Žene (Hviezdoslav)

Žene (Hviezdoslav)

Báseň na nedeľu – Michal Chuda vyberá krásne slovenské básne.

Hviezdoslav
Žene

(v interpretácii Vojtecha Mihálika)

Mnoho je toho, drahá, viac než moc,
zač mám ti ďakovať v tom skúpom žití,
kým uzamkne mi ústa večná noc.
A chvíľa tá sa blíži, kroku hoc
jej nečuť (bo je ľahký, okamžitý);
no nezlyhali nikdy moje city:
sú orlojom mi v nebi skladaným...
Len čas ma stíha – či sa zachránim?
Dovoľ však bleskom sa mi rozožať i
jak zapálená fakľa zjaviť sa ti,
iskriaca vďakou, v blku uznaním.

Keď na postati nával bremena
až dych mi úžil, prehýnal až plecia,
ty nemaznička ani fiflena
pribrnklasʼ, podňala mi ramená
krídlami – a on nezlomil ma predsa,
ba znášal som ho jak svoj plameň svieca.
Ty spolu so mnou šla si do robôt,
so svojím aj mne stierala si pot
a z dlaní mi (ej, ihly povinností!)
sťa holubička vyzobkala osti...
Tak život môj stál vskutku za život!

Ty si mi lôžko mäkko odkryla,
vyberúc z duchien kostrnky i ostne,
čo napúšťala sudba neľútostne.
Keď pristál čln-sen, rozvil vetrilá
a vzal ma letkom, ty si bedlila,
či sa vše so mnou kdesi v raji octne.
Vyprávalasʼ ma nielen v bytia boj,
o zbraň si dbala, pokrm, o nápoj,
lež i môj oddych pod vládou ti stojí:
kráľovsky som si sníval pri pokoji,
čo drabant nestráži, len pohľad tvoj...

Veď aj keď usnem v hrobu zavití,
ty pri náhrobku zastaneš si sticha
a spoznáš, že v ňom nie je chladná pýcha;
list jelše tam či smutnej rakyty
len čo sa pohne (tiež ťa vycíti),
nie vetrom, ale teplou vďakou vzdychá;
ba kvieťa, tráva, mach – a čo ja viem,
čo vytvorí raz z môjho prachu zem,
to všetko bude, slúžiac môjmu duchu,
ti zraku kývať, šepkať bude sluchu:
Ó, ďakujem ti, večne ďakujem...

 

Niekedy sa môže zdať, že klasik nás už nemá čím prekvapiť. Máme ho zaškatuľkovaného, myslíme si, že aj prečítaného, no práve pri Hviezdoslavovi to nemusí platiť. Hviezdoslav, vlastným menom Pavol Országh (1849 – 1921), je skutočne veľký slovenský básnik. Lyrik, epik, dramatik – v každom literárnom druhu rovnako hlboký, presvedčivý, svoj... Priznám sa, milo ma prekvapila intímna poloha jeho poézie, veľmi ľudská a prirodzená. Taká je aj báseň Žene, ktorú som vybral z vydania Hviedoslav vo výbere a interpretácii Vojtecha Mihálika (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1974, edícia Kruh milovníkov poézie, doslov napísal Stanislav Šmatlák). Hviezdoslav v Mihálikovej interpretácii je vhodný najmä pre tých čitateľov, ktorým sa zdá byť jeho jazyk ťažký. Šmatlák v doslove píše, že „Hviezdoslav aj v Mihálikovom podaní zostáva Hviezdoslavom, i keď pôsobiacim trocha nezvyčajne, akosi slovesne ,uhladenejšieʻ...“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo