Jozef Majchrák: Som optimista, nič hrozivé sa nedeje

Fázy nárastu radikálnych antiestablišmentových nálad v spoločnosti a prepad dôvery v tradičné autority nie sú z pohľadu dejín ničím výnimočným. Líšia sa len intenzitou a dôsledkami. Niekedy môžu viesť k revolúciám, často však prebehnú bez dramatických dosahov na existujúci spoločenský a politický systém.

Príkladom toho je aj revolta zo 60. rokov minulého storočia. Protest najmä mladých ľudí proti systému bol ešte radikálnejší, ako je dnes, a aj takí myslitelia ako konzervatívny filozof Raymond Arond hovorili o konci ideológií či nástupe post-politiky. Mladí chceli meniť najskôr univerzity, ale potom už aj celý kapitalistický systém.

Čo sa však stalo? Spoločnosť tieto udalosti ovplyvnili, napríklad sa zmenil pohľad na morálku, politický systém to však vydržal. S Reaganom, Kohlom, či Thatcherovou prišlo dokonca k renesancii vplyvu politických ideológií. Protestné prúdy rokov šesťdesiatych sa buď rozpadli a zanikli, alebo sa úplne radikalizovali (Frakcia červenej armády), alebo sa ideologizovali a politizovali. Napríklad do podoby strán Zelených, ktoré sú dnes už považované za tradičné strany.

Systém to vydržal aj preto, lebo sa mohol oprieť o politikov, ktorí boli autoritami a aj v búrlivých časoch si udržali veľkú verejnú dôveru. Francúzsky prezident Charles de Gaulle vyhlásil uprostred študentských búrok predčasné voľby, v ktorých jeho strana dokázala presvedčivo zvíťaziť. Aj vďaka tomuto typu politikov si tradičné, ideologické strany udržali v politike dominantné postavenie.

V dnešnej mediálnej a internetovej dobe čelíme nástupu nového typu politiky. Populistickej, mediálne inscenovanej, pričom politických lídrov, schopných postaviť sa náladám davu a robiť aj nepopulárne kroky, na európskej scéne vidieť čoraz menej. Dôsledkom je aj pokles dôvery v tradičné politické strany. V tom je asi najväčší rozdiel oproti spomínaným 60. rokom.

Napriek tomu si myslím, že, podobne ako vtedy, vzostup protestu a antiestablišmentu povedie aj k zvýšenému dopytu po umiernenej konštruktívnej politike. Tá však nemusí mať nevyhnutne podobu tradičných politických značiek, na ktoré sme boli roky zvyknutí. Rozvrat existujúceho politického systému pod tlakom aktuálnych protestných nálad nám však v dohľadnom čase nehrozí. Aj keď nejakých korekcií, napríklad v podobe posilnenia prvkov priamej demokracie, sa dočkať môžeme.

V tomto som optimista, aj keď neverím, že žijeme na konci dejín a pluralitná demokracia je ich definitívnou konečnou stanicou.

Fero Múčka: Akoby západná civilizácia nevedela, čo vlastne chce

Vnímam jeden výrazný rozdiel medzi charakteristikou súčasného stavu a napríklad revolúcie 68 a jej podobných. Vtedy bol hnacím motorom boj proti politike a snaha zmeniť ju na nejakú inú, lepšiu, bližšiu k ideálom. Akokoľvek mohli byť kvetinové ideály nerealizovateľné a efemérne.

Dnešná atmosféra nevyzerá, že by to chcel niekto posunúť k ideálu. Skôr to vyzerá na nejaký dopyt po revanši a ignorácii. Zvolím Trumpa a ten vám ukáže a nezaujíma ma, čo sa potom stane. Zvolím AfD, tí tú Merkelovú pošlú do Turecka, kam patrí, a nezaujíma ma, kto by ju mal nahradiť, zvolím Kotlebu, Kollára... Celé to je akcelerované dnešnými komunikačnými možnosťami, ktoré spájajú ľudí s týmto pocitom a tí sa v nich vzájomne utvrdzujú a ďalej ho prenášajú do reálneho sveta. A to už je politická aktivita, pretože vo voľbách sa to nejakým spôsobom odzrkadlí.

5. máj 1968, Paríž: Násilné strety medzi univerzitnými študentmi a policajnými jednotkami počas demonštrácie neďaleko Sorbonny. Študenti protestovali proti podmienkam na univerzite, demonštrácie viedli k zmene spoločenskej klímy vo Francúzsku a politickému koncu prezidenta de Gaulla. Foto – Profimedia.sk

Nepodceňoval by som tézu, že sociálne siete, jednoduchý vznik hybridných médií a aj presvedčenie veľkých médií, že sloboda prejavu je dobrá v akomkoľvek množstve, zohrali kľúčovú úlohu pri ventilovaní súčasného marazmu. V digitálnom svete má každý názor rovnakú váhu a pátrať po tom, ktorý z nich má pravdu, sa nikomu nechce. A tento stav neprichádza len zdola, naopak, zdá sa, že sa hlboko udomácnil napríklad aj na akademickej pôde na Západe. Váha faktov poklesla, všetko je tak nejako jedno a ťažia z toho tí, čo na to idú kmeňovým štýlom.

Preto si myslím, že tento stav pohŕdania a odmietania má širšie vysvetlenie než len to, že politika nefunguje dobre. Slovensko má dnes mnoho chýb, no ešte nikdy sa tu nežilo lepšie. Komu sa nepozdáva príklad zo Slovenska, nech sa pozrie na Rakúsko, jednu z najbohatších krajín sveta. Strany, ktoré priviedlo Rakúsko k jeho dnešnej životnej úrovni, prepadli a ako kandidát na prezidenta postúpil do druhého kola populista. Tiež je to prejav nefungujúcej krajiny? Podobne v USA, kde je dôvera vo vládne inštitúcie najnižšia za posledných 60 rokov, výrazne nižšia, ako bola počas protestov v 68.

Čo s tým bude ďalej? Optimistický variant hovorí, že kľúčová časť populácie – stačí nejakých pätnásť až dvadsať percent – precitne a vznikne dopyt po politikoch, ktorí budú ponúkať konštruktívne riešenia. No ak nie, tak sa budú veci skôr zhoršovať, keďže svet nebude statický. Ak sa to zhorší príliš radikálne, bude aj riešenie, ktoré si potom ľudia vyberú, radikálne.

Martin Hanus: Vstupujeme do novej éry politického kaskadérstva

Zdá sa, že naozaj žijeme v časoch, ktoré môžeme svojimi dosahmi porovnávať s revolučnými 60. rokmi.

Ale tentoraz bude mať premena Západu inú podobu. Aj na konci 60. rokov to chvíľu vyzeralo, že na Západe sa pod vplyvom vzbury voči generácii otcov a morálneho rozvratu čoskoro zrútia veľké strany.

Lenže z politicko-straníckeho hľadiska sa vlastne nič revolučné neudialo: v Nemecku, Rakúsku, vo Francúzsku, ale aj vo Veľkej Británii či USA naďalej ovládali scénu dve veľké strany (sociálni demokrati alebo kresťanskí demokrati, respektíve konzervatívci). Tieto dva bloky naďalej na seba viazali aspoň dve tretiny voličov, na čom veľa nezmenil ani neskorší vznik zelených hnutí, ktoré vyrástli z tohto revolučného podhubia.

Študentská revolúcia, ktorá demontovala vieru v autority aj tradičnú morálku, však mala vážne následky. Obe veľké strany sa kultúrne zmenili, až staré predrevolučné aj nové porevolučné prúdy splynuli v akomsi liberálnom strede: medzi Merkelovej CDU, Gabrielovou SPD a Zelenými dnes nie sú žiadne podstatné ideologické rozdiely.

Súčasná premena Západu tak prináša oproti 60. rokom jednu významnú zmenu: veľké strany pravého a ľavého stredu, pod ktorých vládou vyrastali a starli povojnové generácie, zažívajú bezprecedentný úpadok. Najmä sociálno-demokratické strany, ktoré kedysi (v Nemecku, Rakúsku, Španielsku či Francúzsku) volilo okolo 40 percent voličov, sa v posledných rokoch menia na 20-percentné partaje. A keďže už niet silných tried so starými lojalitami, do čoho ešte s dodatočným deštrukčným nábojom vstúpila atomizujúca sila sociálnych sietí, veľké strany v starej podobe zrejme končia.

15. október 2011, Rím: Horiace auto počas talianskej demonštrácie proti kapitalizmu sa premenilo na potýčky s policajtmi. TASR/AP

V USA a Veľkej Británii tomuto trendu bráni len špecifický volebný systém, ale aj tam vnútri veľkých straníckych blokov cítiť ten istý rozklad ako na kontinente.

Na hodnotovej úrovni dochádza k akejsi kontrarevolúcii voči odkazu 60. rokov. Nevedú ju však konzervatívci, ale radikálni populisti a nacionalisti (francúzska Le Pen, rakúsky Strache či americký Trump), ktorí chcú zvaliť povojnový establišment – v mene zneisteného človeka trpiaceho pod jarmom globalizácie.

Ich úspech je aj dôsledkom finančnej krízy, najmä však prehlbujúcej sa nedôvery západných ľudí v inštitúcie aj budúcnosť. Kým po druhej svetovej vojne západní ľudia verili v prísľuby sociálneho štátu, ktorý neskôr v thatcherovsko-reaganovskej ére liberalizácie a deregulácie vystriedali prísľuby voľného trhu, dnes neveria ani v sociálny štát, ani v kapitalizmus.

Čo to znamená pre budúcnosť? Čo sa týka politiky, možno je predzvesťou nového sveta to, čo už 25 rokov prežívajú Taliani. Po rozpade veľkej kresťanskej demokracie, prerastenej korupciou, prišiel čas Silvia Berlusconiho, ktorému súčasný cézarský narcis Donald Trump len vypadol z pravého oka. Aj po Berlusconiho páde ostáva Taliansko rozbité, v moci populistov a ich personalistických projektov.

Možno tak v rôznej miere všade prichádza obdobie kaskadérov, pre ktorých je politika nepretržitou reality šou.

Niečo podobné sme videli aj u našich českých susedov, kde rozvrat pravice a úpadok ČSSD znamenal vzostup českej verzie Berlusconiho, Andreja Babiša. Aj preto si myslím, že posledné slovenské marcové voľby, v ktorých uspeli Marian Kotleba aj Boris Kollár, sú len súčasťou týchto širších západných trendov. A chybu robia tí, čo všetko zvaľujú len na Fica a slovenské neduhy.

Ale čo príde potom, netuším. Z dejín vieme, že krízové obdobia môžu trvať aj stovky rokov a navonok pôsobiť ako vcelku príjemná stagnácia.

Jaroslav Daniška: Čelom k masám. Luze sa musia postaviť elity

Súčasná kríza je iná, ako bola v minulosti. Nie je to celkom kríza, ktorú by vyvolali náhle spoločenské javy, napríklad prudký nárast obyvateľstva, ani prudká zmena sexuálnej morálky v nastupujúcej generácii, ako to bolo v 60. rokoch.

Porovnanie s 30. rokmi, ktoré viedli k vzostupu autoritárstva a fašizmu, aj 60. rokmi, ktoré stvorili novú ľavicu, preto neobstoja. Napriek tomu platí, že dnešné zmeny ohrozujú charakter režimu, ale iným spôsobom, ako to bolo v 30. rokoch, aj zmenu spoločenských hodnôt, ale inak ako v 60. rokoch.

Demokracia prechádza procesmi, ktoré opísal už Aristoteles a ktorých sa tak obával Platón: Demokracia sa mení z vlády väčšiny na vládu luzy (ochlokraciu). Hlavným vinníkom tohto stavu sú elity a niektoré kľúčové a zlyhávajúce spoločenské inštitúcie.

Súčasná kríza je do značnej miery zavinená elitami a následne aj ich neschopnosťou riešiť problémy, ktoré samy spôsobili.

27. január 2012, Bratislava: Demonštranti počas protigorilových protestov prenikli do budovy parlamentu. Pravicové politické strany nedokázali zareagovať na škandál druhej Dzurindovej vlády známy ako spis Gorila, čoho dôsledkom sa stal postupný rozklad pravice a jej podoby po voľbách v roku 2016. Foto: TASR/Michal Svítok

Hannah Arendt už pred niekoľkými desaťročiami napísala, že „trvalá a stále sa prehlbujúca kríza autority patrí (...) k charakteristickým rysom moderného sveta“. Oslabovanie tradície a autority ide ruka v ruke, v politike aj mimo politiky. Oslabuje sa postavenie rodiča voči deťom, učiteľa pred žiakmi, kňaza pred veriacimi, politika pred voličmi. Oslabuje sa to nielen formálne, ale aj obsahovo a vnútorne. Rodičia, učitelia, kňazi aj politici často rezignujú na svoje povinnosti. To má, samozrejme, negatívne dôsledky na výchovu, vzdelanie, náboženstvo aj politiku. Dnešná kríza kumuluje tieto javy, a preto je taká nebezpečná.

Tocqueville vo svojom známom diele upozorňoval, že pre prežitie demokracie nie sú dôležité len inštitucionálne vzťahy, ako deľba moci, ich vzájomná kontrola a riadený konflikt, ale aj charakter občianskej spoločnosti. Preto tak dôkladne opísal význam náboženstva, morálky či výchovy pre slobodnú republiku.

Liberáli v druhej polovici 20. storočia jeho argument ignorovali, zmeny morálky dokonca absurdne podporovali a považovali za pokrok a synonymum väčšej slobody. Tým spoločnosť strácala a dodnes stráca krok za krokom prvky prirodzenej spoločenskej hierarchie a stáva sa rovnostárskejšou. A rovnosť, ako upozorňoval tento francúzsky šľachtic, je silnejší ideál ako sloboda.

Pre porovnanie, v 30. rokoch neboli autority zďaleka také slabé, čo zneužili politickí autoritári, fašisti aj nacisti. A, naopak, snažili sa to využiť demokrati aj cirkev. V 60. rokoch došlo k spoločenskému konfliktu, ale bola to vzbura nastupujúcej generácie proti systému, systém preto mohol vydržať, mal totiž na svojej strane väčšinu. Teraz je to inak, minimálne k tomu smerujeme. Spoločenskú zmluvu redefinuje aj imigrácia, multikulturalizmus a silnejúca politická korektnosť.

Marek Cichocki kedysi položil Adamovi Michnikovi otázku, za čo je dnes liberál ochotný položiť život. Michnik neodpovedal. Dnes však už nejde len o liberálov. Či už ste konzervatívec alebo socialista, čo považujete za hodnotu, za ktorú ste ochotný priniesť obeť?

Národ to už pre väčšinu obyvateľstva dávno nie je. Rodina, keď polovica rodín sa končí rozvratom, asi tiež nie. Náboženstvo, keď sa pozriete na to, koľko ľudí chodí do kostola alebo k sviatostiam, tiež veľmi nie. Čo teda?

Hraničná situácia nastane, ak odpoveďou bude nič.

Tam ešte nie sme, ale smerujeme k tomu. Výchove, vzdelávaniu, cirkvi aj politike až príliš dominuje záujem jednotlivca, a teda ego, a to je niečo, čo nemôže mobilizovať komunitu, len jednotlivca, prípadne jeho fanklub. A to nemôže zveľaďovať širšie spoločenstvo, slúži to len osobným sporom a úzko definovaným ambíciám.

Pozrite sa na politické spory Matoviča s Ficom a vidíte, o čom je politika. Pozrite sa na bezákovské spory v cirkvi alebo hoc aj poslednú synodu v Ríme a vidíte slabosť najsilnejšej cirkvi. Pozrite sa na trendy, aké sa presadzujú v školstve, aké výchovné prístupy preferujú rodinní psychológovia, všade sa opakuje ten istý vzorec.

Kam tento proces povedie?

Aristoteles ponúka odpoveď, dostatočne desivú. Platón hľadal možnosť, ako sa nevyhnutnosti a väčšine vzoprieť. Jedno aj druhé treba brať do úvahy. Ako totiž tvrdila spomínaná Arendtová, „strata autority sa rovná zrúteniu základov sveta“.

Svet to, samozrejme, prežije, žiť sa dá aj v ruinách. Kto má konať, aby sa veci zlepšili, azda netreba ani dodávať.