Katolícka cirkev má dvetisícročné skúsenosti so spoluprácou, súťažou i konfrontáciou s rôznymi vládami a spoločensko-politickými systémami. Moderným vyjadrením tohto poznania a postoja Cirkvi k vláde a politike je jej Sociálna náuka, za ktorej základ možno považovať encykliku Rerum novarum Leva XIII. (1891) Na ňu nadväzujú sociálne encykliky ďalších pápežov, ktoré spolu s ich inými vyjadreniami reagujú na nové dôležité a aktuálne situácie a problémy. „Sociálna náuka Cirkvi používa argumenty vychádzajúce z rozumu a z prirodzeného práva, teda z toho, čo je potvrdením prirodzenosti každého človeka.“ (Benedikt XVI.)

Základnou úlohou politiky je podľa nej a pápežov úsilie o obecné dobro, a presadzovanie spravodlivosti, ktorá vedie ku skutočnému pokoju. Všetci pápeži jasne odmietli komunistický aj nacionálny socializmus. Reagujúc na aktuálne problémy pápež František opakuje, že najväčšou neresťou politiky je korupcia, ktorá je spolu s vojnou aj najväčším ničiteľom života, a preto proti nej treba aktívne bojovať.

Panské hucútstvo, alebo dobročinná láska?

Zatiaľ čo na Slovensku mnohí považujú politiku prinajlepšom za „panské huncútstvo“, podľa (nie len) pápežov je to dôležitá činnosť, ktorej „dobro“ alebo „zlo“ závisí od toho ako múdro a čestne sa vykonáva. Pápež František v kázni 16. 9. 2013: „Podľa sociálnej náuky cirkvi je politika jednou z najvyšších foriem milosrdnej lásky, pretože je to služba obecnému dobru. … Častokrát sme počuli, že dobrý katolík sa nemá miešať do politiky. To však nie je pravda a nie je to dobrá cesta.“ (viac tu: https://www.postoj.sk/7372/cirkev-a-politika-r-fico-verzus-papez-frantisek ) Ján Pavol II. sa „miešal do politiky“ tak silno, že výrazne prispel k pádu komunistických diktatúr vo východnej Európe, čo prinieslo slobodu miliónom ľudí.

Jedným z dôležitých výsledkov vývoja kresťanského Západu je poznanie užitočnosti oddelenia moci „svetskej“ - civilnej a „duchovnej“ - cirkevnej. To v rovnakej miere nepozná pravoslávny Východ. Rešpektuje to moderná demokracia, ale nie komunistický či nacionálny socializmus a podobné diktatúry, ktoré sa usilujú Cirkev zničiť alebo ovládnuť a zneužiť vo svoj prospech. Po „nežnej revolúcii“ sme taký postoj zažili najmä od JUDr. Mečiara a birmovaného komunistu Fica. Ten napríklad v decembri 2013 ako predseda vlády napísal biskupom „direktívny list“ aby sa cirkev nestarala do vládnej politiky, a biskupi neodporúčali veriacim koho majú voliť. Médiá to oznámili súčasne s tým, že R. Fico bude kandidovať v prezidentských voľbách. Podobne podráždene reagoval, keď biskup Lach kritizoval stav nášho zdravotníctva a pomenoval jeho príčiny. To je postoj opačný ako má pápež, a účelovo nedôsledný, lebo inokedy podporu niektorých cirkevných predstaviteľov Fico využíval. Napríklad keď hneď po oslavách 1. mája 2012 navštívil emeritného kardinála Korca „aby pozval katolícku cirkev na sociálny dialóg“, alebo keď pred voľbami 2020 vedenie KBS prijalo na reklamnú návštevu kandidáta SMERu exkomunistu Šefčoviča.

V posledných rokoch sa podobne ako komunisti snažia z verejnej diskusie a politiky Cirkev a kresťanov vyradiť niektorí „progresívni“ liberáli a dúhovo-genderoví aktivisti.

Praktické postoje jednotlivých kresťanov vrátane kňazov a biskupov k aktuálnej politike a vláde boli vždy rôzne, niekedy až protikladné. V každej dobe, vrátane komunizmu a nacizmu v 20. storočí, boli aj takí čo v súlade s učením pápeža totalitnému režimu aj za cenu slobody a života odporovali, aj takí čo ho podporovali. Podobné rozdiely medzi kresťanmi vrátane klerikov sú v súčasnosti. Niektorí v mene presadenia 1-2 vybraných kresťanských či „konzervatívnych“ hodnôt v rozpore s učením pápežov podporujú politikov, ktorí iné základné hodnoty hrubo porušujú.

Benedikt XVI. o úlohe štátu a cirkvi: „Vytvorenie spravodlivého štátneho a spoločenského poriadku, ... je základná úloha, ktorej musí znova čeliť každá generácia. Keďže ide o politickú úlohu, nemôže byť bezprostrednou úlohou Cirkvi. Ale pretože zároveň ide o prvoradú úlohu človeka, Cirkev má povinnosť ponúknuť prostredníctvom očisty rozumu a prostredníctvom etickej formácie svoj osobitný vklad, aby sa požiadavky spravodlivosti stali pochopiteľné a politicky realizovateľné.“ (Deus Caritas Est) To znamená, že klerici a cirkevní predstavitelia nemajú vykonávať politické funkcie a robiť reklamu konkrétnym politikom, ale učiť ľudí, aby volili v súlade so sociálnym učením Cirkvi. Z toho, že po 32 slobodných rokoch patrí formálne a štatisticky kresťanské Slovensko k najviac skorumpovaným a rozkradnutým štátom Európy, s biednym zdravotníctvom, kde najviac ľudí verí dezinformačným zdrojom, exkomunistom a Putinovej propagande, vidno, že túto úlohu naša cirkev až na zriedkavé výnimky plnila dosť biedne.

Kňaz Ziolkovský a charizmatické spoločenstvá

Jedným z mála klerikov, ktorí sa u nás nedávno verejne vyjadrili k téme kresťanov v politike a blížiacim sa voľbám je bývalý sekretár Konferencie biskupov Slovenska (KBS) Anton Ziolkovský. V rozhovore a samostatnom článku na Postoji. Obidva texty, ktoré Postoj zaradil aj do „predvolebného časopisu“, stoja za prečítanie aj kritickú diskusiu.

Z rozhovoru Je ilúzia, že v hodnotových veciach sa dá dohodnúť na statuse quo pripomeniem tri časti – informatívno-zaujímavú, odvážne-dôležitú a zavádzajúco mylnú.

•   Zaujímavé, a na pochopenie aktuálnej biednej situácie slovenskej kresťansko-konzervatívnej politiky užitočné sú jeho slová o úlohe kresťanských spoločenstiev pri predchádzajúcich voľbách, z ktorých vyplýva aj ich spoluzodpovednosť za nasledujúci vývoj. Skutočnosť, že v parlamente a vláde bolo asi najviac praktizujúcich katolíkov, respektíve sebadeklarovaných konzervatívcov hodnotil Ziolkovský „predovšetkým ako premárnenú príležitosť. ... Neboli schopní vygenerovať niečo, čím by dokázali osloviť širšiu spoločnosť.“ Väčšina z nich bola v „nešťastnom zábere Igora Matoviča“, čo ich diskvalifikuje. (to platí do značnej miery aj pre KU odtrhnutú od KDH) Ako konkrétny príklad však uviedol len počas pandémie zatvorené kostoly, so zamlčaním že tie boli zatvorené aj vo Vatikáne.

Na poznámku redaktora, že títo politici tvrdia, že vďaka vernosti Matovičovi dosiahli napríklad masívne navýšenie výdavkov na rodinnú politiku odpovedal: „Otázka však je, za akú cenu a čo sme tým ako konzervatívci alebo kresťanskí demokrati z dlhodobého hľadiska získali. Nemám pocit, že by to bola až taká kľúčová vec, na ktorej sa budú lámať voľby, alebo že by to malo zásadný vplyv na rozhodovanie ľudí.“ (Pozn. - Podobne hovorí Krajniak, že to dosiahol on vďaka podpore Kollára)

Na otázku redaktora „V prípade Kresťanskej únie, ale aj samotného OĽaNO hrali dôležitú rolu charizmatické spoločenstvá … Ako spätne hodnotíte ich pôsobenie v politike?“ Ziolkovský odpovedal: „Na začiatku som ich podporoval. Videl som, že potrebujeme mladú strednú generáciu, ktorá bude schopná živiť myšlienku kresťanskej demokracie. Fandil som im, lebo to mohla byť pozitívna provokácia aj smerom ku KDH, mohli sa navzájom hecovať, aby išli dopredu a spolupracovali.“ Fakticky však prispeli najmä k rozdeleniu a oslabeniu kresťansko-konzervatívnej politiky. (aj k vypadnutiu KDH z parlamentu. Viac a fakty tu: https://www.postoj.sk/134066/kdh-liberalne-media-a-autenticki-krestania)

„Smutné však je, že keď sa dostali cez OĽANO do exekutívy, ukázalo sa, že väčšina z nich nie je na túto prácu odborne pripravená.“ To o väčšine (nie len) kresťanských politikov hovorím už roky.

Dobre odpovedal Ziolkovský na poznámku, že niektorí politickí zástupcovia charizmatikov vysvetľovali vlastné rozhodnutia Božím vnuknutím: „Pripúšťam, že je možné, že im to vnukol Boh, ale je to iba začiatok. Aj mne Boh vnukol, že mám ísť do kňazského seminára, ale musel som pre to aj niečo urobiť. Aby ste sa mohli stať kňazom, musíte absolvovať šesť rokov teológie. Keď na sebe nepracujete a ostanete len s vnuknutím, tak vás nevysvätia. … Vnuknutie je pozitívna vec, lebo môže dať vnútornú motiváciu a entuziazmus do ďalšej činnosti. Pripúšťam, že sa to môže využívať ako výhovorka, ale vždy je potrebná istá remeselná zdatnosť.“ Ani k lekárovi či automechanikovi nepôjdete preto, že im ich povolanie vnukol Boh, ale preto že niečo odborne vedia. Len v politike mnohí pocitovo veria sľubom, alebo si myslia že ju ľahko zvládnu.

•   Ziolkovský dobre súhlasí, že redukovanie konzervatívnej politiky na kultúrno-etické otázky je na škodu. Hovorí že „pandémia ukázala, že musíme narábať aj s témou spoločného dobra, bolo to vidieť napríklad v téme vakcinácie.“ Škoda že ani ex-sekretár KBS nevie alebo nehovorí, že obecné dobro ako jeden z hlavných cieľov štátu a politiky už desaťročia uvádzajú pápeži a sociálna náuka Cirkvi.

Dobre, a dá sa povedať že na Slovensku až výnimočne a odvážne, odpovedal na otázku „vojny, teda útoku Ruska na Ukrajinu“: „Nemám pochybnosti o tom, že Rusko je agresor a Ukrajina je obeť. Nepochybujem, že Ukrajine treba pomáhať. … Nerád by som išiel do detailov, ale áno, aj vojensky.“ Škoda, že také jasné slová viac nepočuť aj od našich cirkevných predstaviteľov a nečítať v katolíckych médiách, aby aspoň trochu vyvážili vplyv proruských dezinformačných zdrojov, ktorým Slovensko verí omnoho viac než okolité krajiny.

•   Zavádzajúco sa však mýli v jednej z menovaných príčin prečo „porovnateľná časť ľudí na Slovensku drží palce Ukrajine aj Rusku.“, keď tvrdí že „v kľúčových momentoch nám Západ nepomohol.“ Ako nám mal pomôcť vo februári 1948 a 21. augusta 1968 proti zlu z Východu?

Bez pomoci Západu by po 1. svetovej vojne nevznikla demokratická ČSR, ktorá zachránila národnú existenciu Slovenska. Štátne spolužitie so „západným“ Českom výrazne pomohlo hospodárskemu rastu a vzdelanosti na Slovensku. (Nepomohli v Mníchove 1938, keď obetovali časť územia Československa za vidinu mieru, tak ako dnes chce Smer, Republika aj niektorí kresťania obetovať Putinovi za falošný mier územie a slobodu Ukrajiny.) V decembri 1943 aj Stalin povedal, že bez obrovskej vojenskej a materiálnej pomoci USA a Veľkej Británie by Sovieti Hitlera neporazili.  Od pádu Železnej opony sme zo Západu dostali mnohomiliardovú ekonomickú pomoc, (aj na obnovy a výstavbu kostolov) a vďaka členstvu v NATO aj bezpečnosť, lebo SR by ináč Putin zhltol rovnako rýchlo ako nás okupovala Moskva za Brežneva. Samozrejme tu chýba porovnanie s tým čo nám dal a vzal ruský Východ. (také je tu: https://www.postoj.sk/26301/co-nam-dal-demokraticky-zapad-a-vzalo-nedemokraticke-rusko ) Okrem komunistickej diktatúry, aj pandémia Covid-19, aj zdražovanie a celosvetový rast zbrojenia v dôsledku vojny na Ukrajine prišli z východného Ruska a Číny.

Kto je správny konzervatívny politik?

Už dávnejšie som napísal, že za konzervatívcov sú často označovaní, alebo sa považujú ľudia s veľmi rozdielnym správaním a názormi aj na podstatné veci. Napríklad na závažnosť korupcie, spôsob akým treba presadzovať ochranu života a rodiny, príčiny a riešenie vojny Ruska proti Ukrajine, na to čo je najdôležitejšie v politike a riadení štátu, aj akými prostriedkami to treba dosiahnuť. (https://www.postoj.sk/130292/ako-mozu-konzervativci-a-kdh-zastavit-fica ) Ziolkovský v tomto rozhovore menoval a hodnotil dvoch.

Hegera kritizuje že vraj „Striktne oddeľuje pôsobenie viery v súkromí a vo verejnom živote. Takýto prístup je popretím zápasu o náboženskú slobodu, ktorý tu bol počas komunizmu. Vtedajší režim hovoril, že cirkev má pôsobiť len v kostoloch a viera sa má prežívať len v súkromí. A to, čo robí on, je presne to isté.“ Bez dôkazu tvrdí, že Heger sa vo verejnom živote nespráva ako katolík. „Je to istým spôsobom zrada vlastnej viery.“ Nepamätám, že by tak kritizoval veriacich a duchovných, ktorí naozaj a podstatne horšie zrádzajú prinajmenšom učenie Cirkvi, keď podporujú exkomunistov a korupčníkov, Fica, Harabina či Šefčoviča, alebo extrémistov Kotlebovcov či Republiku. Alebo Putina. Tvrdí že Heger sa „ukázal ako nespôsobilý“. Odôvodňuje to slabo - „situáciou okolo zatvárania kostolov počas pandémie.“ Kostoly počas pandémie však boli nejaký čas zatvorené aj v iných štátoch vrátane Ríma a Vatikánu. Hlavné slovo mali odborníci, a chaos v slovenskej vláde spôsobovali viacerí, najviac Matovič. „V Rakúsku si katolícki biskupi vymysleli vlastný systém opatrení a rešpektovalo sa to.“ (A. Z.) - Rešpektovali to tam ľudia. podobne ako „civilné“ opatrenia, podstatne viac než na Slovensku, kde sa aj niektoré kostoly stal zdrojmi šírenia pandémie. Aj tam bolo viac zaočkovaných.

Dobre povedal, že na slovenskej konzervatívnej scéne je „chaos, chýba snaha o integráciu a líder.“ Na riešenie problému ako možného človeka, ktorý „vie, čo chce, a má entuziazmus to potiahnuť“ dva krát menoval Krajniaka. Aj keď „ten je v strane, ktorá konzervatívnou nie je.“ Ziolkovskému nevadí, že Krajniak učí ľudí, že je normálne podporovať politika, ktorý v oblasti podnikania, spravodlivosti aj osobného „rodinného“ života koná v príkrom rozpore s kresťanskou morálkou a sociálnym učením Cirkvi? Aj Kollár aj Fico vie, čo chce, a má entuziazmus to potiahnuť... To, že podporuje Kollára, ktorý je z celej koalície ktorá vznikla po voľbách 2020 najväčším sabotérom boja proti korupcii, ktorú pápež označuje za najväčšiu neresť politiky a ničiteľku života nevadí? Ani že parlament „kresťanskej“ SR vedie človek, čo má 12 detí s 11 ženami? Podporovať ho napriek tomu, lebo súhlasí, aby štát dal z daní občanov väčšiu finančnú podporu niektorým rodinám nie je morálny relativizmus? Čaputová, Hlina a Heger sú neprijateľní liberáli, a podpora Kollára je kresťansko-konzervatívna?

V predvolebnej diskusii, ktorú zorganizoval Postoj, hovoril Heger lepšie v súlade so sociálnou náukou Cirkvi i prirodzeným zmyslom pre spravodlivosť než Krajniak. ( https://www.postoj.sk/129360/ako-chcu-konzervativci-zastavit-fica ) Hegerova snaha spolupracovať s inými za účelom spravodlivosti, pokoja a boja proti korupcii namiesto rozvíjania kultúrnej vojny je v súlade s tým, čo o politke hovorí aj pápež František. Hegerovi Demokrati sú príliš liberálni, ale všehochuť názorov a postojov vrátane liberálov v Matovičovom OĽANO nevadila?

Cirkev pred voľbami

Zaujímavý, a podľa mňa diskutabilný, je Ziolkovského článok, Čo by mohla cirkev povedať politikom pred voľbami. ( https://www.postoj.sk/133632/co-by-mohla-cirkev-povedat-politikom-pred-volbami ) V úvode spomína prebiehajúce krízy v spoločnosti, a dobre píše o vzťahu Cirkvi k nášmu štátu. Následne v 10 bodoch radí „Čo by tak mohla povedať Katolícka cirkev politikom pred nadchádzajúcimi parlamentnými voľbami.“ Väčšinou sú to otázky kultúrno-etické a sociálne, plus vzťah cirkvi a štátu. Všetko formulované dobre, vecne a rozumne. A predsa má tento text dve vážne chyby:

Prvou chybou tohto textu, ktorý vystihuje postoje viditeľnej väčšiny našich cirkevných predstaviteľov a aktivistov nie je to, že by v ňom bolo niečo zlé, ale to že tam niečo veľmi dôležité chýba. Ziolkovský opomenul presadzovanie spravodlivosti, ktoré cirkev už stáročia uvádza ako jeden z hlavných účelov štátu, vlády a politiky. U nás napr. aj slovami sv. Metoda v „Napomenutí k vladárom“, opakujú to už vyše 120 rokov pápeži a sociálna náuka Katolíckej cirkvi.

Benedikt XVI. napísal že základnou úlohou každej generácie je presadzovanie spravodlivosti, pričom Cirkev má povinnosť učiť a vychovávať aby sa to stalo realizovateľné, František opakuje, že najväčšou neresťou politiky je korupcia, proti ktorej máme aktívne bojovať, ale podľa Ziolkovského a mnohých našich cirkevníkov si to nezaslúži ani jeden z 10 bodov, ktoré by cirkev mala hovoriť politikom. Ani keď Slovensko s tým má dlhoročné problémy. Jeden z diskutujúcich za článkom napísal, že „Desatoro bez nepokradneš je akési neúplné desatoro.“  ... Takýto postoj je 1. - Jednou z príčin, prečo Slovensko je jedným z najskorumpovanejších a najrozkrádanejších štátov EÚ.   2. - Jednou z príčin, prečo sa SMER a spol. znova chystá vyhrať voľby.  3. - Jednou z hlavných príčin, prečo Cirkev a kresťanská a konzervatívna politika pre mnohých ľudí nie je hodnoverná a zaujímavá. Ukazujú to aj prieskumy, podľa ktorých by väčšina mladých volila SMER, Progresívcov, Republiku a Hlas.

Druhou chybou je, že tieto veci chce hovoriť politikom 1-2 mesiace pred voľbami. To im treba (okrem iného) hovoriť priebežne počas riadneho fungovania vlády a parlamentu. Pred voľbami politikov zaujíma najmä to, aby dobre dotiahli rozrobené projekty (niektorých), a ako čo najlepšie uspieť vo voľbách (všetkých). To, čo im hovorí Cirkev ich zaujíma len do tej miery, nakoľko im to pomôže k lepším volebným výsledkom. Okrem toho v aktuálnej situácii úradnícka vláda bez podpory parlamentu za mesiac nič zo Ziolkovským menovaných hodnotových či cirkevno-štátnych tém nevyrieši ani keby chcela.

Pred voľbami by mala Cirkev najmä motivovať ľudí aby šli voliť, a pripomínať a zdôvodňovať im ako, a podľa akých kritérii voliť. Samozrejme podľa sociálnej náuky Cirkvi, a nie podľa sľubov a pocitov. (Lebo väčšina „pospolitého ľudu“ SR je na tom v poznaní učenia cirkvi o politike, historickej pamäti a racionálnom chápaní politiky asi ešte slabšia než vyššie menovaní „autenticko-charizmatickí“ politici. Dokazujú to aj aktuálne predvolebné preferencie.)