V tom Haagu o tej genocíde (Expedícia Európa)

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
V tom Haagu o tej genocíde (Expedícia Európa)

Neskôr som si mohol v denníkoch prečítať, že rozsudok proti Karadžičovi sa v Bosne postaral o zadosťučinenie, v to chladné popoludnie v Haagu som však zažíval takmer len hnev.

24. marca o 15:36 projekčné plátno v mediálnom centre zosivelo, po hodine a pol bol oznámený rozsudok. 40 rokov väzenia pre Radovana Karadžiča, v rokoch 1992 – 1996 prezidenta Srbskej republiky v Bosne, ktorý bol uznaný za vinného z ťažkých vojnových zločinov, zločinov proti ľudskosti a „genocídy“ v Srebrenici.

Zaiste vyše sto novinárov si pomaly balilo svoje veci, bosniacki pozorovatelia vybehli na pokosený trávnik pred budovou súdneho tribunálu o Juhoslávii.

Neskôr som si mohol v denníkoch prečítať, že rozsudok sa v Bosne postaral o zadosťučinenie, v to chladné popoludnie v Haagu som však zažíval takmer len hnev.

O desať rokov sa nám bude smiať

Jeden starý chlap zo Zvornika s bosniackou zástavou prehodenou cez seba zavýjal: „Spravodlivosť a mier neexistujú.“ Väčšinu demonštrantov tvorili Bosniaci, medzi nimi mnohí gastarbajteri, ktorí hovorili dobre po holandsky alebo nemecky.

Niektorí rozprestreli starú bosniacku kráľovskú zástavu „asi tak zo stredoveku“, aj oni boli „nespokojní“. Pri ľahko zamknutej príjazdovej rampe stáli traja nemeckí Albánci s krvavočervenou albánskou zástavou a svetločervenými teniskami: „Sme tu, pretože Srbi aj u nás v Kosove spáchali genocídu.“ Ako už neraz, tribunál konal s nepochopiteľnou politickou hlúposťou a rozsudok oznámil vo výročný deň začiatku bombardovania Juhoslávie jednotkami NATO.

Nadšenci zo „Spoločnosti pre ohrozené národy“ mali svoj veľký deň, polícia týmto večne mladým Nemcom prepáčila parkovanie nadivoko. Roztiahli a filmovali transparenty: „Genocídu nesmieme odmeňovať. Znovuz­jed­notenie Bosny!“ A: „Spomíname na 8372 obetí genocídy.“

V centre pozornosti stáli matky zo Srebrenice. Žalovali sa, že Karadžič nedostal doživotie a že bol oslobodený od prvého z jedenástich bodov žaloby, od genocídy v celej Bosne už na začiatku vojny. Stará mama s bielou šatkou nariekala do kamery: „O desať ro­kov sa dostane von a na prechádzke sa nám bude smiať do tváre.“

Britský re­portér v riasenom kašmírovom kabáte si to nechal preložiť a poďakoval podlízavým úsmevom. Po zarátaní ôsmich rokov už strávených vo väzení a zvyčajnom odpustení trestu o jednu tretinu by sa Karadžič skutočne mohol dostať v deväťdesiatke na slobodu.

Nikto dôležitý nevyšiel zo súdu, až na jedného Američana s čiernymi kučerami v talári. Karadžičov právny poradca sa postavil pred vysoký hermetický plot pred súdom a rozprával viacerým kolám novinárov to isté: „Karadžič za­rea­go­val začudovane a sklamane.“ Trikrát až štyrikrát sa k nemu preboxovali sreb­re­nické matky a okrikovali ho: „Nehanbíte sa?“ „Stratila som syna a manžela len preto, lebo sme moslimovia.“ „Pracujete len pre peniaze.“ „Očakávali sme spravodlivosť už od tohto súdu, a nie až od Božieho súdu.“ „ON má dnes lepší život než MY.“ „Zlo triumfuje.“ „Neveríte v Boha." „Žijeme v domoch bez okien, v tme.“ Obhajca sa pokúšal utíšiť ich pokojným hlasom: „I am very sorry“, „I am really sorry“, „definícia genocídy“ je však iná.

Sivovlasá Bosniačka úto­čila na obhajcu: „Ste šťastný? Lebo sa usmievate!“ To však bolo nedo­ro­zu­menie, Američania sa usmievajú vždy. Robinson, ktorý obhajuje Karadžiča od roku 2008, vyslovoval Srebrenicu stále ešte chybne ako „Srebreniču“. Zaprskal, „nikto nie je spokojný s rozsudkom“, otočil sa a ušiel.

Mercedes medzi zločinmi

Pomaly som vychádzal autom z Haagu. Už pri nasledujúcom bloku domov nebolo cítiť nič z veľkého rozsudku. Kvôli Balkánu, ktorý je už dávnejšie za­ra­dený do B-skupiny krízových oblastí, sa Haag už nevzrušuje. Cyklistky s namontovanými prepravníkmi pre deti, zvieratá a nákupy si brali prednosť.

Spomenul som si, že Medzi­ná­rodný súdny dvor v minulom roku odmietol vzájomné žaloby Chorvátska a Srbska z genocídy. Cynicky, ale výstižne sa vysmieval chorvátsky autor Ante Tomič v roku 2015: „Genocída je mercedes medzi zločinmi.“ A provokatívne sa pýtal: „Genocída? Kto, dočerta, potrebuje niečo také?“ Jeho odpoveď: „Žiaľ, vô­bec ich nie je málo.”

Národnosti Balkánu bojujú tak húževnato za uznanie utr­pe­­ných zločinov, že zaiste aj matky zo Srebrenice veria, že ich bezmedzná bo­lesť by bola zmiernená veľkým slovom genocída. Aj keď masovým strieľaniam Bosniakov predchádzali menšie masakre na Srboch v okolí, na najväčšom eu­róp­skom masakre po druhej svetovej vojne sa nedá nič relativizovať.

Zaradenie Srebrenice ako genocídy mi však spôsobuje bolesť brucha. Vo vojnách, ktoré tu ešte môžu nastať, je úradne potvrdená genocída nepriateľa vskutku ostrým mečom.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo