Kňaz a biskup, trampoty jedného vzťahu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kňaz a biskup, trampoty jedného vzťahu

Text o osobitom vzťahu českého primasa a kardinála Dominika Duku a kňaza a profesora Tomáša Halíka.

Čítať nedávny rozhovor českého primasa Dominika Duku v Lidových novinách, v ktorom sa ostro vymedzil voči Tomášovi Halíkovi, je zážitok. Od momentu, keď som ten rozhovor videl, rozmýšľam nad ich vzťahom, samozrejme nie v osobnej, ale verejnej rovine: Na jednej strane stojí médiami vyhľadávaný a medzinárodne zbožňovaný profesor Tomáš Halík, na strane druhej biskup a kardinál, Halíkov nadriadený, ktorý na svojho kňaza pomerne často verejne reaguje.

Je to úplne osobitý a ťažko napodobiteľný vzťah. Jeden je populárnejší, druhý váženejší. Jeden má vyššie postavenie v cirkvi, druhý v médiách. Jeden aj druhý sú intelektuáli, obidvaja boli disidenti a Havlovi blízki priatelia (Duka s ním sedel vo väzení, Halík patril do okruhu Kampadémie), ale jeden považuje za svoju rolu provokovať a otvárať témy, druhý konflikty zmierňovať, spoločnosť zjednocovať a presne argumentovať.

Tento vzťah má svoju minulosť aj dynamiku a svoje pravidlá. A za pozornosť nestojí len z estetických dôvodov, aj keď istá noblesa k nemu patrí, ale najmä kvôli jeho vnútornej dráme, ktorá zase patrí k našej dobe a ku kríze cirkvi v sekulárnej spoločnosti.

Veď uznajte: „K tomu, ako vystupuje určitý kňaz, sa má jeho biskup právo vyjadriť,“ povedal kardinál Duka. Kto by necítil ten paradox?!

Tomáš Halík nedávno zostril svoju kritiku českého prezidenta Zemana, keď v Českej televízii povedal, že prezident podporuje bujnenie rakoviny extrémizmu v Čechách. Halík v interview nevystupoval ako kňaz, minimálne tak nehovoril. Vyjadroval sa k širšej kríze stredoeurópskej a najmä českej spoločnosti, hovoril o nedostatku identity, strachu pred cudzincami a klesajúcej dôvere voči kľúčovým inštitúciám spoločnosti a štátu. O nápravu sa majú podľa neho usilovať elity: univerzitné, cirkevné, politické. A tiež médiá. A aby jeho názor zarezonoval, celou váhou kritiku oprel do prezidenta Zemana.

Stalo sa. Profesor Halík vyvolal diskusiu. A to nie je maličkosť.

A potom prišla reakcia kardinála Duku. Ani on si nebral servítky:

„... sám som dal pokyn, aby sme sa dištancovali od slov profesora Halíka. Pretože vôbec nezodpovedajú stanovisku, ktoré bolo odhlasované na biskupskej konferencii. Ak budeme hovoriť iba jednu časť reality, ale nie tú druhú, potom strach v spoločnosti porastie omnoho viac. Niektoré ingerencie do otázok, ktoré sa týkajú politického života, vyžadujú od cirkvi, od kňaza aj profesora, aby hovoril štýlom, ktorý patrí k jeho postaveniu. A vystúpenie profesora Halíka bolo emotívne preexponované.“

Duka nezostal len pri tom a formuloval vlastný pohľad na politickú krízu: Za problém označil willkommenskultur Angely Merkelovej, ktorá spoločnosť polarizuje, navyše štát (ani ten nemecký) ju nedokáže realizovať.

Zatiaľ čo Halík napadol populizmus českého prezidenta, Duka považuje za dôležitejší širší jav – nezodpovednosť nemeckej kancelárky. Zastal sa nielen Poľska, ktoré sa, naopak, podľa Halíka radikalizuje, ale aj českej spoločnosti. Tá totiž vôbec nie je taká xenofóbna a uzavretá, ako tvrdia kritici. Príklad: za uplynulých 20 rokov prišlo podľa Duku do Česka takmer pol milióna nových obyvateľov (sic!), najmä z východnej Európy (Ukrajina, Rusko, Bielorusko, Kazachstan). A „strach pred imigráciou nie je z väčšej časti prejavom islamofóbie ani šovinizmu. Je to normálna úvaha, ktorá vychádza z toho, že minulý rok táto divoká migračná politika priniesla isté riziká a problémy“.

Duka pridá historický argument o dôvodoch a najmä dôsledkoch willkommenskultur, keď položí rečnícku otázku, či sú demonštranti a aktivisti za otvorené hranice pripravení zriecť sa štvrtiny svojich príjmov.

Polemika je zaujímavá sama osebe, celkom osobitne v téme islamu. Keď na Nový rok Česká televízia odvysielala televízny rozhovor kardinála Duku a profesora Halíka, rovnaké garde sa opakovalo aj tu. Halík využíval tému na tvrdú kritiku domácich pomerov, okrem iného kresťanských fundamentalistov, Duka reagoval zásadným  rozlíšením medzi islamom a kresťanstvom (napríklad rola kňaza). Vážnosť jeho slov musel uznať aj profesor Halík, dôležitejšie však je, čo zostalo v éteri, čo znelo vážne a čo pôsobilo – prepytujem – publicisticky. Niečo podobné sa opakovalo v minulosti pri ďalších témach, od kresťanskej identity Európy po pochody sexuálnych menšín.

A práve tu je pointa.

Ako reaguje arcibiskup na svojho kňaza? Nie je to reakcia mocenská, ale autoritu pri nej využíva. No nie až tak autoritu úradu, aj keď aj to sa naposledy stalo, ale určujúca je autorita rozumu, akademickej závažnosti. Nie je na tom nič osobné, ale tvrdé to nepochybne je. Najmä kvôli jej presnosti a vyváženosti. A nie je nevraživá, skôr presvedčivá.

Ale to najdôležitejšie je v niečom inom.

Či už Halík, alebo Duka, keď obaja hovoria o českej politike, Európe alebo islame, Duka vždy nanovo dokáže formulovať potrebu toho, čomu sa hovorí všeobecné dobro. Halík namiesto toho preferuje konflikt a mobilizáciu časti spoločnosti v spore, ktorý považuje za užitočný. Duka sa snaží spájať za tým, čo považuje spoločensky žiaduce.

Halík vďaka tomu pravidelne otvára témy a polarizuje, pričom Duka si dokáže vytvoriť príležitosť, aby so sebe vlastnou bravúrou niektoré veci postavil úplne inak.

Ak by v tom niekto videl idylu, mýlil by sa. Tento spor nie je len metodický, je to spor o povahu a rolu cirkvi v sekulárnej spoločnosti.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo