A dôvody?

Veď ani niektorí farári to v nej nevedia vydržať. Jedného poznali, kričal v kostole, keď kázal, potom ho biskup prevelil... a potom sa o ňom dočítali, že spáchal samovraždu. To iste cirkevníci ho k tomu dohnali...

 

A ďalší... kto vie, kto ho donútil, aby si obliekol tú sutanu. Nevydržal, zbalil kufre a odišiel so ženskou. Pekný chlap, taký by ani do seminára nemal ísť...  To cirkev mu pokazila život... keby farárom dovolila, aby sa ženili, nebolo by toľko pohoršenia.....

Samozrejme neobídu svojim jazykom ani farárov pedofilov, zneužívané mníšky... – veď to vedia – majú zaručené informácie z prvej línie – čísla televíznych kanálov ovládajú naspamäť. A rovnakú alebo aspoň podobnú reportáž vysielali na viacerých staniciach, tak to musí byť pravda. A ďalšie zdroje ich v tom len utvrdili, čo na tom, že sú to bulváre...

 

Keď to počujem, mlčím.... Nemá zmysel hádať sa s ľuďmi, ktorí rozumejú zemeguli a sú odborníci na každý tŕň v päte.

Na tom, že som pre nich blázon, aj tak nič nezmením. A ich slová, ktoré sa majú premeniť na výstrahu pred blížiacou sa katastrofou, čo má zasiahnuť priamo mňa, premieňam na trpezlivosť. „Pane, ty vieš o mne

všetko, ty vieš, že ťa milujem. A že sa snažím, mať rada aj týchto tu....“

 

Týchto mudrcov zemegule je mi skôr ľúto. Veď si svoju vlastnú veľkosť dodávajú tým, že pošliapu dôstojnosť iných...

Keby tak tušili, že to všetko je o príbehoch zasvätených hriešnikov....

 

Každý z nás má svoj príbeh.

Príbeh plný bojov a samoty.

Príbeh pretkaný chvíľami, keď vieme, že Boh je blízko nás, je v nás, lebo nás láka, aby sme mu odovzdali svojej srdcia...

A potom zasa odíde, stratí sa, nechá nás, aby sme po ňom túžili, aby sme prechádzali duchovnou púšťou.

Je to príbeh v ktorom sa stávajú dobré i menej dobré veci.

Nie vždy sa nám chce modliť, meditovať. Či vyznávať svoje hriechy.

Nie vždy sa nám chce smiať a pomáhať iným. Nie vždy vládzeme ráno vstať, aby sme rozdávali radosť.

Nie vždy máme dobré dni, kedy sa usmievame. Aj slzy sú súčasťou nášho života.

Ani nás neobchádzajú choroby, bolesti a smútok.

Aj my máme srdcia, túžiace po úcte a priateľstve.

Aj v našich životoch sú Goliášovia, teda prekážky, ktoré (z ľudského hľadiska)nezvládame a pred ktorými máme strach.

Aj my vo svojej slabosti dokážeme zraniť ľudí a nevieme sa ubrániť tomu, aby nás zranili iní........

Aj my sa učíme dôverovať Bohu a nik z nás nedostal patent, ani návod, ako si s ním vytvoriť ten správny vzťah.

Aj my tápeme a hľadáme cestu do neba o to viac, že diabol vie, ako túži Boh bývať v srdci zasväteného hriešnika.

Aj my prežívame pokušenia, padáme, vstávame, učíme sa nanovo dôverovať... a nevzdávať sa...

Nie sme dokonalí... sme len na ceste k dokonalému Bohu, ktorý je Láska.

 

Prosím majte s nami súcit, milosrdenstvo a trpezlivosť.

Áno, uznávam, že v Cirkvi sa stávajú zlé veci, no garantujem vám, že predtým, ako sa stanú,  je často obdobie duchovného boja a samoty......

 

Aj ja poznám príbeh kňaza, ktorý si siahol na život. A viem aj to, ako bojoval. Nevzdal sa hneď v prvý deň. Bol múdry, šikovný, taký študijný typ... ale, hoci túžil žiť, bolo v ňom bolo silnejšie. A tí, čo poznajú psychickú bolesť, vedia, že je oveľa väčšia a presahujúca človeka, ako tá fyzická.

Mal pokojnejšie dni, i menej pokojné. Tie sa snažil tráviť mimo ľudí... No nie vždy sa to dalo.

Boli chvíle, keď nevládal byť k iným milý a pozorný. Kričal a odpovedal úsečne....

Odpoveď okolia na to, čo sa dialo, bola jednoznačná:  „To je farár? To je jeden arogantný ....“

Prišla noc. Tma... Aj mu prišlo ľúto. Aj sa modlil. Aj zaspal pred oltárom... Tu bolo miesto, kde žobral o Božie milosrdenstvo, aby neubližoval iným.... Aby sa to všetko skončilo, aby Boh zasiahol a uzdravil ho...

Chodil na terapie, vylieval svoje srdce, bral lieky, snažil sa....

No ľudské reči ho dobiehali. „Prečo je asi taký arogantný? Čo  má frajerku? V noci sa na fare dlho svieti...“

Dohady, domnienky.....

To všetko sa vkrádalo do jeho duše.

Vedel, že musí z farnosti odísť a súhlasil s tým. Snáď to bude lepšie.

Nebude nič vysvetľovať, iba sa rozlúči. V podstate nemal ani čo vysvetľovať. Veď kto vidiel jeho frajerku? A vôbec tušil niekto z jeho farníkov, s čím bojuje? Že prejavy jeho mrzutosti, môžu mať koreň niekde inde?

Zvládol to...

Odišiel, tam kam chcel. Ako si sám myslel: „Bude bližšie k svojim priateľom.“

Zdalo sa, že je to pravda.... No len na niekoľko mesiacov.... kolotoč v jeho hlave a duchovné boje sa stupňovali....

Nik nevie, čo sa stalo v tú noc.... len „bulvár“ to opísal presne... „Nešťastný kňaz sa obesil.“

Naozaj? Naozaj môže za všetko Cirkev?

 

Ale poďme ďalej....

Kopnime si do ex-farárov, ex-kaplánov.

Aj tí sa stávajú terčom, do ktorého sa dá jednoducho dostreliť. „Veď sa len pozrite, aký je to veľký hriech! A potom chcú od nás, aby sme k nim chodili na spovede, keď sú takýto...“

Len pomaly...

 

Nik z nich, rozhodnutie odísť z kňazstva neurobil z večera do rána.

Všetko to dozrievalo postupne. Veď kňaz, ako sa to vraví, je mužom služby, a preto je len prirodzené, že sa ponáral do aktivít, pracoval pre farnosť...

Viedol dlhosiahle rozhovory, v ktorých sa lámalo priateľstvo na tenkom lade s láskou....

Riešil problémy v spovedi a počúval často ženy, ktoré sú doma nevypočuté.

Prijal pozvanie na obed, či na večeru, veď chcel mať vo farnosti priateľov a aké také zázemie....

Až jedného dňa, keď sa vyčerpal vonkajšou službou, mu prišlo akési ťažšie rozprávať sa s Bohom, kým s ľuďmi to ešte stále šlo ako po masle...

A postupne nachádzal človeka (ženu) s ktorou mu bolo dobre.

Zrazu sa kňazstvo premenilo na ťažký balvan, ktorý stojí v ceste, spokojnému životu....

Čo s tým?

Prichádza čas, keď človek bojuje s hnevom, bezmocnosťou, neistotou. Vie, že ak pôjde za hlasom svojho srdca, sklame mnohých.

... možno ho odvrhnú rodičia, priatelia, ľudia z farnosti. Budú ho chcieť, ešte vôbec vidieť?

Kňaz prežívajúci skúšku zamilovanosti premýšľa a trpí... Vracia sa ku koreňom svojho povolania. Pýta sa sám seba, prečo si vlastne vybral túto cestu? Lebo sa mu to páčilo? Lebo chcel spraviť radosť rodičom? Lebo vtedy ani o inom neuvažoval.... A žil vôbec doteraz?

Vie, že ak urobí rozhodnutie a odíde, vstúpi do nového sveta. Možno neistého, ale bude mať po svojom boku, vo svojom srdci niekoho, kto ho bude milovať a sprevádzať .... (aspoň načas)

A tak to často vzdá... a vykročí..... v mene Božom (lebo len Boh rozumie bolesti a poryvom jeho srdca)

Preto ho ani v tomto „novom“ svete ho neopustí....

Ex – kňaz sa bude snažiť kráčať po ceste do večnosti...

Inak, možno ťažšie, ale tak, ako si to vybral on sám...

Odchod z kňazstva je iba jedna prehratá bitka.... nie celý príbeh života.

 

Boh vie, prečo to dovolil...

Možno preto, aby naučil človeka pokore.

Možno preto, aby sa pozrel na dar, ktorý dostal z druhej strany oltára...

A možno preto, aby sme my pochopili, že Boh nás miluje za každých okolností a nezávisle od akéhokoľvek rozhodnutia.

 

Nuž to sú naše cesty – nás zasvätených hriešnikov...

Plné bojov, lásky, obety a často i samoty...

 

Či ma už budú milovať médiá, televízia, či „spravodliví“ kresťania, keď padnem.... na to nepotrebujem odpoveď... Viem iné, bude ma milovať Boh a bude mi rozumieť....

 

Naučili ma to skúsenosti tých čo „padli“,

tých čo si vravia, že sú „zasvätení“ hriešnici.

Boh za našimi životmi nedal bodku. Píše naše príbehy ďalej. Nezávisle od toho, či „cirkevníkov“ niekto súci, alebo ich dávno všetkých hodil do jedného vreca s akoukoľvek nálepkou.

To ostatné už nie je potrebné....

 

 

PS. Ak chcete, modlite sa za  nás, aby sme ostali verní aj vtedy, keď príde búrka a tma.