Cyrila Horáka sme navštívili v jeho dome a kováčskej dielni za dedinou Ruskov neďaleko Košíc. Dlhé roky pôsobil v prestížnej košickej Uličke remesiel v centre mesta. Rukami sa živí viac ako 20 rokov, remeslo spoznal pred vyše 30 rokmi.

Aj keď sa ešte z času na čas prevezie na bicykli po Košiciach, dlhé prechádzky so psom v lesoch Slanských vrchov by už nevymenil za nič.

„Neviem, ako sa iní ľudia cítia na samote, ale mne to vyhovuje. Nie je to taká samota, že som odrezaný od ľudí, iné by bolo byť na opustenom ostrove. Ľudí môžem stretnúť kedykoľvek,“ vraví.

Jeho neveľká kováčska dielňa je plná nástrojov, železa aj hotových výrobkov. Ústredným prvkom je vyhňa. Kováč nás hneď upozorní na veľké tepané písmeno Z, ktoré ju zdobí. Za posledné mesiace sa síce stalo symbolom podpory ruskej invázie na Ukrajinu, u remeselníka je dôvod čisto prozaický.

„Mal to byť vývesný štít – Záložňa, písmeno som vyrobil na ukážku. Má to už 30 rokov. Už je taká doba, že to vysvetľujem,“ hovorí nám s úsmevom.

Zaujme nás veľké kladivo. Má asi dve kilá a kováč ho používa zhruba 30 rokov, vymieňa len polámané násady.

Na jeho nákove vznikajú železné srdiečka, podkovy, anjeli, svietniky či kríže. Surový vzhľad železa na výrobkoch pôsobí na pohľad chladne, ale zároveň zaujímavo a originálne.

Atmosféra v dielni sa zmení hneď po tom, čo vyhňu ožiari maličký plameň. V tomto prípade len kvôli fotografii, ale efekt je okamžitý. Po opásaní koženou zásterou vidíme, že pred nami stojí skutočný remeselník. 

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Takmer všetky kováčove výrobky putujú do ÚĽUV-u. Pre milovníkov ľudového umenia vyrába menšie interiérové a sakrálne doplnky. Mrežami či bránami sa nezaoberá, hoci v malej dielni kedysi vyrobil aj posteľ.

Ako sa dostal k práci umeleckého kováča? „Je to taká dlhá história, dosť to trvalo,“ priznáva. Umeleckých kováčov prvýkrát zaregistroval ako chlapec na prázdninách u starých rodičov na Morave. Remeselníci sa tam stretávali na hrade Helfštýn.

„Mňa to fascinovalo, akurát som vôbec netušil, že sa to dá niekde vyštudovať a potom robiť. Umelecký kováč bol pre mňa vzdialený asi tak ako kozmonaut,“ smeje sa.

Vtedy netušil, ako sa k svojmu remeslu dostali. „A bol som aj trošku naštvaný, lebo som mal pocit, že mám k tomu cestu zarúbanú,“ dodáva.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V jeho rodine mali tradíciu skôr gymnáziá a vysoké školy. Rodičia videli, že inklinuje k remeslu, pôvodne ho aj chceli zapísať do Kremnice na umeleckú priemyslovku, ale v poslednej chvíli sa to zvrtlo a vyhralo gymnázium.

K remeslu sa však nenápadne približoval aj bez školy. Ako tínedžer jazdieval na koni a niekedy v tom období chytil prvýkrát do ruky aj kováčske kladivo.

„Kováč chodil podkúvať kone, pracoval so železom, s ohňom. Stále keď bola voľná chvíľka, vyhňa horela, bola tam kovadlina, pritmolil som sa a kováč mi dovolil niečo si zo železa vyskúšať,“ spomína.

V 80. rokoch už ako dvadsiatnik narazil na inzerát, hľadali kováča. Bez odborných skúseností zariskoval a trúfol si uchádzať sa o miesto. Hoci si dovtedy len „párkrát niekde buchol po nákove“.

Na pohovore priznal farbu a úprimne povedal, že skúseností síce nemá, ale chce sa stať kováčom. Teraz sa smeje, že ho prijali, pretože sa asi nikto iný nehlásil.

Mal šťastie na skúseného učiteľa, ktorý ho tam počas štyroch rokov veľa naučil.

Spätne vie, že dôležitá bola v tom čase odvaha, ktorú v sebe našiel. „Ten postoj ísť niekam a opýtať sa som potom učil aj svoje deti a hovorím to každému.“ Dodáva, že je dobré sa prihlásiť a ísť za niečím, pretože prinajhoršom človek počuje slovo nie.

Svoje umelecké cítenie zúročil, aj keď sa hlásil na Lidovú konzervatoř do Ostravy na umeleckú fotografiu. „Tiež som si myslel, že na to nemám, poslal som tam nejaké fotky a motyka vystrelila. Vždy keď sa nejaké okienko otvorilo, opýtal som sa. Žiadna hystéria, stres.“

Pýtame sa, čo je na práci umeleckého kováča najťažšie. Je najdôležitejšia fyzická sila? „Fyzicky tá práca po čase nie je náročná. Keby som dal do ruky niekomu dvojkilové kladivo, tým by ani naozaj zdatný človek nevydržal dlhšie búchať ako ja, je to skrátka špecifický pohyb rukou. Ale ja by som zase nevedel urobiť 10 zhybov,“ odpovedá kováč.

Dodáva, že má možno dva svaly a grif, vďaka čomu ho kovanie neunaví. „Ani nevyzerám, že by som bol svalovec, skôr ide o techniku.“

Je pre neho okolitá príroda inšpiráciou? Hovorí, že netvorí denne nové veci, považuje sa skôr za ľudového remeselníka. „Vyrobil som stovky vecí, ktoré schválila výtvarná komisia, nie sú úplne rovnaké. Ale nie je to denná kreativita.“

Zaujíma nás tiež, ako dlho bez prestávky vydrží pracovať v dielni. Zasmeje sa a prizná, že čím ďalej, tým menej. „Radšej sa už prechádzame po lese so psom,“ žartuje a dodáva, že je to predsa len obživa, jeho práca. „Keď ma nič neženie, nedá sa vydržať v dielni osem hodín.“

Čo hovorí na známe slovenské príslovie „remeslo má zlaté dno“? „Veľmi tomu nerozumiem a skôr sa smejem, že až keď budem na dne, zistím, aké dno má remeslo. A na dno som sa nikdy nedostal, neviem, aké má to dno,“ odpovie so smiechom.

Remeselníci majú iný životný štýl, nemajú klasický pracovný čas. „Pri tejto práci, hlavne tu na samote, niekedy nieže neviem, koľko je hodín, ale ani aký je deň.“

Dodáva, že ako remeselník sa nemôže spoliehať na žiadne istoty, ktoré majú ľudia radi – skončiť školu, zamestnať sa, mať pevný pracovný čas. Také istoty vraj ani nikdy nevyhľadával.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Remeslo je podľa neho sloboda. „Nemám stabilný príjem, každý mesiac výplatu. To som nikdy nemal, odkedy mám remeslo.“

V Košiciach zažil niekedy aj hluché obdobia, bez zákazníkov. „Ale po rokoch sme si zvykli, že teraz je február, marec, apríl, máj, že to budú minimálne tržby. Pred Vianocami je najviac.“

Za tie roky teda dobre pozná obdobia, keď sa dlhšie nik neozve, ale potom sa naraz hlásia aj desiati zákazníci. Po rokoch si na to podľa neho človek zvykne. Nejakú finančnú rezervu však treba mať, dodáva.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

„Železo sa dá do pahreby, musí sa zohriať zhruba na 1200 stupňov, záleží, aký je hrubý kus železa, vybrať na kovadlinu a čo najrýchlejšie spracovávať,“ v skratke nám opíše, čo znamená ďalšie zo slovenských prísloví „kuť železo, kým je horúce“.

Horúci predmet potom hádže na zem, aby vychladol. Voda, kde ponorí výrobok a schladí ho, je dôležitá vtedy, keď v dielni nie je sám. „Keď mi pes behá po dielni alebo sú tu ľudia, automaticky to musím vychladiť. Mnohí čakajú, hlavne deti – kedy to už ujo kováč dá do vody, čakajú na to zasyčanie. Je to efekt, ktorý sa páči,“ dodáva s úsmevom.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Svoj remeselný kumšt ukazuje ľuďom aj na tradičných jarmokoch či workshopoch.

Máte tu niekde zavesenú podkovu? Pýtame sa na odchode. Zasmeje sa, že nie, hoci v dielni je ich pohodených plno. Jednu potom nájdeme aj ukrytú v tráve pri dome. „Neviem, či šťastie súvisí s podkovami. Možno by som mal viacej šťastia, keby som si ju niekde zavesil,“ zamyslí sa s úsmevom.