Čo sa deje u rozhádaných liberálov

Čo sa deje u rozhádaných liberálov

Na snímke zľava predseda SaS Richard Sulík a podpredsedovia strany Ľubomír Galko a Jozef Mihál. FOTO TASR - Michal Svítok

Richard Sulík ostane neohrozeným lídrom SaS aj po júnovom predčasnom kongrese. Oveľa ťažšie to bude mať slniečkarske krídlo strany, ktoré hodnotovo ladí viac s prezidentom Andrejom Kiskom než s vlastným predsedom.

Volebná noc z 5. na 6. marca, v sídle SaS vládne eufória. Vyše 12-percentný volebný zisk nečakali ani najväčší stranícki megalomani, Sulíkovi liberáli sa zrazu stávajú najsilnejšou aj najstaršou pravicovou stranou v parlamente. Zdvojnásobili počet poslancov a nič nenasvedčuje tomu, že vnútri vrie napätie, ktoré sa o dva mesiace preleje von na verejnosť.

Vedelo sa len toľko, že Lucia Nicholsonová a Martin Poliačik sa vnútri strany aj verejne vymedzujú voči Sulíkovej ostrej protiutečeneckej rétorike.

Ale keďže obaja, najmä Lucia Nicholsonová, získali vo voľbách prekvapivo veľký počet krúžkov, zdalo sa, že SaS to má dobre rozohraté aj na najbližšie roky: na jednej strane Sulík ako nesporný líder, ktorý sa svojou neotesanou priamočiarosťou a odporom voči politickej korektnosti prihovára aj protestným voličom. A na druhej strane slniečkarskí liberáli, vďaka ktorým napokon volí SaS aj časť ufrflanej bratislavskej kaviarne.

To bol však trochu falošný obraz. Tento týždeň, len vyše dvoch mesiacov po volebnej senzácii, vystúpili vnútorné rozpory aj na verejnosť: Richard Sulík v pondelok oznámil, že volebný kongres, na ktorom mal proti nemu kandidovať o rok aj Jozef Mihál, sa bude konať už o tri týždne. Následne Martin Poliačik aj Lucia Nicholsonová otvorene kritizovali Sulíka za porušenie nepísaných demokratických princípov, jemnejšie, ale v rovnakom duchu sa vyjadril aj sám Mihál.

Rozhovory v zákulisí s viacerými členmi strany odhaľujú, že rozpory medzi jadrom strany a málopočetnou skupinkou okolo trojice Mihál, Nicholsonová a Poliačik už trvajú a pôsobia takmer nezmieriteľne. Zatiaľ by sa dali označiť ako vzájomné odcudzenie.

Ideológia aj psychológia

Tento konflikt medzi liberálmi má dve roviny. Prvá je ideová. Jedni sú pre druhých xenofóbi, tí druhí sú pre prvých slniečkarskí neomarxisti. Pritom zďaleka nejde len o rozdielny pohľad na utečeneckú krízu, tá spor dvoch typov liberalizmu iba zvýraznila. Kým Sulíka a väčšinu straníkov to ideologicky ťahá ku stranám, ako je v Česku postklausovská ODS, Martin Poliačik a skupinka ďalších by sa asi najlepšie cítili v nemeckej Strane Zelených.

Tieto dva prístupy sa možno dajú dlhodobo zlúčiť pod jednou strechou, prvou nevyhnutnou podmienkou však je, aby líder strany vnímal takýto ideologický mix ako potrebný a hoden ochrany zhora. A druhou podmienkou je, aby medzi jednotlivými protagonistami fungovala stmeľujúca vzájomná dôvera.

Tu sa však dostávame k druhej rovine konfliktu, ktorá je nemenej významná, pretože je ľudská a psychologická. A súvisí s vývojom v posledných štyroch rokoch.

Keď Jozef Mihál pred necelým mesiacom ohlásil, že bude o rok kandidovať proti Sulíkovi za predsedu strany, prekvapil tým všetkých. Možno tak trochu aj sám seba. Mihálov vplyv v strane totiž dlhodobo klesal a on sám nerobil veľa preto, aby to zmenil. Celkom na začiatku bol Sulíkovou dvojkou, napokon, obaja boli stelesnením legendárneho odvodového kolieska aj celkovej ekonomickej agendy SaS – Sulík ako ideológ, Mihál ako užitočný technokrat, dokonalý tandem.

Po strate ministerského postu a prepade vo voľbách roku 2012 sa však Jozef Mihál začal zo strany trochu vytrácať. Nepridal sa ku skupine okolo Miškova a Kollára, v strane ostal, no viacerí ho vnímali ako samostatnú jednotku. Bez silných väzieb a postupne aj bez dostatočného vplyvu. Až sa stalo, že najbližšie pri Sulíkovi, a teda v centre straníckeho rozhodovania, stáli dvaja podpredsedovia SaS, Ľubomír Galko a Jana Kiššová. Podpredseda Jozef Mihál bol len do počtu.

Hviezda menom Galko

Tento proces bol dlhodobejší. Svoj podiel na ňom mal však aj sám Mihál. SaS vlastne celé uplynulé štyri roky bojovala o prežitie. Ešte v deň volieb si ani Richard Sulík nebol celkom istý, či liberáli napokon prelezú do parlamentu, optimistickou métou bolo šesť percent.

