšovať kvalitu ovzdušia. Je hlúposť produkovať také veľké množstvo plastového a iného odpadu, ako to dnes robíme. Obzvlášť dôležité je udržateľné poľnohospodárstvo, aby potraviny a iné produkty z prírody vedeli získavať aj nasledujúce generácie.

Inak povedané, treba rozdeliť ochranu klímy a ochranu životného prostredia a v žiadnom prípade ich nemiešať.

V ochrane životného prostredia treba pokračovať. Ale v ochrane klímy treba zaradiť spiatočku a rázne povedať, že to nebudeme my, kto zaplatí zníženie emisií za všetkých.

Všetky emisné povolenky, emisné kvóty a podobné obmedzenia priemyslu treba bezodkladne zrušiť a prijať iba tie, na ktorých sa zhodne celý svet.

Budúcnosť ochrany klímy

Oprávnená námietka je, že takýto prístup je krátkozraký a v konečnom dôsledku zparalyzuje ochranu klímy.

Aby sme odpovedali na túto otázku, treba sa spýtať, prečo vlastne chceme ako ľudstvo prežiť? Nechceme predsa prežiť iba pre samotné žitie, ale preto, aby sme naďalej mohli zažívať krásu a dobro, ktorú nám tento svet môže dať. Chceme prežiť preto, aby veci, ktoré považujeme za sväté mohli ďalej pokračovať.

Jedna z tých vecí je spravodlivosť. Nemá zmysel budovať a podporovať svet, ktorý je nespravodlivý, aj keď to možno robíme z dobrých príčin. Nie je správne pre väčšie dobro likvidovať ekonomiky jedných a nechať na pokoji ekonomiky druhých, nevytvára to svet, v ktorom by ktokoľvek z nás chcel žiť.

V prípade, že budeme v tomto “zachraňovaní planéty” pokračovať, získajú nad nami výhodu štáty, ktoré by k takejto obetavej politike nikdy nepristúpili. Naša demokracia a suverenita nie je samozrejmá, ale je krytá peniazmi, ktoré nemôžeme len tak odovzdať cudzím autoritárskym mocnostiam. Musíme myslieť aj na ďalšie generácie a na to, aby v ich svete mala svoje miesto sloboda a demokracia.

Ak autoritárske štáty neprevezmú zodpovednosť za ochranu klímy, možno sa nám za cenu zničenia ekonomiky EÚ, USA a ďalších podarí vyrovnať emisie a klíma sa začne ochladzovať. Čo potom? Ekonomicky a neskôr aj politicky a kultúrne nás ovládnu štáty, ktoré sme práve zachránili. Amerike nepomôžu jedrové zbrane, ak bude chudobná a jej politici na výplatnej páske cudzích firiem.

Tieto nástupnícke štáty budú mať oveľa menší pocit zodpovednosti za svet a ich záujmy budú sebecké, ako sú ostatne už dnes. A keďže budú rozmýšľať krátkodobo, ochranu klímy nebudú riešiť a znova spôsobia problémy ako máme teraz, ktoré nezvládnu, lebo sú nekompetentní autokrati, a civilizácia skončí.

Takže voľba, ktorá sa nám ponúka, je medzi koncom civilizácie v lepšom stave, so slobodnými demokraciami, ktoré budú vedieť skončiť v ako tak dôstojne, a koncom civilizácie v horšom stave, ovládanej tyranmi, ktorí premenia tento svet na peklo.

Ak je voľba medzi týmito dvoma možnosťami, vybral by som si tú prvú možnosť, v zmysle Chalupkovho “radšej voľ nebyť ako byť otrokom”.

Ale voľba takto nestojí, pretože je tu ešte aj tretia možnosť. Môžeme ako ľudstvo nájsť mechanizmus, ktorým budeme zároveň spoločne znižovať emisie a zároveň sa zachová miesto pre hospodársku spravodlivosť a súťaž, v ktorej bude každý mať rovnakú šancu na prosperitu.

Vždy ma zaráža, keď sa o globálnom otepľovaní hovorí ako probléme, ktorý treba tu a teraz vyriešiť a potom bude vyriešený. Nič nie je ďalej od pravdy. V skutočnosti chceme nájsť systém, ako udržateľne fungovať na tejto planéte, ktorý bude fungovať až do konca ľudstva a ktorý sa bude neustále vyvíjať a meniť v závislosti od stavu spoločnosti a druhu technológií, ktoré využívame.

A s férovou a otvorenou diplomaciou sa to nemá prečo nepodariť.