Tento článok je pokusom o spracovanie ťaživej politickej situácie aj tragických udalostí ostatných rokov – utečeneckej krízy, pandémie Covid-19 a vojny na Ukrajine. Nie som politológ ani sociológ, ale rád by som načrtol určitý pohľad, ktorý tomu azda dáva zmysel. Je to obraz, model, možno karikatúra. Azda preto, lebo súčasná politika je karikatúrou samej seba.

Čo z obrázku vypadlo

Na obrázku vyššie chýba rozdelenie na ľavicu a pravicu a na konzervatívcov a liberálov v klasickom slova zmysle. Tieto pojmy už ľudí nemobilizujú k politickej akcii.

Pôvodný spor ľavice a pravice o väčšiu sociálnu spravodlivosť degeneroval na ideu silného štátu. Ľudia na periférii existujú, ale blahobyt väčšinu korumpuje a vedie k pasivite. Očakávania na štát sú extrémne vysoké. Stal sa akýmsi generalizovaným rodičom, ktorý garantuje všetko, ešte aj morálku a identitu človeka.

Za svetlé zajtrajšky

Konzervativizmus a liberalizmus sa výrazne polarizovali. Ponúka sa slovo ideológia, ale uprednostním slovo populizmus, ktoré lepšie vyjadruje iluzórnosť očakávania väčšej morálnosti na jednej strane a rešpektovania akejkoľvek slobody na strane druhej.

Vodorovná os obrázku znázorňuje dimenziu, ktorá tieto dva pohľady odlišuje – či za príčinu všetkého zla považujú individuálne rozhodnutia alebo skostnatené spoločenské štruktúry a stereotypy.

Konzervatívny populizmus je neraz len účelovým politickým využívaním pár vybraných tém osobnej slobody a morálky (tých druhých, samozrejme). V kontraste s pôvodným dôrazom konzervativizmu na osobnú zodpovednosť prekvapí očakávanie, že štát morálku presadí zákonmi a spoločenským tlakom.

Liberalizmus sa zase sústreďuje na pár tém ochrany klímy či sexuálnej identity namiesto dôrazu na aktívnu slobodu jednotlivca, ktorá je zameraná na tvorivé zvládanie výziev doby. Pri ich presadzovaní veľmi silne počíta so štátnou mocou.

Pre nezaujatého pozorovateľa je asi nepochopiteľné, prečo by osobná morálka alebo individuálny spôsob sebarealizácie ľudí mali tak výrazne závisieť od štátu a prečo to tak hýbe ľuďmi. Deje sa tak navyše v spoločnosti, ktorá je oproti minulosti oveľa tolerantnejšia k individuálnemu spôsobu života, ale je neporovnateľne viac zviazaná rôznymi reguláciami a normami. Až sa núka otázka, či sloboda v súkromí nie je len tolerovaným únikom z preregulovaného verejného života.

Koniec je blízko!

Populistická verzia konzervativizmu a liberalizmu predpokladajú, že spoločnosť sa nehatene rozvíja a existujúce problémy sa budú postupne riešiť. Tento pohľad už nie je samozrejmý. Preto do našich úvah vstupuje ďalší rozmer znázornený na zvislej osi diagramu – či súčasnú etapu vývoja ľudstva považujeme za pokrok s istými rastovými ťažkosťami, alebo ako fázu ohrození, ktoré môžu byť až fatálne.

Okrem mnohokrát diskutovaných obáv zo znečistenia prírody alebo nezvládnutého populačného rastu nám ostatné roky ukázali, že ohrozenie môže prísť aj z nečakanej strany, ako sú pandémia Covid-19 alebo súčasná vojna na Ukrajine. Pocit ohrozenia posilňuje autoritatívne rysy politického presvedčenia ľudí a v zásade môže viesť až k diktatúre.

Cez konzervatívnu prizmu individuálnej morálky príčina ohrozenia je personalizovaná v morálne zvrátenej elite, ktorá používa všetky prostriedky, aby skazila celý svet. V autoritatívnom konzervativizme riešením je návrat k „starým dobrým časom“ a nanútenie tradičného života „zhora“.

Liberálny pohľad vidí jadro problému v inštitucionalizovanej neslobode a diskriminácii, alebo povedzme rovno, že v nadvláde bielych heterosexuálnych mužov a náboženstva. Riešením je netolerantná tolerancia, nanútená sloboda. Progresívne výstrelky ako je prepisovanie kníh či umlčiavanie oponentov sú len kurióznou ilustráciou tohto vnímania ohrozenia sveta.

Verme inštinktom ľudí

Konšpiračné teórie a „cancel“ kultúra sú len rôzne prejavy radikalizácie spoločnosti zoči-voči pocitu ohrozenia. Nemá zmysel donekonečna diskutovať, čo je pravda a čo fáma. Treba vnímať emócie ľudí. Napríklad výraz „slniečkári“ sa dá preložiť takto: „Inštinkt mi hovorí, že nie ste pripravení na prichádzajúce hrozby.“

Aj keď detaily príslušných úvah môžu byť úplne nesprávne, pocity ľudí v niečom reflektujú realitu a nemožno ich ignorovať. Ak sa vaše dieťa bojí, tak správna odpoveď nie je: „To je v pohode, nič sa nestane.“ Správna odpoveď znie: „Vnímam, že sa bojíš. Urobíme všetko pre to, aby sa nič zlé nestalo.“

Je férové si priznať, že podobne ako v armáde, demokratická diskusia nie je dostatočnou odpoveďou na existenčné ohrozenie. Sú potrebné aj rázne rozhodnutia. Racionálne rozhodnutia. Demokraciu treba „doladiť“ tak, aby občania vnímali vypočutie svojich strachov, podieľali sa na rozhodovaní, ale taktiež, aby sa odborné riešenia náročných problémov neobetovali v prospech počtu lajkov či nejakej ideológie. Ostatné roky zreteľne naznačili aj potrebu životaschopnejšej „Európskej únie 2.0“.

Šanca pre spoločnosť

Stredová politika bola vždy hľadaním kompromisu medzi sociálnou solidaritou a výkonnosťou ekonomiky s rozumnou mierou zmien. Navrhovaný pohľad namiesto kompromisu umožňuje pohľad „áno, aj“. Ak už nie z pohľadu politických priorít, tak aspoň z pohľadu vnímania skutočnosti a spôsobu komunikácie:

• Súčasnosť dáva priestor pre rozvoj a prináša aj ohrozenia. Na zužitkovanie príležitostí je potrebná sloboda a demokracia. Na rýchlu reakciu voči ohrozeniam je potrebná akcieschopná štruktúra. Našťastie, pravidlá fungovania inštitúcií v kríze je možné dohodnúť vopred na základe demokratickej diskusie. Pripravenosť na krízu môže byť tiež priebežne zlepšovaná a overovaná simuláciou rôznych scenárov.
• Individuálny a spoločenský rozmer problémov a ich riešení sa nevylučujú, ale nevyhnutne musia ísť ruka v ruke. Potrebné sú lepšie inštitúcie aj jednotlivec lepšie schopný zvládať výzvy doby. Na zladenie predstáv je zjavne potrebný dlhodobý spoločenský dialóg.

V strede obrázku sa nachádza zelený kruh s prívlastkom „Resilientná demokracia“. Znamená to odolná, húževnatá demokracia a má byť vyjadrením tohto „áno, aj“ prístupu. Pojem resiliencia pochádza z psychológie. Nemyslí sa tým „hrošia koža“, ale naopak, vnímavosť voči pozitívnym aj negatívnym signálom a ich primerané a tvorivé spracovanie. Resilienciu sa možno naučiť podobne ako iné zručnosti. Analogicky sa aj spoločnosť môže snažiť zlepšovať svoju odolnosť voči hrozbám.

Možno to nie je na prvý pohľad zrejmé, ale žiadny z vyššie popísaných politických postojov nevytvára spoločnosť schopnú reagovať na výzvy. Taktiež nevychovávajú ľudí, ktorí sú schopní podstúpiť riziko hľadania nových ciest alebo ktorí sú schopní znášať námahu udržiavania funkčných inštitúcií.

So štátom-rodičom asi musíme nejako žiť, ale azda by mohol lepšie „vychovávať“ svoje deti. Dôrazom na resilienciu sa môže vrátiť späť význam osobnej zodpovednosti a obetavého nasadenia, ktoré sú v DNA európskej civilizácie a sú základom jej – nie úplne zvládnutého - úspechu. Azda hodno pripomenúť, že historickým receptom na prežitie našich predkov bola práve odolnosť a húževnatosť. Asi by sme mali prestať frflať a stať sa expertami na resilienciu.

Sociálny rozmer morálky

Čiernobiele vnímanie kľúčových problémov ľudstva buď iba cez individuálnu morálku, alebo iba cez usporiadanie spoločnosti, je blud. Človek je „človekom medzi ľuďmi“ a obidva tieto rozmery sú podstatné. Dobrým skutkom je nielen konanie konkrétneho dobra a odmietnutie konkrétneho zla, ale aj vytváranie spoločenských štruktúr, ktoré pomáhajú ľuďom žiť lepšie a konať spravodlivejšie.

Prvý sociálny dobrý skutok sa možno udial v biblickom raji na úsvite ľudstva. Adam a Eva boli prenesení z prírodného prostredia, kde sa odohrával krutý boj o prežitie. Dostali tak príležitosť rozvíjať svoje „lepšie Ja“ v raji. Či už to bolo tak alebo onak, ako konzervatívci a kresťania by sme mali rozhodne viac vnímať sociálny rozmer človeka. Hovorí o ňom aj sociálna náuka katolíckej cirkvi a viacerí pápeži. Osobitne pápež František sa veľmi zanietene vyjadruje proti korupcii a nespravodlivosti na základe svojej osobnej skúsenosti z Južnej Ameriky.

Na záver

Naša spoločnosť má pred sebou šance aj veľké ohrozenia. Táto situácia má šancu prebrať ľudí z politickej apatie. Dúfam, že politici a spoločensky významné skupiny včítane konzervatívcov a kresťanov dokážu sformulovať mobilizujúcu víziu budúcnosti.

V záujme vlastného prežitia potrebujeme prekonať polarizovaný, ideologický  pohľad na svet. Potrebujeme vytvárať skutočne odolné spoločenské štruktúry a súčasne podporovať pripravenosť ľudí na životné výzvy. Potrebujeme resilientnú demokraciu.

Foto: Pexels/Engin Akyurt