V Amerike sa stretli dvaja emigranti a vytvorili najslávnejšie nohavice všetkých čias. Ako sa to však celé začalo?

História džínsov má korene v 15. storočí, keď sa v Európe začal šíriť veľmi odolný typ modrého plátna farbeného z výťažku indigovníka. Používal sa na lodiach na zakrytie tovaru a bol najmä „špecialitou“ francúzskeho mesta Nîmes. Odtiaľ pochádza aj termín denim pre tento druh látky.

Z janovského prístavu sa látka šírila a prepravovala do celého sveta. Profesorka Carla Lunghiová z Università Cattolica del Sacro Cuore v Miláne upozornila, že už janovskí rybári túto látku používali na výrobu pracovných odevov a jej modrý odtieň sa v krátkom časte stal typickou farbou tohto mesta.

„Džínsovine sa aj preto bude v budúcnosti hovoriť ,blue de Genes‘ – janovská modrá, odkiaľ pochádza dnešný výraz modré džínsy,“ vysvetlila profesorka pre portál cattolicanews.it úplné začiatky budúcej slávnej látky. 

Keď do Ameriky doplávali krajčír a obchodník z Európy

Táto látka však potrebovala doraziť až k americkým brehom, aby sa dočkala svojej slávy. Aby sa tak stalo, doplávať k nim museli aj dvaja muži z Európy.

Krajčír Jākobs Jufess sa narodil v Rige, vyučil sa za krajčíra a v 23 rokoch sa rozhodol z Lotyšska emigrovať za oceán. Prišiel do New Yorku, zmenil si meno na Jacob Davis a viedol krajčírsky obchod.

Neskôr sa sťahoval do viacerých miest, počas svojich potuliek sa spoznal s nemeckou prisťahovalkyňou Annie Parksherovou, s ktorou si založil rodinu a vychovával s ňou šesť detí.

Keď sa nakoniec usadili v maličkom železničnom mestečku Rena v Nevade, rozhodol sa otvoriť krajčírsky obchod na hlavnej ulici. Vo svojom krajčírstve Davis vyrábal veci užitočné pre tamojších robotníkov – stany, prikrývky pre kone či prikrývky na vagóny pre železničiarov.

Jeho hlavným materiálom bola bavlnená džínsovina, ktorú kupoval od spoločnosti Levi Strauss & Co. zo San Francisca.

Krajčír Jacob Davis (vľavo) a obchodník Levi Strauss. Foto: Wikimedia

Levi Strauss sa narodil ako Löb Strauss v nemeckom Buttenhaime pri Banbergu. Keď mal 16 rokov, zomrel mu otec a rodina sa dostala do existenčných problémov. Jeho matka Rebecca sa rozhodla s najmladšími deťmi – s Löbom a jeho dvoma sestrami – odísť do Spojených štátov.

V New Yorku už boli jeho dvaja starší bratia, ktorí sa živili predajom textilu. Löb si zmenil meno na Levi, získal americké občianstvo a pracoval u svojich bratov.

Leviho v tom čase nadchli správy o nálezoch zlata, ktoré sa zo západu šírili na východné pobrežie. Presťahoval sa do San Francisca za víziou splniť si americký sen a popritom si otvoril západnú pobočku rodinného obchodu s textilom. Jedným z jeho zákazníkov bol práve Jacob Davis.

Na samotnom začiatku bola starostlivá manželka

Davisov osud zmenila zákazníčka, ktorá v roku 1870 vstúpila do jeho obchodu s požiadavkou, aby vyrobil niekoľko pevných pracovných nohavíc pre manžela, ktorý pracoval ako drevorubač.

Davis ich vyrobil práve z džínsoviny, ktorú kúpil u Straussa, a slabé časti vo švoch a vreckách vystužil medenými nitmi. Nohavice mali taký úspech, že sa šírili medzi robotníkmi pozdĺž železnice. Po čase už nedokázal držať krok s dopytom.

Davis si uvedomoval, že jeho výrobok má svoju hodnotu, a preto oslovil Leviho Straussa, ktorý bol stále jeho dodávateľom látok, s prosbou o finančnú podporu pri podaní patentovej prihlášky.

Strauss súhlasil a 20. mája 1873 prihlásili patent. Strauss zriadil v San Franciscu veľkú krajčírsku dielňu na výrobu Davisových pracovných nohavíc. Jacob sa tam s rodinou presťahoval tiež, aby tento obchod viedol. Dopyt neustále rástol, a tak prvý obchod nahradil výrobný závod, ktorý Davis pre Straussa riadil.

Džínsové nohavice mali úspech a šírili sa medzi robotníkmi. Na zábere baníci v džínsach. Reprofoto: Youtube

Davis nohavice vylepšoval, začal šiť dvojitý oranžový prešívaný šev na zadné vrecko džínsov, ktorý slúžil aj na spevnenie, ale aj na odlíšenie sa od nohavíc, ktoré vyrábali jeho konkurenti. Keď sa totiž v roku 1890 ich patent skončil, ostatní výrobcovia mohli tento štýl voľne reprodukovať.

Jedno z vylepšení, ktoré pretrvalo, je aj menšie vrecko nad pravým vreckom. Malo slúžiť robotníkom na odkladanie vreckových hodiniek. Dnes už také hodinky takmer nikto nenosí, ale vrecko na džínsoch zostalo.

V roku 1902 Levi Strauss nečakane zomiera, a keďže nemal deti, obchod prenechal svojim štyrom synovcom. Jacob Davis v závode pracoval do konca svojho života – roku 1908, dohliadal na výrobu pracovných nohavíc či ďalších produktov ako pracovné košele a kombinézy.

Mladí chceli vyzerať ako ich idoly

V 30. rokoch prišla svetová kríza, mnohé fabriky skrachovali, prepadlo sa poľnohospodárstvo, ľudia prichádzali o prácu, a tak aj dopyt po pracovnom odeve klesal.

Vtedy sa stalo niečo, s čím nikto nepočítal. Američania v čase ekonomickej depresie začali chodiť do kina. V tom čase na plátnach bežali najmä westerny s kovbojmi. Reálni kovboji síce nosili vlnené nohavice, ktoré vôbec neboli modré, títo westernoví však boli oblečení v džínsoch. A každý chcel vyzerať ako oni.

Westernoví kovboji sa stali predchodcami takých filmových vzorov ako James Dean či Marlon Brando, ktorí začali nosiť džínsy nielen na scéne, ale aj mimo nej.

V 50. rokoch sa k džínsovej vlne pridali aj ženy a nohavice sa stali unisex symbolom. A ich ikonou krásna Marilyn Monroe.

K tejto vlne sa pridáva aj hudobný svet, najmä rock'n'roll so svojimi idolmi, napríklad Elvisom Presleym. Tak sa džínsy stali znakom novej generácie – mladej a rebelskej.

Elvis Presley preslávil džínsy v čiernej farbe. Foto: Wikipedia

V Amerike v tom čase riaditelia zakazovali žiakom chodiť do škôl v džínsoch. Nemalo do ideologické dôvody ako v sovietskych krajinách. Učiteľom prekážalo, že to boli nohavice nižšej triedy – chodiť do školy v montérkach je neprípustné.

Mladí čoraz častejšie tieto nariadenia neposlúchali. Ich odhodlanie umocňovalo najmä to, že sa takto obliekali filmové či hudobné hviezdy, chceli byť ako ich idoly. V tomto úsilí ich podporil svojou kampaňou aj Elvis Presley.

Montérky sa premenili na „politický odev“

Pracovné montérky sa nakoniec zmenili na postojový kus oblečenia, stali sa symbolom revolty mladých. Tento symbol umocnili najmä 60. roky. Jednoducho džínsy, kvetinové deti a Woodstock k sebe neodmysliteľne patria.

„Hnutie hippies, mladí demonštranti, anarchisti s protikonzumným a protiburžoáznym pohľadom na svet, dokonca aj feministky bojujúce za rovnosť a sexuálnu slobodu si z džínsov urobili ,politický‘ odev,“ vysvetľuje profesorka Carla Lunghiová.

V rovnakom čase tento symbol kontrakultúry, rebélie mládeže a ženskej emancipácie radikálne zmenil aj svoj tvar – obtiahnuté džínsy zo 60. rokov sa v nasledujúcom desaťročí premenili na široké zvonové nohavice.

Hnutie hippies prinieslo na svet aj džínsové sukne. Pôvodne to bol nápad, ako recyklovať staré džínsy. Starú látku pozošívali a vyrábali dlhé sukne.

Prvé sukne boli vyrobené tak, aby pripomínali džínsové nohavice, nakoniec sa aj tie „emancipovali“, skrátili svoju dĺžku, začali na nich pribúdať volániky, strapce či flitre alebo sa zmenili na krátke minisukne.

Sedemdesiate roky však znamenali aj vstup džínsov do sveta módy. Ako prvý si ich obrovský potenciál uvedomil Calvin Klein, ktorý ich v roku 1976 predviedol na móle. O pár rokov z neho vyrobil príťažlivý ženský odev, a to vďaka odvážnej a provokujúcej reklamnej kampani s mladučkou Brooke Shieldsovou, ktorá v časti verejnosti vyvolala veľkú nevôľu.

Od tej chvíle sa džínsy stali súčasťou módneho priemyslu a už nikdy ho neopustili. Všetci veľkí módni návrhári začali vyrábať tento druh nohavíc a upravovať podľa vkusu a aktuálnych trendov – farebné, ležérne, elegantné, športové.

„Často hovorím, že by som si prial, aby som to bol ja, kto vynašiel modré džínsy,“ povedal Yves Saint Laurent pre New York Magazine v novembri 1983. „Majú výraz, skromnosť, sexepíl, jednoduchosť – všetko, čo dúfam, že moje oblečenie má.“

Džínsy v komunistickom svete

Aj keď sovietsky blok delil od západného sveta pevný múr, džínsy si našli spôsob, ako sa dostať aj k mladým v komunistickom svete.

„Moje prvé džínsy boli wildcatky, stáli 110 bonov. Bol to taký vysnívaný predmet, že mi máločo z tej doby uviazlo v pamäti pevnejšie ako práve prvé džínsy,“ spomína na vysnívaný kus oblečenia z Tuzexu český novinár a publicista Michal Petrov, ktorý napísal knihy Retro CS a je kurátorom výstavy v Retro múzeu Praha.

Aj keď dnešným tínedžerom Tuzex už asi nič nehovorí, v bývalom režime to bol jediný spôsob, ako sa mohli ľudia dostať k džínsom. „Džínsy z Tuzexu boli skrátka vzácnosť, bol to predmet túžby,“ vysvetľuje v rozhovore pre český Rádiožurnál. 

Petrov vidí rozdiel v tom, čo džínsy znamenali pre mladých v jeho veku a pre súčasných tínedžerov.

„My sme si ich kúpili za vymodlené bony, nežili sme v nadbytku, boli predmet túžby a potom sme ich nosili, kým sa nerozpadli. Keď nedržali kolená a nedali sa už ani našiť záplaty, tak sa odstrihli a urobili sa z nich kraťasy, tie sa skracovali, až skončili u Paľa Haberu,“ žartuje Michal Petrov na margo imidžu speváka hudobnej kapely Team, ktorý koncom 80. a začiatkom 90. rokov stavil na krátke džínsové šortky.

Pavlovi Haberovi zmysel pre humor nechýba. Po rokoch vyskúšal, či sa ešte zmestí do svojich povestných džínsových kraťasov. (Vpravo.) Na druhej snímke stretnutie s Karlom Gottom na začiatku 90. rokov. Foto: Instragram/Facebook

Dnes už nikto nebude čakať pár rokov, kým džínsy získajú ošúchaný či potrhaný tvar. V takej podobe sa už dajú rovno kúpiť. „Dnes sa džínsy striedajú tak, ako ich strieda móda, a to je v mnohých ohľadoch strašné,“ uzatvára Petrov svoje rozprávanie.

Otrocká, ale i detská práca

Svojimi slovami narážal na skutočnosť, že rozšírením výroby džínsov a ďalších kusov oblečenia z denimu do masových rozmerov spôsobil obrovský rozmach výroby bavlny a indigového farbiva. Niektoré farby na textil sa iba prichytávajú na vlákna, indigo sa však vstrebe a celú tkaninu ešte spevní.

Bavlníkové plantáže i spracovanie indigovníka pravého v Indii a Bangladéši sú synonymom otrockej práce za neľudských podmienok. A tiež symbolom detskej práce.

Detská práca je pre módu osobitným problémom, a aj keď ju veľké módne domy odmietajú a podpísali memorandá, v ktorých sa zaručujú, že ich výrobky z takejto práce nepochádzajú, je to pre ne neukontrolovateľná záležitosť, napísal nedávno o tomto probléme The Guardian. 

Podľa britského denníka si veľká časť dodávateľského reťazca vyžaduje nízkokvalifikovanú prácu a niektoré úlohy sú dokonca vhodnejšie pre deti ako pre dospelých.

„Pri zbere bavlny zamestnávatelia radšej najímajú deti pre ich malé prsty, ktoré nepoškodia úrodu,“ píše Guardian. „Deti sú vnímané ako poslušní malí roboti, ktorí podliezajú radary, vďaka čomu sa s nimi dá ľahko manipulovať,“ dodáva.

„Neexistujú žiadne mechanizmy dohľadu alebo sociálnej kontroly, neexistujú žiadne odbory, ktoré by im pomohli vyjednávať o lepších pracovných podmienkach. Sú to pracovníci s veľmi nízkou kvalifikáciou bez akéhokoľvek hlasu, takže sú ľahkým cieľom,“ vysvetľuje koordinátorka kampane Stop Child Labour Sofie Ovaaová.

Denník upozorňuje, že zamestnávateľom toto prejde, pretože dodávateľský reťazec módy je nesmierne zložitý a pre spoločnosti je ťažké kontrolovať každú fázu výroby. To umožňuje zamestnávať deti bez toho, aby sa o tom veľké značky a spotrebitelia dozvedeli.

Bavlna je jemná, ale pre deti je práca s ňou ťažká drina, komentuje detskú prácu organizácia Child Labor Coalition. Foto: Facebook/Child Labor Coalition

Deti pracujú vo všetkých fázach dodávateľského reťazca v módnom priemysle: od produkcie semien bavlny v Benine cez zber v Uzbekistane, spriadanie priadze v Indii až po rôzne fázy skladania odevov v továrňach po celom Bangladéši.

„Spoločnosti, ktoré predávajú svoje výrobky v Európe a USA, nemajú ani potuchy, odkiaľ tieto textílie pochádzajú. Možno poznajú svojho prvého dodávateľa a majú zavedené kódexy správania, ale ďalej v reťazci na nižších úrovniach je veľmi ťažké zistiť, odkiaľ bavlna pochádza,“ tvrdí Sofie Ovaaová.

Aj keď džínsy vznikli, ako povedal český publicista Michal Petrov, s hrozným dedičným hriechom, sú tu s nami už 150 rokov a natíska sa preto otázka, či vyjdú vôbec niekedy z módy.

Talianska profesorka Carla Lunghiová si to nemyslí a ponúkla zaujímavý pohľad prečo.

„Móda má prísne pravidlá, ktoré vyžadujú, aby bol každý produkt trendy len krátko a rýchlo vyšiel z módy. Džínsy týmto pravidlám vytrvalo unikajú. Sú veľmi zaujímavým príkladom univerzálneho kultúrneho objektu, ktorý spája životný štýl a spotrebu všetkých západných spoločností.“