Prekvapení nádejou

Prekvapení nádejou

V čítaní na nedeľu prinášame úryvok z knihy N. T. Wrighta, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade. Podtitul kapitoly znie Naše poslanie, tu a teraz, vo svetle nádeje vzkriesenia.

Na čo čakáme? A čo budeme dovtedy robiť?

Tieto dve otázky sformovali túto knihu. Tá je predovšetkým o konečnej nádeji v budúcnosti, o ktorej hovoria kresťanské evanjeliá: o nádeji na spásu, vzkriesenie, večný život a o mnohých ďalších s tým spojených veciach.

Je však aj o nájdení nádeje v dnešnom svete: o tom, ako prakticky oživiť nádej jednotlivcov i komunít, ktorým môže z rôznych dôvodov chýbať. A je aj o tom, ako z prijatia prvého môže vzniknúť to druhé.

Podľa mojej skúsenosti väčšina ľudí vrátane kresťanov nevie, ako vlastne vyzerá konečná nádej kresťanstva. Mnohí ľudia a opäť, žiaľ, aj kresťania neočakávajú, že by kresťanstvo malo čo povedať o nádeji v dnešnom svete. Málokto si vie predstaviť, že by tieto dve veci – konečná nádej dejín a nádej v dnešnom svete – mohli nejako súvisieť. Z toho vychádza aj názov tejto knihy: nádej nás prekvapí na viacerých úrovniach súčasne.

V prvej rovine je táto kniha jednoznačne o smrti. Hovorí aj o kresťanskom pohľade na to, čo príde po smrti. Nechcem sa pokúšať analyzovať z fyzikálneho alebo lekárskeho hľadiska smrť a to, čo po nej nasleduje, ani opisovať ako psychológ či antropológ možné presvedčenia a praktické postoje súvisiace so smrťou. Bolo o tom už napísaných priveľa kníh. Pristupujem k tejto otázke z pozície biblického teológa. Pritom rátam s inými vedeckými odbormi a dúfam, že sa mi podarí doplniť to, čo v nich zvyčajne chýba a čo podľa mňa musí cirkev uchopiť  nanovo: klasickú kresťanskú odpoveď na otázku smrti a vecí po smrti – čo dnes tak vo svete, ako aj v cirkvi viac nepoznáme, než spochybňujeme. Prieskum týkajúci sa viery v posmrtný život, ktorý sa uskutočnil v Británii v roku 1995 ukázal, že aj keď väčšina ľudí verí v istú formu pokračovania života, iba nepatrná menšina (a to dokonca aj pravidelných návštevníkov kostolov) verí v klasickú kresťanskú pravdu o budúcom telesnom vzkriesení. A aj ja som prišiel na to, že hoci kresťania stále používajú slovo „vzkriesenie“, považujú ho často len za synonymum „života po smrti“ alebo „odchodu do neba“. A keď sú okolím dotlačení, aby presnejšie definovali svoj postoj, často majú rovnako zmätené predstavy ako neveriaci okolo nich. Niektorí kresťanskí autori, ktorí píšu na tému smrti, úspešne marginalizujú vzkriesenie a všetko, čo s ním súvisí, akoby si ani nepripúšťali, že tým môžu spôsobiť veľkú škodu.

Mnohí ľudia a opäť, žiaľ, aj kresťania neočakávajú, že by kresťanstvo malo čo povedať o nádeji v dnešnom svete. Zdieľať

V druhej rovine je táto kniha základným dielom praktickej či dokonca politickej teológie, teda kresťanskej reflexie o podstate úlohy, ktorá stojí pred nami, keď sa snažíme vniesť Božie kráľovstvo do reálneho sveta, v ktorom žijeme a v ktorom je toľko bolesti. ... Dozrelo vo mne presvedčenie, že oblasti, ktoré som ako akademik skúmal, a pastoračné situácie, s ktorými sa musíme vysporiadať v našej diecéze (za posledných päťdesiat rokov ťažko skúšanou rôznymi bezmennými tragédiami), nás vyzývajú, aby sme sa zamysleli aspoň nad tým, čo by mali kresťania povedať a ako by mali uvažovať o znovuobjavovaní nádeje vo verejnom a politickom živote. Keď som sa o to snažil, vždy znovu som prichádzal na to, ako tieto dve témy navzájom súvisia.

Ešte jedno všeobecné konštatovanie na úvod. Všetko, čo sa hovorí o budúcnosti, je len, ako vám povie ktorýkoľvek politik či ekonóm, smerová tabuľka, ktorá ukazuje do hmly. Teraz vidíme akoby v zrkadle, nejasne, hovorí dokonca apoštol Pavol, keď rozmýšľa o tom, čo leží pred ním. Všetko naše vyjadrovanie sa o budúcom stave sveta a nás v ňom pozostáva z komplexných obrazov, ktoré môžu viac či menej korešpondovať s konečnou realitou. To však neznamená, že to všetko stojí len na domnienkach alebo že všetky názory sú rovnako dobré a správne. Čo ak niekto vystúpil z tej hmly, aby nám vyšiel v ústrety? ...

Priestor, čas a hmota: vykúpené stvorenie

Pripomeňme si teda východiskovú situáciu. Stvorený poriadok, ktorý Boh začal vykupovať, keď Ježiša vzkriesil z mŕtvych, je svet, v ktorom sú nebo a zem určené nie na to, aby boli oddelené, ale spojené. V tomto spájaní bude to „veľmi dobré“, ktoré Boh vyriekol nad stvorením na jeho počiatku, umocnené, nie zrušené. Nová zmluva nikde neumožňuje vytvoriť si predstavu, že keď príde nové nebo a nová zem, Boh povie niečo v tomto zmysle: „To prvé stvorenie nebolo až také dobré, však? Nie ste radi, že sme sa konečne zbavili priestoru, času a hmoty?“ Skôr si musíme predstaviť svet, v ktorom je prítomné stvorenie, o ktorom premýšľame v uvedených troch dimenziách, umocnené, povýšené k nepochybne vyšším Božím zámerom, ale určite nie zavrhnuté.

Čo sa stane, keď o priestore, čase a hmote uvažujeme ako o dimenziách, ktoré treba v rámci života cirkvi obnoviť, nie zavrhnúť?

Obnovením a znovuzískaním priestoru bolo v nedávnej minulosti aj nové uchopenie keltskej kresťanskej tradície takzvaných „tenkých miest“, teda miest, na ktorých je závoj medzi nebom a zemou takmer priesvitný. To je však len jeden aspekt oveľa širšej „teológie miesta“, ktorá je na Západe vážne ohrozená už od dôb osvietenstva. Túto teológiu potrebujeme súrne znovu oživiť skôr, než (aby som použil samozrejmú metaforu) sa vytnú všetky staré stromy, aby urobili miesto pre nákupné centrum a parkovisko, hoci si práve vtedy ľudia začnú uvedomovať, že tieto stromy v lete poskytujú príjemný tieň, na jeseň prinášajú veľa ovocia a na jar vyzerajú nádherne. Je pravda, že Ježiš povedal, že Boh volá všetkých ľudí na každom mieste, aby sa mu klaňali v duchu a v pravde a neobmedzuje uctievanie Boha na tento či onen svätý vrch. To však nijako nespochybňuje poctivú teológiu Božieho opätovného získania celého sveta, ktorého predzvesťou je získanie priestoru na bohoslužbu a modlitbu. Kostoly a iné miesta, „kde je modlitba namieste“ (ako to povedal Eliot), nie sú miesta utiahnutia sa od sveta, sú to predmostia sveta, spôsoby, ako možno Bohom daný priestor zaujať na jeho slávu v ústrety dňu, keď celý svet bude uchvátený jeho chválou.

T. S. Eliot.

Ide potom o čisté dualistické bláznovstvo, ak bez akýchkoľvek okolkov vyhlásime (ako sa to dnes mnohí snažia, vraj v záujme „misie“, no v skutočnosti v záujme dualizmu – alebo rýchleho zisku), že staré kostoly a podobné budovy sú pre Božiu misiu dnes a zajtra nepotrebné. Je, samozrejme, veľa prípadov, keď kostoly už doslúžili a možno ich zbúrať alebo začať používať na nové účely. No mnohí dnes opäť zisťujú, že skutočne jestvuje niečo také, ako miesta posvätené ich dlhým užívaním na modlitbu a na bohoslužbu, miesta, na ktorých, často bez toho, aby to boli schopní vysvetliť, najrôznejšie typy ľudí zisťujú, že ich modlitba je akási prirodzenejšia a že Boha môžu poznávať a vnímať s väčšou dispozíciou. Mali by sme dlho a vážne reflektovať poctivú teológiu miesta a priestoru, ktorá bude premyslená vo svetle Božieho prísľubu na obnovu celého stvorenia, a to skôr, než zavrhneme geografiu a územie. Áno, nárok na isté územie môže byť prejavom modloslužby či zneužívania, ako napríklad keď sa cirkev, ktorá už dávno prestala predstierať svoje pravoverné kresťanstvo, snaží využiť svoje kánonické práva a trvať na nejakých „teritoriálnych právach“, či keď zopár ľudí zo sentimentálnych dôvodov lipne na nejakej budove dlho potom, čo prestala slúžiť miestnej komunite. Odpoveďou na zneužívanie však nie je dualizmus, ale správne používanie.

Obnova a znovuzískanie času má najmenej tri formy.

1. Symbolickú podobu dostalo dramaticky v šiestom storočí, keď Dionýz Malý vytvoril systém počítania rokov pre celý svet, odvodený od (predpokladaného) dátumu narodenia Ježiša Krista. Skutočnosť, že tento systém sa stále používa viac-menej na celom svete, napriek rôznym snahám nahradiť ho iným systémom, ako to chceli revolucionári Francúzskej revolúcie, svet krátko zaregistroval pred pár rokmi okolo príchodu milénia, no inak zostáva zväčša nepovšimnutá. Podobne ako veľký kostolný zvon, vyzváňajúci nad spiacim mestom vždy, keď niekto niečo datuje, vyjadruje tým Ježišovo panstvo, bez ohľadu na to, či si to niekto uvedomuje.

2. Ešte konkrétnejšie, v každom pohľade na cirkev, ktorý je založený na eschatológii a formovaný misiou, musí byť braný vážne čas cirkvi, ako dlhý príbeh cirkevných dejín a ako tradícia, ktorá sa nahromadila počas nich. Opäť sa musíme vystríhať modloslužby, uctievania toho, čo kedysi bolo tuctové a dnes je bezvýznamné. Musíme mať neustále na pamäti, že cirkev urobila veľa hlúpeho a zlého, práve tak, ako aj veľa múdreho a dobrého. No príbeh cirkvi je príbeh o tom, ako sa do času, ktorý bol pre našich predchodcov prítomnosťou, napriek hlúposti, zlyhaniu a vyloženým hriechom prelomila Božia budúcnosť a zanechala nám tak tento kúsok minulosti, ktorý nie je len plný chýb a životov ovplyvnených úplne inou kultúrou, ale aj plný vzorcov nového stvorenia, ktoré už boli (ak sa na to pozeráme zo svojho pohľadu) votkané do histórie – kúsky Božej budúcnosti, ktoré dnes sú takpovediac kúskom našej minulosti.

Samozrejme, je veľmi dôležité rozlíšiť, čo v tradícii máme považovať za takýto príklad a čo musíme vidieť len ako príklad toho, keď to cirkev zbabrala. Odhodenie tradície ako zbytočnej príťaže len preto, lebo ide o „tradíciu“, však znamená kapitulovať pred postmodernou a istým radikálnym protestantizmom, ktorý vytína strom pri koreni, lebo je presvedčený, že stromy musí byť vidno celé, musia rodiť ovocie a žiadna ich časť nemá byť skrytá v špinavej pôde.

3. Najmä evanjeliá (a zvlášť Jánovo evanjelium) a raná prax cirkvi, ako o nej píše Pavol, reflektujú veľmi skoré porozumenie cirkvi, že prvý deň v týždni, deň Veľkej noci, sa stal znamením uprostred prítomného sveta a postupnosti jeho času, znamením toho, že budúci vek už začal žiť. Nedeľa, ktorá bola dodržiavaná ako spomienka na Veľkú noc už od samotnej tejto udalosti (čo je, keď sa nad tým zamyslíme, pozoruhodný fenomén), nie je len dedičstvom viktoriánskych hodnôt, ale trvalým znamením, ktoré sa každý týždeň radostne obnovuje, že všetok čas patrí Bohu a že tento čas je pod obnovujúcim panstvom Ježiša Krista.

Svätý Pavol.

Bohoslužbou by, samozrejme, malo byť „celých sedem dní, nie len jeden zo siedmich“. Pre mnohých kresťanov je z rôznych dôvodov zložité zúčastniť sa v nedeľu na dlhých cirkevných bohoslužbách. Mali by sme si však pripomenúť, že raní kresťania žili vo svete, v ktorom bola nedeľa prvým dňom pracovného týždňa tak ako náš pondelok. Symbolický význam tohto dňa hodnotili tak vysoko, že boli ochotní vstávať veľmi skoro ráno, aby si pripomínali Veľkú noc a zároveň očakávali definitívny ôsmy deň stvorenia, začiatok celkom nového týždňa, deň, keď Boh obnoví všetky veci.

Najviac kontroverzií z trojice priestor-čas-hmota vyvoláva samotná hmota, materiál, z ktorého (ako protestantská tradícia vždy správne varovala) boli vyrobené modly. Opäť však, ak nemáme skĺznuť do platonizmu a popierať dobro stvorenia, musíme nanovo uchopiť tak telesné vtelenie a vzkriesenie Ježiša, ako aj prísľub, že samotné stvorenie bude obnovené, vyslobodené zo smrti a rozkladu (a preto, podľa všetkého, ako to vo svojom pozoruhodnom imaginárnom svete v knihe Veľký rozvod vyjadril C. S. Lewis, aj pevnejšie a skutočnejšie ako terajšie stvorenie). Práve v tomto rámci uvažovania dávajú klasické kresťanské sviatosti krstu a eucharistie zmysel.

Je jasné, že aj sviatosti môžu degenerovať na jednoduchú poveru a modloslužbu. Nikdy by sme však nemali zabudnúť, čo sa stalo, keď Izraeliti dovolili, aby sa to isté stalo s archou zmluvy, keď ju považovali len za akýsi magický talizman, ktorému treba venovať pozornosť len vtedy, keď sa im nedarilo v boji. Keď Filištínci archu ukoristili, Izraeliti boj prehrali. Ale keď Filištínci vniesli archu do chrámu svojho boha Dagona, ten pred ňou spadol tvárou na zem. Zneužitie sviatosti neruší jej platnosť.

Celé generácie kresťanov zápasili s tým, aby našli vyjadrenie, ktoré by vystihlo realitu toho, čo sa deje v krste a v eucharistii. Možno neprekvapuje, že do veľkej miery sa im to nepodarilo, pretože samotné sviatosti sú vlastne jazykom, ktorý je v konečnom dôsledku nepreložiteľný, hoci ich môžeme opísať z rôznych uhlov, ktoré sú však samy osebe neadekvátne. (Pripomeňme si tu sólistku baletu, ktorá na otázku, čo jej konkrétny tanec znamená, odpovedala: „Keby som to vedela povedať, nemusela by som ho zatancovať.“) No sviatosti (a kvázisviatostné úkony, akými sú zažínanie sviec, klaňanie sa, umývanie nôh, dvíhanie rúk do vzduchu, prežehnávanie sa a podobne) odmietať, marginalizovať, znehodnocovať či stať sa voči nim podozrievavým len preto, že sa môžu stať prejavom poverčivosti či modloslužby alebo preto, že si niektorí môžu myslieť, že sa tým Boh stáva ich dlžníkom, sa podobá odmietaniu pohlavného styku v manželstve len preto, že ten istý skutok, no vykonaný za iných okolností, je nemravný. (Tu ma vždy pobaví, keď navštívim cirkvi, ktoré sa dôsledne zbavili všetkých známok profesionálne vedenej bohoslužby minulého veku – spevácke zbory v kostýmoch, procesie, organistov a podobne – len aby prišli s novou formou bohoslužieb, ktorá si vyžaduje práve takú istú mieru profesionality, keďže sú potrební zdatní odborníci na ovládanie zvukovej aparatúry, osvetlenia, projektora a podobne. Ani na jednej z nich nie je nič zlé. Všetko môže a malo by sa robiť na Božiu slávu. No predpoklad, že staré formy bohoslužieb sú akosi menej duchovné a že moderné elektronické bohoslužby sú nejako hodnotnejšie, je čírym kultúrnym predsudkom, na ktorom by sme sa mali schuti zasmiať vždy, keď sa objaví.)

Ak má byť cirkev obnovená vo svojej misii práve v tomto svete priestoru, času a hmoty a práve pre tento svet, nemôže si ho dovoliť ignorovať ani odsúvať na okraj záujmu. Naopak, musí ho získať pre Božie kráľovstvo, pre panstvo Ježiša a v moci Ducha, aby tak mohla vyjsť von a pracovať pre toto kráľovstvo, ohlasovať to panstvo a tou mocou uskutočňovať zmenu. Ľudí predsa neučíme spievať tak, že najskôr odhodíme všetky svoje hudobné nástroje. Misia cirkvi musí preto na systémovej úrovni obsahovať rozpoznanie skutočnosti, že terajší priestor, čas a hmota nie sú určené na zavrhnutie, ale na vykúpenie. Žiť medzi vzkriesením Ježiša a definitívnym spojením všetkého v nebi a na zemi neznamená tento svet zavrhovať. Znamená to oslavovať skutočnosť, že Boh svoj svet uzdravuje. Opäť sa tu pretína Boží nárok na priestor, akým je nebo a zem, Božie vykúpenie času, akým sú roky, týždne a dni, opäť tu Boh hovorí jazykom obnovy a Božie vykúpenie samotnej hmoty sa deje vo sviatostiach, ktoré poukazujú na obnovu životov obmytých v krste a živených eucharistiou.

Vzkriesenie a misia

Ako teda bude vyzerať cirkev, ktorá ide od obnovenej bohoslužby k obnovenej misii?

Dúfam, že som toho povedal dosť na to, aby som vysvetlil, že misia cirkvi nie je ničím viac a ničím menej ako dovršovaním telesného vzkriesenia Ježiša v moci Ducha, a zároveň aj očakávaním času, keď Boh naplní zem svojou slávou, premení staré nebo a starú zem na nové nebo a novú zem a vzkriesi svoje deti z mŕtvych, aby osídlili vykúpený svet, ktorý stvoril, a aby nad ním vládli.

Ak je to tak, misia sa musí nevyhnutne prebrať zo svojej dlhodobej schizofrénie. Ako som povedal už skôr, robiť rozdiel medzi „zachraňovaním duší“ a „konaním dobra vo svete“ nevychádza z Biblie ani z evanjelií, ale z otrockej podriadenosti oboch konceptov kultúre západného sveta. Práve kvôli prísľubu obnoveného priestoru, času a hmoty sa s obnovenou nádejou vrátime k témam, o ktorých sme hovorili pred dvoma kapitolami, teda k téme spravodlivosti, krásy a evanjelizácie. Svet priestoru, času a hmoty je svet, v ktorom žijú skutoční ľudia, v ktorom sa vytvárajú skutočné komunity, v ktorých sa prijímajú ťažké rozhodnutia. Svet, v ktorom nemocnice a školy nesú svedectvo o „už“ evanjeliu, kým polícia a väzenie nesú svedectvo o „ešte nie“. Svet priestoru, času a hmoty je tam, kde parlamenty, mestské zastupiteľstvá, občianski aktivisti a všetko, čo existuje medzi tým, bolo vytvorené a funguje v prospech širšej komunity, komunity, kde anarchia znamená, že hrubé krky (v ekonomike či spoločnosti) budú stále vyhrávať, kde slabí a zraniteľní budú stále potrebovať ochranu a kde sú preto sociálne a politické štruktúry spoločnosti súčasťou plánu Stvoriteľa.

A cirkev obnovená posolstvom Ježišovho zmŕtvychvstania musí vyjsť von a pracovať práve v tomto priestore, čase a hmote, musí tento priestor vopred zaujímať ako miesto Božieho kráľovstva, Ježišovho panstva a moci Ducha.

Tak cirkev, ktorá berie vážne posvätný priestor nielen v zmysle ústrania od sveta, ale aj v zmysle predmostia tohto sveta, vyjde z bohoslužieb vo svojej svätyni priamo do rokovacej sály mestského zastupiteľstva, aby tam diskutovala o urbanistickom rozvoji, o harmonizujúcej a poľudšťujúcej kráse v architektúre, o rozvoji zelených plôch, o riešení dopravy či (v neposlednom rade na vidieku, ktorý je práve tak veľmi dôležitý) o otázkach životného prostredia, o kreatívnych a zdravých formách obhospodarovania pôdy a o zodpovednom využívaní zdrojov. Ak je pravda, ako som hovoril, že celý svet je teraz Božou svätou zemou, potom si nesmieme dopriať oddych, kým túto zem ľudia vykorisťujú a ničia. Toto nie je žiaden doplnok misie cirkvi. Je to jej základ.

Cirkev, ktorá veľmi vážne berie skutočnosť, že Ježiš je Pánom všetkého času, nebude len ticho oslavovať každý moment, keď na list či dokument píšeme dátum, nebude si oddeľovať len nedeľu na oslavu Božieho nového stvorenia (a bude poukazovať na pochabosť sedemdňového pracovného týždňa), nebude sa snažiť len usporiadať si svoj vlastný život podľa primeraného rytmu bohoslužby a práce. Taká cirkev sa bude snažiť vnášať múdrosť a humanizujúci poriadok do pracovného rytmu v kanceláriách a v obchodoch, v miestnej samospráve, v necirkevných sviatkoch, vo vytváraní verejného života. Tieto veci nemožno považovať za samozrejmé. Enormné posuny, ku ktorým došlo len počas môjho života, keď kedysi celé mesto zachovávalo Veľký piatok a Veľkú noc, no dnes sa tieto významné dni stali len príležitosťou na viac futbalových zápasov a ešte viac televíznych repríz starých filmov (pričom v televíznych programoch nie je často ani náznak ničoho, čo by len vzdialene pripomínalo Ježiša či evanjelium!), sú indikátorom toho, čo sa deje, keď spoločnosť stráca svoje korene a necháva sa unášať prevládajúcimi prúdmi. Znovuzískanie času ako dobrého Božieho daru (v protiklade k času len ako ku komodite, ktorú treba „spotrebovať“ pre svoj vlastný prospech, čo často znamená nové formy otroctva pre iných) nie je doplnkom misie cirkvi. Je to jej základ.

A cirkev, ktorá berie celkom vážne skutočnosť, že v Ježišovi a cez Ježiša Boh Stvoriteľ opäť vzal svet hmoty do rúk, premenil ho samým sebou a svojou prítomnosťou a jedného dňa ho naplní svojím poznaním a slávou tak, ako vody pokrývajú more, sa nebude snažiť len sláviť príchod Boha v Kristovi vo sviatostiach, ale od krstu a eucharistie prejde rovno k tomu, aby z Božej uzdravujúcej a premieňajúcej prítomnosti sformovala skutočnosť vo fyzickej hmote reálneho života. Keď som bol biskup, najradšej som sledoval kresťanov, ako hneď po uctievaní Ježiša počas bohoslužby v kostole idú a radikálne sa usilujú o zmenu v každodennom živote – organizujú škôlky pre deti pracujúcich slobodných matiek, zakladajú úverové družstvá, aby pomohli finančne najslabším nájsť cestu k zodpovednému riešeniu svojich financií, vedú kampane za lepšie bývanie, za opravu miestnych komunikácií, za rehabilitačné centrá pre drogovo závislých, za rozumné zákony o užívaní alkoholu, za dobré knižnice a športoviská a za tisíce ďalších vecí, v ktorých sa Božia zvrchovaná vláda dotýka tvrdej reality. Ešte raz poviem, že nejde o žiaden doplnok misie cirkvi. Je to jej základ.

Takýto prístup vedie priamo aj k evanjelizácii. Keď vidíme cirkev, ako plynule od uctievania Boha, Boha, ktorého vidíme v Ježišovi, prechádza do prinášania takej potrebnej zmeny v reálnom svete, keď jasne vidíme, že tí, ktorí stolujú s Ježišom, sú tí, ktorí bojujú za odstránenie hladu a biedy vo svete, keď si ľudia uvedomia, že tí, ktorí sa modlia za to, aby v nich a cez nich pôsobil Duch, sú zároveň tí, ktorí sa s mimoriadnou láskou a trpezlivosťou starajú o núdznych ľudí, potom je viac než prirodzené, že budeme hovoriť aj o Ježišovi a povzbudzovať druhých k tomu, aby ho uctievali a sami zistili, čo znamená patriť do jeho rodiny. Potom ľudia, ktorí sa nepovažujú za „nábožných“, postrehnú, že sa tu deje čosi, čoho chcú byť aj oni súčasťou. Ako by to povedal aj autor knihy Skutkov apoštolov: keď cirkev žije Božie kráľovstvo, Božie slovo sa mocne šíri a koná to, na čo bolo poslané.

Jeden človek však dokáže vykonať len malý zlomok tejto misie. Práve preto je táto misia v každej dobe dielom celej cirkvi. Niektorí zistia, že ich Boh ťahá do práce s postihnutými deťmi. Iní budú vnímať povolanie do komunálnej politiky. Ďalší zase objavia tiché uspokojenie z práce na umeleckých či vzdelávacích projektoch. Všetci však budú potrebovať vzájomnú podporu a povzbudenie. Každý z nich bude potrebovať silu, ktorá pramení z centrálneho a na uctievanie Boha zameraného života cirkvi; života, ktorý sa obnovuje, keď sa Ježišovi priatelia vrátia zo svojej misie vo svete, aby ho spoločne uctievali. ...

Ukázal som, že cirkev formovaná misiou musí mať svoju misiu formovanú nádejou: tou nefalšovanou kresťanskou nádejou, ktorá má korene v Ježišovom vzkriesení, ktorá je nádejou na obnovenie všetkého Bohom, na Božie víťazstvo nad všetkým porušením, rozkladom a smrťou, na naplnenie celého kozmu Božou láskou a milosťou, Božou mocou a slávou. Povedal som, že ak máme byť v tejto misii efektívni, musíme autenticky a s radosťou spolupracovať s Bohom na obnove priestoru, času a hmoty v živote cirkvi. Ak mám recyklovať rovnakú metaforu, nemá zmysel očakávať ovocie zo stromu, ktorému sme systematicky podkopávali korene.

Neznamená to ani toto: „Robte dobre tradičnú cirkev a misia príde.“ Príliš často je totiž „tradičná cirkev“ skôr o tradícii, nie o cirkvi. Znamená to ale, že máme svoju myseľ upriamiť na nádej, o ktorej hovoria evanjeliá, spoznať obnovu stvorenia jednak ako cieľ všetkého v Kristovi a dokonanie toho, čo už bolo dosiahnuté jeho vzkriesením. A pustiť sa do práce v úsilí o spravodlivosť, krásu, evanjelizáciu a obnovu priestoru, času a hmoty v očakávaní konečného cieľa a pri uskutočňovaní diela, ktoré Ježiš dosiahol svojou smrťou a vzkriesením. Takáto je cesta k nefalšovanej Božej misii, ako aj k tomu, aby cirkev bola touto misiou a pre túto misiu formovaná.

To všetko, samozrejme, znamená, že tí, ktorí pracujú v tejto misii a pre túto misiu vo svete musia sami to isté žiť a stelesňovať vo svojom živote. V konečnom dôsledku neexistuje žiadne ospravedlnenie pre privátnu zbožnosť, ktorá sa neangažuje v misii, práve tak v konečnom dôsledku neexistuje žiadne ospravedlnenie pre aktivizmus v sociálnej, kultúrnej alebo politickej oblasti, ktorý sa používa ako zásterka umožňujúca vyhýbať sa vo vlastnom živote konfrontácii s Božím kráľovstvom, Ježišovým panstvom a zmocňovaniu Duchom. Ak evanjelium nepremieňa predovšetkým nás samotných, ako vôbec vieme, že dokáže premeniť niečo iné?

Cirkev formovaná misiou musí mať svoju misiu formovanú nádejou: tou nefalšovanou kresťanskou nádejou, ktorá má korene v Ježišovom vzkriesení, ktorá je nádejou na obnovenie všetkého Bohom, na Božie víťazstvo nad všetkým porušením, rozkladom a smrťou, na naplnenie celého kozmu Božou láskou a milosťou, Božou mocou a slávou.

Publikovaný úryvok je z knihy N.T. Wrighta Prekvapení nádejou, ktorá práve vychádza v slovenskom preklade (Porta Libri, 2016). Knihu si možno objednať na stránke vydavateľstva.

Je možné sa tiež zaregistrovať na prednášku N.T. Wrighta, ktorá bude 19. mája v Bratislave. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo