Ešte k prípadu sudkyne a novinárky Prečo sa o tom nepíše ľahko

Nie je v tom stavovská solidarita alebo pýcha typu, že novinári môžu všetko a sú nekritizovateľní.

Ale je to celé zložitejšie, lebo sa tam prepletá viacero rovín, aj osobných, aj politických, aj mediálnych či justičných.

Je pravda, že o blízkom vzťahu Tódovej a Záleskej sa hovorilo dlho a aj redaktorov Postoja sa na to pýtalo viacero ľudí, aj politikov. Nevedeli sme, akú dať na to odpoveď. Ale nebola to príjemná situácia, pretože to spochybňovalo celý novinársky stav.

A napokon prišiel s „odhalením“ Martin Daňo. Nie je jedno, kto a ako to celé zverejnil.

Daňo nie je klasický novinár, on skôr slúži rôznym osobám na to, aby urobil špinavú robotu. Aj v tejto kauze nám nahováral, že celkom náhodou odhalil veľkú kauzu.

Nebola to presvedčivá historka. Skôr je to tak, že pán Daňo dostal informácie od ľudí, ktorí tieto dve ženy sledovali – a potom sa zahral na investigatívneho novinára.

Sledovanie novinára či sudkyne nie je tabu, ale iba v prípade, ak to robia na to určené orgány a s povolením príslušných autorít. Ak to robia rôzne pochybné skupiny, tak je to zlo. Zažili sme už predsa, že bol sledovaný Ján Kuciak.

Cieľom tej sledovačky bolo fyzicky ho zlikvidovať. Čo bolo cieľom sledovania Tódovej? Celkom isto nešlo len o odhalenie nejakého vzťahu, ale o diskreditáciu prominentnej novinárky a celej jej investigatívnej práce, ako aj sudkyne zo Špecializovaného trestného súdu, čiže aj o spochybnenie tejto inštitúcie.

Ale napriek okolnostiam prípad otvoril debatu o nezávislosti novinárov či sudcov.Zdieľať

Nie div, že Daňove zistenia okamžite vulgárne a radostne komentoval Robert Fico. Jeho slovník pritom urážal nielen tie dve ženy, ale každého slušného človeka. Mimochodom, hovoril aj o tom, že si Tódová kúpila drahý byt. Odkiaľ má také informácie?

Nechajme Fica aj Daňa bokom. Ich motívom určite nebolo zlepšiť etické štandardy slovenskej žurnalistiky. Ich zámery boli omnoho menej ušľachtilé.

Ale napriek okolnostiam prípad otvoril debatu o nezávislosti novinárov či sudcov. Téma sa ocitla aj v serióznych médiách a je legitímna.

Každý investigatívny novinár má pred sebou rôzne pasce. Napríklad že sa dostane príliš blízko k tajným službám, využíva ich informácie a v prípade Petra Tótha sa dokonca zlialo postavenie novinára a tajného agenta (pritom on ani zďaleka nebol jediným novinárom v tajných službách, ale asi tým najvýznamnejším).

Pamätám si ešte na moment, keď bola vec odhalená, a na to, čo to urobilo s redakciou denníka SME. Pamätám si ešte na krik vtedajšieho šéfredaktora, ktorý sa niesol celou budovou.

Aby investigatívny novinár prehliadol všetky pasce, ktoré sú mu nastražené, aby ustál aj situáciu, keď je sledovaný neznámymi osobami, stojí ho to enormné sily. Musí to byť silná osobnosť a na tento životný štýl často dopláca svojím zdravím. O tom by mohol rozprávať kolega Marek Vagovič alebo aj Tom Nicholson.  

Ján Kuciak nám už o tom porozprávať nemôže.

Ale v tejto práci sú aj iné pasce. Napríklad že investigatívny novinár sa zblíži s ľuďmi, ktorí mu poskytujú informácie alebo s ktorými konzultuje veci, alebo ktorých prácu dlhodobo sleduje, možno aj s obdivom.

Nie sme totiž bulvár a nie sme ani alternatívne médiá.Zdieľať

Aj to sa stáva, a je to veľmi ľudská vec, že vzniknú blízke väzby. Pamätáme si ešte, ako musela novinársku prácu zanechať Beáta Oravcová, keď sa z nej stala Beáta Lipšicová.

Keď Martin Daňo prišiel so svojím odhalením, čakali sme v redakcii Postoja na reakciu šéfredaktora Denníka N.

Mohli by sme písať škodoradostné komentáre, veď obe médiá sú v istom ideologickom súboji, vieme byť na seba tvrdí, ale na druhej strane sme aj v spoločnom košiari. Nie sme totiž bulvár a nie sme ani alternatívne médiá, ale radíme sa do toho prúdu, ktorý niektorí s opovrhnutím nazývajú mainstreamom. Jeho vplyv slabne, ale stále je to dôležitá súčasť verejného života.

Čakali sme, že stanovisko zaujme ako prvý šéfredaktor Denníka N, ktorý je zodpovedný za to, ako noviny fungujú, a musí strážiť ich dôveryhodnosť.

Prekvapujúce bolo, že slovo dostala najprv Monika Tódová. Nebolo to šťastné riešenie.

S akýmsi opovrhnutím písala o tom, že sa ona stala témou dňa, hoci sa diali v ten deň oveľa dôležitejšie veci s Kočnerom, Kaliňákom či diaľničným mýtom. Veď isto. Ale komentovať vlastný prípad?

A zdôraznila tiež, že sa ňou zaoberali všetky dezinformačné weby. Pravdou však je, že sa jej konfliktom záujmov v ten deň zaoberali aj seriózne médiá, hoci o tom hneď v prvý deň nie všetky písali. Dokonca aj bulvár bol zdržanlivý, ale diskutovalo sa horúčkovito a čakalo sa na reakciu vedenia Denníka N.

Monika Tódová sa zároveň pýtala, či je napríklad povinná čitateľom hovoriť, že je rozvedená a že s bývalým manželom majú priateľský vzťah. Ale to predsa nebolo žiadnou témou. Nikto to od nej nežiadal.

Určite bola v emocionálne ťažkej situácii, keď mala brániť sama seba.Zdieľať

Skutočnou témou bol konflikt záujmov alebo využívanie blízkeho vzťahu so sudkyňou na získavanie informácií z vyšetrovacích spisov, ku ktorým novinár nemá mať prístup. A zároveň je tu aj možnosť, že novinárka vďaka tomuto vzťahu stráca odstup k inštitúcii, ktorej fungovanie komentuje.

Denník N bol pyšný na to, že sa mu často podarilo dostať k informáciám, ktoré by novinár ani nemal mať v rukách. Ale v počestnom boji za spravodlivosť sa to nevnímalo ako problém.

No pochopiteľne to prekážalo opozičným politikom, a ľuďom zo Smeru obzvlášť.

Monika Tódová celý svoj príspevok ladila tak, že toto je nepodstatná téma a jej súkromný život nás nemá čo zaujímať.

Určite bola v emocionálne ťažkej situácii, keď mala brániť sama seba. Aj preto sa čakalo najmä na slová šéfredaktora Matúša Kostolného.

Ten sa vyjadril až včera a už pripustil, že aj pre tých, ktorí sa nechcú hrabať v súkromí novinárky či sudkyne, ich vzťah otvára legitímnu tému novinárskej a sudcovskej etiky. A pripustil, že aj novinári musia zniesť verejnú kontrolu či kritiku a musia počítať s tým, že aj ich súkromné konanie môže ovplyvňovať ich prácu.

Potom písal o tom, že slušní a seriózni novinári majú presne pre takéto prípady spísané etické kódexy a podľa nich má novinár na konflikt záujmov upozorniť svojho šéfredaktora a ten má rozhodnúť, čo ďalej. Konštatuje, že to sa stalo aj v prípade Moniky Tódovej, ktorá podľa Kostolného musela prestať písať texty o niektorých kauzách, ktoré by mohli skončiť na súde.

Tým dal najavo, že redakcia postupovala korektne a s ohľadom na vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej postupovala tak, že bezpečnosť a súkromie jeho kolegov boli na prvom mieste.

O to ťažšie je odsunúť ju z tém, ktorým sa až doteraz venovala.Zdieľať

Monika Tódová už preto nemohla robiť investigatívu ani spravodajstvo, písala komentáre a robila diskusie. Ako už napísal kolega Jakub Lipták, konflikt záujmov nespočíval iba v tom, akému novinárskemu žánru sa Tódová venuje, ale bola v konflikte záujmov aj voči inštitúcii Špecializovaného trestného súdu a aj voči témam, ktoré sa týkajú justičného prostredia.

Rozumiem tomu, že je to pre Denník N ťažká vec. Monika Tódová je značka, je to meno, na ktorom mohol Denník N stavať svoj étos boja za spravodlivosť, za očistu polície aj súdov. Niet sporu, že je to talentovaná novinárka a patrí medzi piliere Denníka N. Svoju kariéru budovala dlhé roky a určite nestála na informáciách od jednej sudkyne.

O to ťažšie je odsunúť ju z tém, ktorým sa až doteraz venovala, v ktorých sa vyzná a kde má vybudované dlhoročné kontakty a zdroje.

Ale šéfredaktor Denníka N mal v tejto situácii jasne povedať: toto je vážnejší konflikt záujmov, ako sme si spočiatku v redakcii pripustili.

Pravidlá mali byť nastavené zrejme tvrdšie, hoci je to nepríjemné pre noviny aj pre kariéru Moniky Tódovej. No treba chrániť nielen súkromie novinárky, ale aj dôveryhodnosť novín a novinárskej obce.