Mihála však v strane počas tohto obdobia nebolo príliš cítiť, v parlamente patril spolu s Ivanom Miklošom a Mikulášom Dzurindom k najväčším absentérom, aj vnútri SaS mali mnohí dojem, že sa v poslednom čase viac venuje odborným prednáškam a školeniam. Naďalej sa profiloval tematicky úzko, stále vystupoval skôr ako špecialista na daňovo-odvodovú a sociálnu politiku, vyhýbal sa európskym témam či utečeneckej kríze, na ktorých Sulík budoval ideový étos strany.

Preto prekvapilo, keď sa Mihál po oznámení svojej kandidatúry na predsedu vyjadril, že pod jeho vedením by strana nestála už len na ekonomickom pilieri ako za Sulíka.

Na vec sa však treba pozrieť aj z druhej perspektívy: V odbornej kompetentnosti sa Mihálovi rovná v strane iba málokto. A čo nie je málo, ukázal sa aj ako schopný a rešpektovaný minister, čo už menej platilo o Ľubomírovi Galkovi, momentálnej Sulíkovej dvojke. Mihál trpel aj tým, že okolo seba nevedel nikdy urobiť marketingový rozruch, ako napríklad Galko, ktorý je kráľom široko zdieľaných facebookových statusov, z akých sa však jeho straníci neraz chytajú za hlavu.

Tu sa dostávame k ďalšiemu vnútornému problému, ktorý súvisí so samotným Galkom: jeho pozícia sa po odchode Miškovovej skupiny výraznejšie posilnila. Jednak odišli Galkovi najväčší odporcovia, Sulík si zas cenil lojalitu exministra obrany. Navyše Galko je typ pracovitého politika, ktorý chodí do terénu a starostlivo sa venuje komunikácii s členmi, čo napokon vzhľadom na ich počet (zhruba 160) ani nevyžaduje zvláštne politické nadanie.

Aj z tohto dôvodu má však Galko medzi straníkmi pevné postavenie, hoci ho mnohí berú s rezervou – keď napríklad vyhlasuje, že rozmýšľa nad vlastnou kandidatúrou na predsedu, jeho okolie to vníma len ako vlastné píár, za ktorým nie je žiaden reálny úmysel.

Ako si zachrániť kožu 

Jozef Mihál vedel, že proti Sulíkovi by nemal o rok väčšiu šancu. Z oných 160 členov by mu podľa dnešných nálad dalo hlas len niekoľko nespokojných jednotlivcov a je otázne, či by ich počet vôbec presiahol číslo 20. Zo strany Mihála išlo teda viac o psychologický vzdor voči pomerom v SaS než o reálnu protikandidatúru. Aj o vydobytie väčšieho vplyvu pre Luciu Nicholsonovú a Martina Poliačika. Nicholsonová sa síce vďaka Sulíkovmu rozhodnutiu ostať v europarlamente a tiež vďaka druhému najväčšiemu počtu krúžkov stala podpredsedníčkou NR SR, v strane je však so svojím vplyvom na okraji diania.

S Ľubomírom Galkom si nerozumela už od jeho ministerských čias, vyčítala mu, že nezvláda rezort, a súhlasila s kritikmi, podľa ktorých sa na ministerstve obrany odpočúvalo až príliš rozšafne. Naopak, Sulík Galka obraňoval a prekážalo mu, že tieto výčitky proti Galkovi zaznievajú aj s odstupom rokov.

O postavení trojice najlepšie vypovedá zloženie Republikovej rady: má 13 členov, medzi nimi aj Nicholsonovú a Mihála, ktorí sa tam však cítia ako outsideri. Poliačik sa naposledy do rady ani nedostal, získal nízky počet hlasov, spolustraníci si ho tam jednoducho neželali.

Iné je však postavenie tejto liberálnej trojky medzi voličmi SaS: Nicholsonová sa už pred štyrmi rokmi prekrúžkovala do parlamentu a vytlačila z neho Sulíkovi lojálnu Janu Kiššovú. Všetci traja, Mihál, Nicholsonová aj Poliačik, sa teraz dokonca ocitli v prvej päťke politikov SaS s najväčším počtom krúžkov.

Je možné, že Sulík s Mihálom zajtra ohlásia pragmatickú dohodu: teda že Mihál nebude kandidovať za šéfa strany a Sulík ho potvrdí ako svojho podpredsedu pre ďalšie obdobie. Podpredsednícky post však asi neponúkne Nicholsonovej, to by bol pre Sulíka priveľký kompromis, na ktorý zrejme vzhľadom na mocenské rozloženie v strane nevidí dôvod.

Videné pragmaticky, skupinka okolo „slniečkarskej“ trojice si uvedomuje, že hoci je v strane trpená, odchod podľa vzoru Miškova a spol. by znamenal politický koniec. Rovnako však tušia, že ak sa vzájomná chémia v SaS neobnoví, ale skôr ešte zhorší, v nasledujúcich voľbách sa už niekomu z nich nemusí ujsť miesto na kandidátke, ktorú zostavuje Sulík.

Zmeniť ich politickú perspektívu by mohol vznik nového a silného projektu, ktorý by sa opieral o autoritu Andreja Kisku. Lenže okolo prezidentského paláca je nateraz ticho. A ktovie, či nad spoločenským liberalizmom, ako ho reprezentujú Poliačik a Nicholsonová, zažiari raz vôbec slnko. 

 

Po prečítaní tohto článku si myslím, že:

90
41
194

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo