​Nádherne spackaný život

​Nádherne spackaný život

Václav Vaško (vpravo) počas rozhovoru s ponovembrovým predsedom KDÚ-ČSL Josefom Luxom.

V týchto dňoch uplynie sedem rokov od smrti Václava Vaška. Diplomata, disidenta, vydavateľa a najmä brilantného kronikára cirkevného života v Česku a na Slovensku.

Termínom „nádherne spackaný život“ charakterizoval životné putovanie Václava Vaška český kňaz a disident Oto Mádr. Nechýbalo však veľa a mohol to byť aj život veľmi krátky.

Na konci roku 1944 zverejnila nemecká bezpečnostná služba túto správu: „Ďna 21. 12. 1944 o 17. hodine boli na území mesta Banská Bystrica na niekoľkých miestach zničené nemecké spravodajské spoje. Páchateľov treba hľadať medzi banditami. Títo by sa však neboli odvážili vykonať svoj čin, keby si neboli istí podporou určitých živlov medzi obyvateľstvom Banskej Bystrice. Vyzývame preto všetkých obyvateľov Banskej Bystrice, aby spolupracovali pri dopadnutí páchateľov informáciami, ktoré by mohli viesť k odhaleniu páchateľov a ich pomáhačov. Za celé obyvateľstvo Banskej Bystrice bolo zatknutých desať ľudí ako rukojemníkov. Budú 48 hodín po prvom zverejnení tejto výzvy zastrelení, ak do toho času nebudú odhalení páchatelia a pomáhači sabotážneho aktu na základe informácií z radov obyvateľov Banskej Bystrice.“ Medzi desiatimi zatknutými bol aj dvadsaťročný študent Václav Vaško. Prežil.

Vaško sa narodil v roku 1924 vo Zvolene. Po otcovi bol Čech a po matke Slovák. Otec  pochádzal z pražskej katolíckej úradníckej rodiny, matka zase zo známej zvolenskej rodiny Veselovcov. Jeho strýkovia, generál Mirko Vesel a plukovníci Milan a Miloš Veselovci, zohrali dôležitú úlohu v Slovenskom národnom povstaní.

K zoznámeniu Vaškových rodičov prispela boľševická revolúcia Bélu Kúna, počas ktorej sa Vaško starší ocitol v radoch československého vojska na Slovensku. Po svadbe sa mladá rodina usadila v Banskej Bystrici. 

Stretnutie s Kolakovičom

Životný smer mladého Vaška však predurčil odchod na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy. Najmä stretnutie s chorvátskym jezuitom a propagátorom laického apoštolátu Tomislavom Kolakovičom a jeho spoločenstvom aktívnych katolíkov, takzvanou Rodinou. „Vďaka Kolakovičovi som pochopil, že duchovný život neznamená len modliť sa, chodiť na omšu a občas sa postiť, ale že je to životný štýl upravujúci vzťah k sebe, k Bohu a k ľuďom,“ napísal neskôr Vaško. 

Chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič.

Vaško bol oddaný katolík, ale podobne ako viacerí jeho kolegovia z Rodiny nemal v obľube vojnový štát na čele s Jozefom Tisom. Aj preto po vypuknutí SNP nezaváhal, po peripetiách sa mu podarilo dostať do Banskej Bystrice, kde sa pridal k odboju.  
Hneď ako prišiel do Banskej Bystrice, vstúpil do povstaleckej armády. Po porážke povstania ho Nemci zajali a uväznili. Vtedy mladý študent doslova len o vlások unikol smrti. Partizáni podnikli útok na trafostanicu v Banskej Bystrici a Gestapo sa ako odvetu rozhodlo popraviť desať zajatcov. Vaško bol medzi nimi. Po intervencii banskobystrického biskupa Škrábika u prezidenta Tisa bola však poprava odložená. 

V Moskve

Krátko po oslobodení začal Vaško pracovať pre obnovené ministerstvo zahraničných vecí a ako diplomat sa dostal do Moskvy. Na starosti mal repatriáciu osôb, ktoré sa ocitli na území Sovietskeho zväzu a chceli sa vrátiť späť do Československa. V Moskve sa Vaško zoznámil s katolíčkou Irinou, s ktorou sa oženil, a neskôr sa im narodila aj dcéra Máša. Svadbu mali v Kostole svätého Ľudovíta, ktorý bol v komunistických časoch jediným rímskokatolíckym chrámom v Moskve. 

Kostol svätého Ľudovíta v Moskve. 

Diplomatickú kariéru si však dlho neužil. V Prahe vypukol „Víťazný február“ a Vaško bol povolaný späť do Československa. Prežíval vtedy dramatické chvíle, keďže jeho rodine nepovolili sa vysťahovať, a tak ženu a dcéru opäť uvidel až po dvadsiatich rokoch. Nepomohol mu ani jeho jediný veľký kompromis s režimom, ktorý neskôr trpko ľutoval. Na radu kolegov, aby udržal rodinu pokope, požiadal o vstup do komunistickej strany. Nový režim však na to nebral ohľad.

Väzeň

Po návrate na ministerstvo bol Vaško zakrátko z jeho radov ako „nebezpečný katolícky fanatik“ prepustený, pracoval ako robotník. To však komunistom nestačilo. V roku 1953 bol zatknutý a v roku 1954 odsúdený za vlastizradu na trinásť rokov väzenia. Nasledovala strastiplná púť lágrami v Jáchymove, Mírove a Leopoldove, až kým ho v roku 1960 po amnestii neprepustili na slobodu. 

Okamžite sa zapojil do cirkevného života, začal spoluorganizovať Dielo koncilovej obnovy a dostal sa na čelo vydavateľstva katolíckej charity. Počas normalizácie ho však z tohto miesta vyhodili a začal žiť život radového tlačového korektora a katolíckeho disidenta.

Nejako si trúfate!

Práve v týchto rokoch však Vaško začína pracovať na diele, ktoré sa stalo významným príspevkom k historickej pamäti minimálne celej strednej Európy. V roku 1981 ho milánske vydavateľstvo Jaka Book požiadalo, aby pre nich napísal knihu o sebe – na pozadí života katolíckej cirkvi v Československu počas komunistickej totality. „Stretával som sa aj s názorom, načo o tom písať, veď Pán Boh vie, čo sme prežili. Pán Boh áno, ale naši potomci nie. Ak nenapíšu pamätníci sami, ako to skutočne bolo, nájdu budúci historici v archívoch a dobovej tlači len lži vyrobené ŠTB, súdmi a novinármi. A tak som namiesto o sebe začal písať knihu Neumlčaná, kroniku našej cirkvi po druhej svetovej vojne,“ napísal neskôr vo svojich pamätiach. Názvom Neumlčaná Vaško polemizoval s pojmom „mlčiaca cirkev“, ktorý sa na Západe ujal pre cirkev v komunistických krajinách. Cirkev, ktorá sa modlí, prináša obete a vzdoruje násiliu, nemlčí, tvrdil. 

V roku 1988 zatkla Vaška s Štátna bezpečnosť a našla u neho aj rukopis niekoľkých kapitol „Neumlčanej“. Na otázku, čo s týmto textom mieni urobiť, Vaško lapidárne odpovedal: vydať. „Tu? To nemôžete myslieť vážne! Nejako si trúfate!“ smial sa mu vyšetrovateľ. „Keď mohol v Sovietskom zväze vyjsť Solženicynov Jeden deň Ivana Denisoviča, prečo by nemohla vyjsť Neumlčaná u nás,“ odpovedal Vaško.

Kniha vyšla v roku 1990 a v tom čase sa už Vaško venoval ďalšiemu veľkému projektu. Založil katolícke vydavateľstvo Zvon s cieľom vydávať kvalitnú náboženskú literatúru, ktorá tu v tom čase de facto neexistovala. Naplno tiež pokračoval vo svojej kronikárskej činnosti. Vydáva druhý diel Neumlčanej a aj trilógiu Dom na skale (Cirkev skúšaná, Cirkev bojujúca, Cirkev väznená), ktorá sa zaoberá tou istou témou, ale sú v nej použité nové pramene.  Ďalšími príspevkami k pochopeniu života katolíckej cirkvi v Československu v istom období sú aj jeho knihy o likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, kardinálovi Tomáškovi či Tomislavovi Kolakovičovi. 

V roku 1990 pricestovala do Prahy Vaškova žena Irina a opäť obnovili spoločný život.

Na Slovensku neznámy

Bez zveličovania sa dá povedať, že bez Vaškovej drobnej kronikárskej práce by nielen v našich dejinách, ale aj v histórii celého stredoeurópskeho priestoru existovali biele miesta, ktoré by sa zapĺňali len ťažko. Bol pamätník, priamy aktér a už len samotný jeho život bol jedným veľkým svedectvom.
Václav Vaško zomrel v máji roku 2009. V Česku ho v roku 1998 prezident Havel vyznamenal medailou za zásluhy, na Slovensku, ku ktorému sa napriek dlhoročnému životu v Prahe nikdy neprestal hlásiť, je jeho meno známe prakticky len malej skupine katolíckych intelektuálov.

Foto: flickr.com, wikimedia

 

 

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo