Svet 2009: Čo robil Schuman v hrobe, kto je globálny mierotvorca a čo na to česká politika

Český náročný rok

Lukáš Obšitník: Politika u susedov nebola k závideniu.

Česká republika prežila náročný aj pomerne chaotický rok. Vstúpila do neho z pozície predsedníckej krajiny Európskej únie a hneď na začiatku musela riešiť dva závažné problémy – plynovú krízu a vojnu medzi Izraelom a Hamasom. Riadila sa podľa možností, aké k tomu mala. V obidvoch prípadoch vyvinula veľké diplomatické úsilie, minister zahraničia K. Schwarzenberg navyše ako jeden z mála európskych predstaviteľov jasne označil za vinníka vojny teroristický Hamas.

V marci však padlo v parlamente vyslovenie nedôvery voči vláde, zorganizované vodcom opozície Jiřím Paroubkom. Podozrenia zo spolupráce na tom padli aj na Topolánkovho odporcu Václava Klausa. Česko tak muselo v náročnom čase presedlávať svoje politické vedenie, Paroubek navyše vôbec nemal pripravenú politickú alternatívu. Do čela krajiny sa tak dostal úradník Jan Fischer a jeho vláda s podporou naprieč politickým stranám (Jan Fischer mimochodom na konci roku vďaka svojmu racionálnemu a kultivovanému pôsobeniu láme medzi ľuďmi rekordy popularity). Paroubkovo zvrhnutie vlády počas európskeho predsedníctva verejne odsúdili napr. aj Václav Havel alebo český prímas kardinál Miloslav Vlk, ktorý varoval občanov pred volením takýchto „hazardérov s vlastnou krajinou“.

Malú búrku do politického spektra vniesol vznik strany TOP09, na čele s exministrom financií Miroslavom Kalouskom, nespokojencami z KDÚ-ČSL a populárnym Karlom Schwarzenbergom, ktorý sa neskôr stal aj jej predsedom. Strana sa prezentuje ako pravicová a konzervatívna, skôr však v oblasti ekonomiky, do kultúrno-etických otázok takmer vôbec nevstupuje. Podľa prieskumov verejnej mienky získava pomerne veľký ohlas (okolo 10 %), istý čas bola dokonca na treťom mieste pred KSČM.

Zásadný spor nastal pri určovaní termínu predčasných volieb, na ktorých sa v čase, keď nie je jasné, kto má v parlamente väčšinu a nastala tu viac-menej chaotická situácia závislá od prebehlíkov a nezaradených poslancov, dohodli politické strany. Prijatím ústavného zákona parlament skrátil svoj mandát o osem mesiacov a termín nových volieb bol stanovený na začiatok októbra. Nasledovala však sťažnosť poslanca Miloša Melčáka na Ústavný súd, brániaca jeho právo na výkon funkcie poslanca do konania riadnych volieb, keďže podľa neho na predčasné voľby nenastal ústavný nárok (podľa ústavy musí prezident poveriť niektorého z kandidátov o zostavenie vlády, až po 3 neúspešných pokusoch rozpustí parlament a vyhlási predčasné voľby). Ústavný súd, napriek už plne rozbehnutej predvolebnej kampani, do ktorej strany masívne investovali, Melčákovi vyhovel a („ústavný“) zákon o skrátení mandátu vyhlásil za neústavný. Nasledovali veľmi silné protesty takmer všetkých politických strán aj prezidenta Klausa, obviňujúce súd zo sprenevery svojho poslania a z vmiešavania sa do politiky, keďže podľa nich súd má rozhodovať podľa ústavy a nie ústavu meniť, resp. jednotlivé ústavné zákony rušiť. Súd naproti tomu argumentoval práve ústavou, ktorou sa podľa neho politici neriadili, keď svojvoľne prijali „ústavný“ zákon, ktorý sa prieči iným článkom ústavy. V dôležitom spore, či má ústavný súd právo rušiť ústavné zákony (ak odporujú jadru ústavy), súd takto vytvoril zásadný precedens.

Čítajte tiež:
Slovensko 2009: Miliardový účet Zdieľať

Neskôr parlament zmenil ústavu tak, aby sa už mohol sám rozpustiť (resp. to tvrdia jeho právnici), pri následnom návrhu o termíne volieb na november však „z večera na ráno“ zmenil názor Paroubek a o termíne volieb už odmietol hlasovať. (Špekulovalo sa, že dôvodom mohla byť pre neho nevhodnosť termínu kolidujúceho s atmosférou výročia pádu komunizmu - ktorý nakoniec Česi oslávili veľmi dôstojne). Podľa portálu aktualne.cz stratili politické strany na neuskutočnení volieb niekoľko 100 miliónov korún (ČSSD 130, ODS 150 mil.), sú tvrdo zadĺžené (ľudovci vraj takmer na mizine) a budúci rok ich čakajú nové voľby... Ich budúcich sponzorov bude zrejme veľmi dôležité sledovať...

Dôležitou udalosťou bolo aj oznámenie amerického prezidenta Baracka Obamu (telefonickým hovorom v neskorých nočných hodinách) o tom, že ruší rozhodnutie USA o zriadení protiraketovej obrany v strednej Európe, teda radaru v Českej republike a rakiet v Poľsku. (Poľský minister zahraničia Sikorski odmietol nešikovný nočný hovor prevziať, český úradnícky minister si to už nedovolil.) Osobnosti strednej Európy následne amerického prezidenta listom požiadali, aby o túto oblasť neprestal mať záujem.

Po írskom „áno“ pre Lisabonskú zmluvu (obsahujúcej už aj dodatky pre nich) si Václav Klaus na zlosť Bruselu znovu postavil hlavu a vyjednal pre Česko výnimku z kontroverznej charty základných práv. Žiadosti Britov, aby s konečným podpisom ešte vyčkal do ich budúcoročných volieb, po ktorých by víťazní konzervatívci mohli vypísať referendum aj u nich, už Klaus odmietol a Lisabonskú zmluvu začiatkom novembra podpísal. Dodáva však, že európski byrokrati nespokojní s lisabonom už pracujú na novej zmluve.

Zaujímavým bol aj koncoročný spor o činnosť Ústavu pro studium totalitních režimů (česká obdoba Ústavu pamäti národa). K 20-temu výročiu Novembra´89 vydal ÚSTR publikáciu o vzniku Občianskeho fóra, v ktorom bol Joska Skalník, dlhoročný priateľ a spolupracovník Václava Havla, na základe archívov ŠtB identifikovaný ako jej dôležitý informátor. Ten sa voči tomu rázne ohradil, následne vznikla petícia iniciovaná Stanislavom Pencom, Žáčkovým odporcom, kritizujúca, že sa ústav spoliehal iba na dokument ŠtB bez oslovenia Skalníka, a žiadala Žáčkovu rezignáciu. Petíciu podpísalo viacero významných ľudí ako Václav Havel, jeden zo zakladateľov OF Vladimír Hanzel, šéf zelených Ondřej Liška, historici Petr Blažek, Petr Koura. Naopak na Žáčkovu stranu sa v inej petícii postavili napr. bývalí disidenti Alexander Vondra, Jan Ruml, Martin Mejstřík, senátor Jaromír Štětina či režisér Vladimír Michálek, brániaci dôležitosť ústavu a jeho činnosti. Koncom novembra Rada ÚSTR na svojom zasadnutí Pavla Žáčka podporila.

Európska únia: Schuman sa v hrobe obracal

Marek Mačica: Uplynulý rok sa niesol v znamení írskeho a českého strašiaka.

Zatiaľ čo sa u nás začiatkom roka autobusové linky na niekoľko dní zmenili na pojazdné zmenárne, naši západní susedia začali rok 2009 vo veľkom štýle. Obsadili predsednícku stoličku EÚ. Česi vstupovali do tejto funkcie s nadšením a reklamou, ktorej slogan Európe to osladíme sa postupom času stal ironicky pravdivým. Česi boli na čele Únie neželaný artikel. A to najmä zo strany francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho, ktorý si neodpustil kritiku pri každej možnej príležitosti. Pád vlády a výroky českého prezidenta spôsobili, že české predsedníctvo bolo často predmetom vtipov. Napríklad:

No napriek tomu všetkému im zmysel pre humor nemožno vyčítať. Ich plastika Entropa s vyobrazením Bulharska ako tureckých záchodov či Slovenska ako salámy obtočenej maďarskou trikolórou pobavila. Škoda, že dotknuté štáty nemali rovnaký zmysel pre humor a Entropu museli predčasne zbaliť.

Veľkým pozitívom únijného roka bolo zrušenie vyše 20 rokov starej legislatívy, ktorá zakazovala predávať v obchodoch krivé uhorky a zemiaky neurčitých tvarov. Po tom, čo poslanci vyriešili problém vizáže zeleniny, prišli v polovici roka voľby do Európskeho parlamentu. Tradične sa jej zúčastnila volebná menšina Únie. Do čela parlamentu sa postavil Poliak Jerzy Buzek a do lavíc sa okrem iných dostali aj poslanci maďarského Jobbiku. Ustanovujúcu schôdzu si jeden z nich odkrútil vo veste maďarskej gardy. Tešíme sa na ďalšie predstavenie.

Druhá polovica roka sa vyznačovala dvomi vlastnosťami. Potieraním demokracie a zvýšeným výskytom rokovaní za zatvorenými dverami. Íri na druhýkrát odobrili Lisabonskú zmluvu. Opakované referendum bol šplech do ich tváre, a opäť raz zatienilo princípy, na ktorých bola Únia vybudovaná. Robert Schuman sa musel v hrobe obracať. A nebolo to asi poslednýkrát.

V tábore skeptikov to boli úspechy aj sklamania. Počas opakovaného referenda odišiel zo scény euroskeptik Declan Ganley, ktorý nateraz hodil EÚ za hlavu. Dôvodom bol prepad strany Libertas, ktorá získala v eurovoľbách iba jeden mandát. Očakávania sa pritom pohybovali v trojciferných číslach.

Naopak euroskeptik, ktorý žal úspechy a publicitu, bol Václav Klaus. Tento rok privádzal svojou antilisabonskou kampaňou predstaviteľov Únie do zúfalstva. Ak by vydržal dlhšie, možno by sme boli svedkami jeho zosadenia. Aj keď tento politik nie je na domácej scéne obľúbený, belgický týždenník The Bulletin ho označil za osobnosť Európskej únie za rok 2009. Tlieskame.

Záver roka bol obzvlášť hektický. Za zatvorenými dverami bola zložená nová komisia, na čelo ktorej sa opäť postaví Portugalec Barroso. Za zatvorenými dverami vzišli aj noví lídri dvadsaťsedmičky. Predseda Európskej rady Herman Van Rompuy a vysoká predstaviteľka Únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Catherine Ashtonová. Práve po vymenovaní Ashtonovej do funkcie sa Sarkozy blysol výrokom, ktorý veľa napovedá o rozdávaní funkcií v EÚ a jej súčasnej filozofií. Na otázku novinárov, prečo do funkcie „európskej dvojky“ zvolili neskúsenú Britku, povedal: „Pretože jeden z veľkých postov v EÚ by mala obsadiť žena, pretože ľavičiari chceli vyvážiť voľbu pravicového Van Rompuya a pretože naši britskí priatelia chceli post vo vedení.“

A aký bude rok 2010? Zdá sa, že zábavný. Predsedníctvo preberajú horkokrvní Španieli a nových funkcií je po Lisabonskej reforme habadej. Chaos zaručený.

USA: Mier? Yes, he can!

Mária Škvarlová: Vytriezvená obamamánia, demisia a mediálny návrat Sarah Palin, či problémy s krížmi podobné tým európskym. Aj o tom bola tohtoročná Amerika.

Svoj čas má skandovať „Yes, we can“, svoj čas sľuby napĺňať. Zložitosť preklenutia týchto dvoch fáz pocítil tohto roku americký prezident Barack Obama. Prezidentovať začal naozaj v neľahkej situácii. Krajina zmietajúca sa vo finančnej kríze, namočená v dvoch vojnách...

Máloktorý politik vzbudil vo svete toľko nádejí ako Obama. Svedectvom o tom je Nobelova cena mieru, ktorú na prekvapenie mnohých dostal ešte pred tým, než sa mu podarilo dosiahnuť úspechy na medzinárodnom poli konfliktov. Hoci v apríli u našich českých susedov rozprával o celosvetovom jadrovom odzbrojení, politika Bieleho domu voči stále nebezpečnejšiemu Iránu ovládanému radikálnym islamským klérom je zatiaľ úplne zmierlivá. Po nedávnych skúškach zariadenia, ktoré slúži na odpaľovanie jadrových hlavíc, sa Washington zmohol na vyjadrenie, že tieto testy podkopávajú dôveru voči Iránu.

Paradoxné voči predvolebným sľubom, aj proti nedávno prebratej nobelovke je cieľ vyslať do polovice roku 2010 do Afganistanu ďalších 30-tisíc vojakov. Podľa štatistík zomrelo tento rok v tejto vojne dvakrát toľko Američanov, ako tomu bolo v roku 2008.

Čítajte tiež:
Ekonomika 2009: Recesia bola iba jeden z problémov Zdieľať

Obama bojuje tiež na domácom vojnovom fronte s kritikmi zdravotníckej reformy. Hoci prezident sľúbil, že reforma neprinesie finančnú podporu potratov, opak je pravdou. Z dvoch v zásade rozdielnych zákonov Snemovne a Senátu na Štedrý deň prešiel zákon Senátu, ktorý zakotvuje prispievanie poplatníkov poistného na potraty. To znamená, že hoci sami nikdy potrat nepodstúpia, budú prispievať na potraty iných. Hovorkyňa Snemovne Nancy Pelosi dala bez okolkov najavo svoju radosť nad týmto rozhodnutím: „Zákon Senátu, ktorý prešiel, hovorí celkom iným potratovým jazykom, ako ten, s ktorým prišla Snemovňa – chvalabohu.“ Naozaj si mohla vybrať vhodnejší povzdych.

Hľadá sa líder
Letným prekvapením pre mnohých Američanov bola abdikácia hrdej guvernérky Aljašky Sarah Palin. Hviezda minuloročnej prezidentskej kampane, ktorá stála po boku republikánskeho prezidentského kandidáta Johna McCaina s nádejami na viceprezidentský post, sa vyjadrila, že zostúpením z guvernérskeho kresla môže byť ľuďom bližšie.
O niekoľko mesiacov jej vyšla autobiografia Going Rouge: An American Life, s ktorou sa vydala na turné po Spojených štátoch. Konečne sa dostavilo i pozvanie od najväčšej talkshaw celebrity Oprah Winfrey, ktorá ju počas kampane nepozvala, keďže pred voľbami vyjadrila otvorenú podporu Barackovi Obamovi.
Na otázky, či Palin vo svojich plánoch do najbližších rokov vidí obraz Bieleho domu, odpovedá republikánka neurčito. Jej aktivita však nasvedčuje, že sa na výslní cíti dobre.
Knižné turné tiež potvrdilo, že na Palin ľudia nezabudli. Ako ukazujú výpovede fanúšikov, ktorí na jej autogram čakali hodiny, konzervatívni Američania potrebujú vlasteneckého lídra s pro-life názormi. Otázkou večera však zostáva, či má na to práve Sarah Palin.

Nepohodlné kríže
Kríže na verejnosti neprekážajú len niektorým Európanom. V Spojených štátoch sa množia prípady, keď občania podávajú žaloby na kríže na štátnej pôde, desatoro v súdnych sieňach, či vyobrazenia Ježiša v oficiálnych budovách.
V roku 2009 mediálnu pozornosť pútal prípad vojenského memoriálu vo forme kríža v odľahlej oblasti kalifornskej Mojavskej púšte. Zamestnanec národného parku, ktorý sa sám označuje za katolíka, podal žalobu proti kresťanskému vyobrazeniu memoriálu s vierou, že kríž na štátnej pôde porušuje Ústavu Spojených štátov. Verdikt by v tomto prípade mal prísť v najbližších mesiacoch. Keď Najvyšší súd rozhodne v neprospech kríža, bude to znamenať možný koniec pre náboženské symboly na štátnych územiach USA. V západnom svete tak vari konečne zavládne dokonalá demokracia a verejný priestor sa vyčistí od farieb a chutí plurality. Základné hodnoty: politická korektnosť, antidiskriminácia a všetolerancia. Máme sa na čo tešiť.

America the Beautiful

Matúš Demko: Mojím dávnym snom bolo spoznať Ameriku - presnejšie tú Severnú - na vlastnej koži. A toho roku sa mi to podarilo.

Oproti tomu, čo vidíme na televíznych obrazovkách a čo sa nám predstavuje ako americká kultúra, sú Spojené štáty americké ďaleko lepšia a krajšia krajina. Medzi ľuďmi platí, že ich áno je áno a nie je nie, sú pevní v princípoch. Ľudia, ktorých som tu spoznal, veria v Boha, sú pracovití a majú radi svoju vlasť. To je príklad, ktorý smelo môžeme prevziať aj na Slovensko: viera (náboženstvo), pracovitosť (morálka) a vlastenectvo (patriotizmus) sú zdravé základy národa.

Na druhej strane Atlantiku ma najviac udivujú dve skutočnosti: slušnosť a húževnatosť. Myslel som si, že Američania budú nevychovaní, no zatiaľ som sa väčšinou stretol len s opakom. Ľudia sú k sebe slušní v práci, obchode, na ulici a podľa možnosti - a zaplnenia ulice či iných okolností - sa pozdravia, hoci sa nepoznajú.

Američania sú húževnatí. V tejto cnosti sa kombinuje vytrvalosť, pracovitosť a odhodlanie. Jeden príklad za všetky: niekoľko mesiacov som pobudol v stredozápadnom meste Colorado Springs, nad ktorým sa týči kopec Pikes Peak vo výške 4 200 m.n.m. Pred sto rokmi tam miestni obyvatelia vybudovali dráhu pre zubačku a vysekali cestu pre autá. Na samý vrch. Do kameňa v nehostinnej prírode. Doteraz sa tam vyveziete autom alebo vás tam celoročne odvezie vláčik. Slovák by povedal: "Nemožné". Američan pred sto rokmi povedal: "Možné."
Najviac som však vďačný Amerike za to, že mi dodala mnoho energie a motivácie zaujímať sa o vlastnú, rodnú krajinu: o jej radosti a starosti, najmä o ľudí a ich potreby, ale i o politiku, ekonomiku, históriu. Priznám sa, že som už začínal byť ľahostajný k tomu, čo sa u nás doma deje. Po skúsenosti spoza veľkej atlantickej mláky si však znova myslím, že čo táto doba a naša republika najmenej potrebuje, sú ľahostajní ľudia. Ľahostajnosť otupuje a otupenci sú najľahšou korisťou manipulátorov. Musím sa vydať náročnejšou a tŕnistou cestou: vytvárať si názor, nebáť sa ho prezentovať, spoznávať pravdu, konať dobro a primerane ovplyvňovať dianie okolo seba.

Foto: flickr.com, defenselink.mil, ssunion.net, nasaimages.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo