Petr Skácel sa pestovaniu kaktusov venuje skoro celý svoj život. Za ten čas vybudoval úctyhodnú zbierku severoamerických i juhoamerických rastlín mnohých rodov patriacich do tejto čeľade.

Rozprávali sme sa o tom, či ešte platí, že kaktusár je spravidla muž vyššieho veku, akú starostlivosť potrebujú kaktusy a čím je najlepšie začať, keď sa niekto chce pustiť do ich pestovania.

Kde ste sa dostali ku kaktusárstvu?

Na prvej výstave, ktorú som navštívil, keď som mal deväť rokov. Bolo to v Ostrave, tam som si kúpil aj svoj prvý kaktus Espostoa lanata a od tých čias som začal navštevovať iných kaktusárov, klubové schôdze, výstavy, stretnutia kaktusárov v rôznych mestách v Česku a neskôr na Slovensku, ako ma život viedol.

Čo vás na tom ako malého chlapca tak oslovilo?

Vždy som mal blízko k prírode, či to bola geológia, zoológia, botanika, náuka o človeku. Pri kaktusoch sa mi veľmi páčilo, že sa človek môže starať o tieto rastliny, ktoré ho môžu doma čakať. A aj keď im dá minimum, jedného dňa vás môžu privítať krásnymi kvetmi rôznych tvarov a farieb – v podstate všetkých okrem modrej. A aj keď kaktusy momentálne nekvitnú, aj tak sú veľmi zaujímavé svojimi tvarmi, tŕňmi, vlnou a farbami.

Prečo vás však z rastlín zaujali práve kaktusy?

Boli mi vždy tak nejako blízke. Sympatické mi na nich bolo aj to, že pochádzajú z Ameriky, lebo ako malému chlapcovi sa mi veľmi páčili Indiáni, a to nielen tí severoamerickí, ale aj juhoamerickí. Dosť veľa som študoval napríklad kultúru Inkov, ktorí žili na území súčasného Peru, Čile a Bolívie.

Aj ste osobne navštívili túto časť sveta?

Chcel som tam ísť na misie, ale nepodarilo sa mi to. Až v roku 1997 som mohol odísť do Spojených štátov, kde som štyri roky pracoval na lekárskej fakulte Kolumbijskej univerzity v New Yorku ako laboratórny asistent. Mám však priateľov, ktorí lietajú do Ameriky a spoznávajú kaktusy v ich domácom, prirodzenom prostredí.

Akí ľudia sú kaktusári?

Väčšinou sú to úplne normálni ľudia, no v niečom sú ako tie kaktusy. Najskôr vás možno trochu popichajú, niekedy si neradi pripúšťajú ľudí k svojim zbierkam, aby sa náhodou nerozširovali ich vlastné pestovateľské postupy a tajomstvá. Ale potom v konečnom dôsledku ukážu, že majú dobré jadro, z ktorého možno vykvitne aj kvet priateľstva.

Už v Ostrave som mal vďaka kaktusom kamarátov, ktorí ma postupne do tajov pestovania kaktusov zasväcovali, a občas som si od nich nejakú rastlinu kúpil alebo mi ju venovali. Potom som začal rastliny pestovať aj zo semiačok. Ale ani tu neexistuje jednotný návod, ako z maličkého semienka s priemerom zlomku milimetra vypestovať dospelý kaktus, ktorý jedného dňa vykvitne.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sulcorebutia arenacea. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Mammillaria vetula subsp. gracilis. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Skupina kaktusov rodu Rebutia (alebo Mediolobivia). Foto: Postoj/Jakub Lipták

Typický obraz kaktusára je muž vo vyššom veku. Zodpovedá to skutočnosti?

Čoraz menej. Vekový priemer kaktusárov je vyšší, ale, samozrejme, nájdu sa aj mladšie ročníky. Dakedy bolo kaktusárstvo výhradná parketa mužov, ale dnes je medzi nami aj čoraz viac žien. Napríklad moja manželka ich najprv vnímala ako nepríjemné rastliny, ktoré pichajú. Ale keď zbadala, ako začali kvitnúť, zrazu k nim zmenila postoj.

Koľko máte kaktusov?

Je to pomerne veľká zbierka, v ktorej je približne tri a pol tisíca rastlín. Samozrejme, keď rastlina odnožuje a vytvorí trs, stále je to jedna rastlina.

Ako sa to stalo, že máte takéto množstvo kaktusov?

Venujem sa tomu už vyše päťdesiat rokov, takže niečo sa nazbieralo a niečo vypestovalo. Párkrát som dokúpil aj zbierky po kaktusároch, ktorí zomreli. 

Je obrovská škoda, že sa tento koníček viacej nešíri. Myslím si, že keď okolo seba vidíte tieto rastliny, tobôž keď zakvitnú, chytí to mnohých ľudí. Tak ako to už hovoril Karel Čapek: „Venujte kvitnúci kaktus a získate kaktusára.“ Pozrite sa na tú nádheru, čo Pán Boh stvoril, pričom ju môžete mať doma. Je to úžasné a treba za to ďakovať.

Je to teda tak, že mladí ľudia sa ku kaktusom veľmi nemajú?

Bohužiaľ sa k nim veľmi nemajú. Možno chcú skôr niečo rýchlo konzumovať než sa starať o kaktus od malej rastliny, respektíve od semienka. Vyžaduje to totiž obrovskú trpezlivosť, kaktusy rastú dosť pomaly. Väčšina z nich však má aj takzvanú juvenilnú formu, to znamená, že keď sú maličké, vyzerajú ináč, ako keď narastú a sú už dospelé.

Povedzme si teda, čo je vlastne kaktus.

Je to väčšinou guľovitá alebo stĺpovitá rastlina čeľade kaktusovitých (Cactaceae) pochádzajúca z Ameriky a má obvykle tŕne. Tými sa kaktusy jednak chránia proti rôznym škodcom, ktoré by ich chceli obhrýzať, ale aj cez tieto tŕne do seba prijímajú vodu, ktorú udržiavajú vo svojich tkanivách vo veľkom množstve. V ich domovine je vysoká vzdušná vlhkosť, ale málo vody, ktorá ich zavlažuje, takže si potrebovali vyvinúť náhradný systém prijímania vody. Kaktusy nemajú listy, s výnimkou napríklad malého rodu Pereskia.

Pojem kaktus sa často zamieňa s pojmom sukulent. Aký je medzi nimi rozdiel?

Sukulenty sú rastliny, ktoré vo svojom tele uchovávajú vodu, a patria medzi ne kaktusy, ale aj iné čeľade rastlín. Žijú aj na iných kontinentoch, veľmi často v Afrike a dokonca aj na Slovensku rastú sukulenty, napríklad známe skalné ruže (rod Sempervivum). Majú iné tvary, niektoré aj tučné listy, ale tŕne v ich prípade nie sú také prestížne, respektíve ich vôbec nemajú.

Sukulenty Haworthia sp. a Aloe jucunda. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sukulenty Echeveria sp. a Orbea sp. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Kaktusy rodu Mammillaria. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Notocactus scopa v. albispinus. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Keď sa povie kaktusár, myslí sa tým vyslovene pestovateľ kaktusov alebo aj iných sukulentných čeľadí?

Niektorí hovoria o kaktusároch, či už pestujú kaktusy, alebo iné sukulenty. Podľa mňa je správnejšie rozdeliť pestovateľov na kaktusárov a sukulentárov.

Sú plody kaktusov jedlé?

Spravidla áno, sú jedlé a sladké a dajú sa dokonca kúpiť aj v supermarketoch. No niektoré plody, napríklad rodu Astrophytum, môžu na sebe mať tŕne či vatu, čo by bolo asi nepríjemné jesť. Ale treba si dať pozor, aby si kaktusy niekto nepomýlil napríklad s čeľaďou sukulentov Euphorbia, keďže ich plody sú jedovaté. 

Bežný človek si zrejme myslí, že kaktus netreba veľmi zalievať. Je to tak?

Kaktusy potrebujú vodu okrem zimného obdobia, keď od októbra do konca apríla nesmú dostať ani kvapku vody. Veľa sa o tom už napísalo, ale ľudia sú k tomu hluchí. Trocha iné to je pri iných sukulentoch. Vždy je potrebné vyvažovať tri faktory: svetlo, vodu a teplotu.

Ja mám kaktusy v plechovej vani a nezalievam ich zvrchu, ale zospodu. Dávam im toľko vody, aby ju boli schopné vypiť za 24 hodín. Potom zase až o približne dva týždne, dovtedy inú vodu nedostanú. Mohlo by sa totiž stať, že by začali zahnívať ich korienky a od nich celé rastliny. Je aj dôležité, aby kvetináč bol zospodu deravý a aby kaktus nestál vo vode.

Takisto nie je vhodné zalievať kaktusy počas najväčších horúčav. Vodu im treba dať, až keď sa počasie trochu schladí.

Vravíte o vyváženosti troch faktorov. Ako je to so svetlom a s teplom? Potrebujú kaktusy stanovište na plnom slnku?

Kaktusy sa najlepšie cítia na slnku, sú to kvety slnka. Ale treba im dožičiť, ako všetkým rastlinám, vyrovnanosť spomínaných troch faktorov. V lete chcú svetlo, s prípadným miernym zatienením, a preto majú aj dostatok tepla (ak je príliš teplo, tak vetráme) a treba ich dostatočne zalievať. No vždy iba tak, aby voda pretiekla a zemina znova vyschla.

Na jeseň bude svetla ubúdať a ochladzovať sa, a preto aj zalievame, ale iba do konca septembra. V zime ich nezalievame a uchovávame v chlade asi medzi 5 až 15 stupňami Celzia, aj keď každý rod a druh má vlastné požiadavky na teplotu. Ak toto najmä začiatočníci nedodržia, sťažujú sa, ako sa im kaktusy deformujú.

V apríli sa začína nové vegetačné obdobie. Preto rastliny privykáme na teplo a svetlo – postupne ich z tieňa dávame na plné svetlo. Koncom apríla ich kropíme a potom zalejeme. Každá druhá zálievka by mala byť s plnohodnotným hnojivom.

Kaktusy rodu Mammillaria. Najväčšie kúsky sú staré tridsať až štyridsať rokov. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Vrúbľovaný kaktus Mammillaria luethyi. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Gymnocalycium ochoterenae. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Je kaktusárstvo tak trochu droga?

Všetci kaktusári sa zhodujeme, že pestovanie kaktusov je droga. (Smiech.) Myslím, že je to podobné ako napríklad filatelia alebo iné zberateľstvo. Kaktusárovi stále chýbajú ďalšie a ďalšie kaktusy, a tak ich hľadá, potom chce napríklad kompletizovať určitý rod a tak ďalej.

Koľko sa dožije kaktus?

Väčšinou žije dovtedy, kým ho neutrápite. A v prírode záleží na druhu, ale napríklad známe obrovské kaktusy saguaro vyskytujúce sa v Mexiku a Arizone (Carnegia gigantea) žijú aj dvesto rokov. Moje najstaršie kaktusy majú tridsať až štyridsať rokov.

Vraveli ste, že kaktusárstvo vyžaduje trpezlivosť. Je to záľuba, ktorá prispieva k duševnej pohode, meditácii?

Určite áno. Môžem to potvrdiť sám, keď prídem medzi tieto kaktusy, rád tu rozjímam, modlím sa, prípadne si tu čítam, keď nie je príliš horúco.

Pestovanie kaktusov má ešte jeden dôležitý, ale skôr globálny význam. V ich domovine kaktusárov vyháňajú, aby nezbierali žiadne rastliny, semená, nič. No zrejme si neuvedomujú, že keď sa tieto semená prevezú inde a vypestujú z nich rastliny, v podstate to prispieva k zachovaniu toho druhu a biodiverzity na zemeguli.

Nie je to tým, že sa obávajú pytliactva?

Áno, ale iná ľudská činnosť, napríklad výstavba, ťažba nerastov a podobne, tam likviduje také obrovské kolónie, aké by odtiaľ kaktusári nevyviezli ani za veľmi dlhý čas.

 

Mammillaria polythele. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Notocactus ottonis. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Sulcorebutia sp. HS 57 A. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Gymnocalycium quehlianum. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Aký substrát potrebujú kaktusy?

Anorganický, ktorého základom je štrk a piesok, zvykneme do toho primiešavať aj zeolit. Iba asi päť percent by mala byť organická zemina, avšak kvalitná. Niektorí ju zbierajú napríklad z krtincov. No zmesi, ktoré predávajú niektoré veľké obchodné reťazce, hoci sú označené ako substrát pre kaktusy a sukulenty, sú veľmi organické a nie sú vhodné. Absolútna väčšina kaktusárov si zmes pripravuje sama, podľa vlastných receptov.

Mnohé kaktusy sa vrúbľujú. Čo to znamená?

Keď je nejaká rastlina v našich podmienkach ťažko udržiavateľná, zreže sa dole, čiže sa jej odrežú korienky, a druhému kaktusu, ktorý je odolnejší, sa zreže rastový vrchol. Tieto rastliny sa spoja a zrastú a vďaka tomu môžeme udržiavať aj tú náročnejšiu rastlinu. Robí sa to aj s formami, ktoré majú rôzne farby, napríklad žlté alebo oranžové, a neobsahujú chlorofyl. Keďže by nemohli fotosyntetizovať, musia sa vrúbľovať, aby mohli prežiť.

Čo by ste odporúčali niekomu, kto chce začať s pestovaním kaktusov?

Prvý krok by mal byť navštíviť tých, ktorí tomu rozumejú, a nechať si poradiť, aký kaktus by mohol byť vhodný. Nie vždy všetko to, čo sa nám na prvý pohľad páči, je aj ľahko pestovateľné. Osobne by som každému začiatočníkovi odporúčal napríklad rod Parodia, Gymnocalycium, Mammillaria, ale aj tam treba dávať pozor.

Jedna z užitočných stránok na vzdelávanie sa o kaktusoch je llifle.com, ktorá obsahuje encyklopédiu kaktusov a sukulentov. Vedecké názvy kaktusov sa niekedy menia a rastliny občas striedajú rody, do ktorých podľa vedeckých poznatkov patria. Na tejto stránke sa dá nájsť aktuálny vedecký názov rastliny a aj jeho synonymá, čiže staršie názvy.

Kde môže kaktusár nájsť ľudí s podobnou záľubou?

Najmä v kluboch kaktusárov a sukulentárov, na Slovensku sú v Bratislave, Trnave, Nitre, Piešťanoch, vo Zvolene, v Spišskej Novej Vsi, Košiciach, ale aj v iných mestách. Všetky majú bohatú činnosť, mávajú stretnutia, prednášky, ponuky rastlín či semien, výstavy a ďalšie akcie. Je to miesto, kde sa dajú stretnúť ľudia, ktorí sa kaktusom a sukulentom venujú už dlhé roky a podelia sa o rady či skúsenosti.