K akým dejinám sa hlási Turecko?

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K akým dejinám sa hlási Turecko?

Ľudské spoločenstvá spája nielen dejinná skúsenosť, ale aj zdieľanie spôsobu výkladu dejín.

V súčasnej Európe vnímame niekoľko medzi sebou konfliktných historických naratívov, no stále zostávame prevažne v jednom diskurzívnom rámci. Prejavuje sa to už časovou osou: tým, čo zahŕňame do dejín. Tak ako sú do biblického súboru kníh zahrnuté dejiny Izraela, k našej kultúrnej tradícii patrí integrovať grécku a rímsku antiku.

Na cudzích rozvalinách

V porovnaní s týmto prístupom žije väčšina obyvateľov Istanbulu na „cudzích“ rozvalinách. K vnútorne neprisvojeným vrstvám antickej a byzantskej kultúry, na ktorých bolo vybudované súčasné mesto, sa v horizontálnom pláne pridávajú početné domy, opustené v polovici 20. storočia. Pred sto rokmi kresťania predstavovali polovicu obyvateľov mesta, v 50. rokoch ich väčšina Istanbul opustila, no turecký historický naratív uvedené skutočnosti nezohľadňuje: selektívne pristupuje nielen k dávnejšej minulosti, ale aj k tomu, čo sa stalo, keď už turecký štát existoval.

Oficiálny turecký historický naratív je principiálne iný od nášho. Mechanizmus tejto inakosti sa dá porovnať so vzťahom islamu k posvätným knihám: na rozdiel od kresťanstva, ktoré starozákonné knihy integruje tak, ako sú, islam iba svojsky reinterpretuje biblické fragmenty. Podobne zo svetových dejín vníma len časový segment spätý s dejinami islamu. Prirodzene, oficiálny historický naratív zakotvil v tamojšom vzdelávacom systéme a ním sprostredkovanú víziu sveta kompenzuje len prítomnosť antických a byzantských pamiatok – umenie a kultúra minulých vekov vždy poskytujú aj obraz o dejinách.

Z tureckej perspektívy je pochopiteľné, že to, čo európska historiografia nazýva pádom Konštantínopolu, nazýva tá turecká dobytím. Menej pochopiteľné, a hlavne menej prijateľné, je, prečo sa historický moment z roku 1453, označovaný aj ako „veľký zázrak“, sprítomňuje pri každej príležitosti. Zdieľať

Z tureckej perspektívy je pochopiteľné, že to, čo európska historiografia nazýva pádom Konštantinopolu, nazýva tá turecká dobytím. Menej pochopiteľné, a hlavne menej prijateľné, je, prečo sa historický moment z roku 1453, označovaný aj ako „veľký zázrak“, sprítomňuje pri každej príležitosti. Napríklad ešte aj v cisterne baziliky postavenej za Justiniána (527 – 565) beží filmová projekcia o dobytí Konštantínopolu.

Podobné dejinné aktualizácie sú v istom ohľade výpovednejšie než dejiny: umožňujú nám vziať do úvahy prítomné postoje, za ktoré nesie zodpovednosť niekto z našich súčasníkov. Tak napríklad, kým prvý most postavený v roku 1973 a spájajúci brehy Európy a Ázie má neutrálny geografický názov Bosporský most, novší most postavený roku 1988 v úseku úžiny medzi pevnosťami Rumeli Hisari a Anadolu Hisari (ktorých vybudovanie rozhodujúcim spôsobom prispelo k tureckému víťazstvu v roku 1453) už nesie triumfalistický názov Most Sultána Mehmeda Dobyvateľa. Tento most síce technicky tiež spája dva brehy, no jeho označenie prehlbuje rozpory – veď menami vecí sa hlásime k osobnostiam a udalostiam.

Mozaika zobrazujúca sultána Mehmeda II a patriarchu Gennadia. 

Podobné názvy by samy osebe nemuseli predstavovať väčší problém, keby toponymická aktualizácia osmanskej expanzie 15. storočia nevyvolávala spomienku na konkrétne násilné akty, ktoré sa stali v nedávnej minulosti. V tejto súvislosti dajme slovo tureckému spisovateľovi, ktorého otvorená dikcia sa výrazne líši od oficiálnej: „V prvých rokoch studenej vojny nemalo Turecko, člen NATO, záujem pripomínať svetu dobytie byzantskej metropoly. Na jeho päťsté výročie sa najvyšší politickí predstavitelia nezúčastnili na oslavách, aby sa nedotkli západných spojencov a Grékov. O dva roky neskôr, v roku 1955, stratila turecká vláda kontrolu nad davmi, ktoré nenápadne provokovala tak dlho, až vyrabovali majetok istanbulských Grékov a ďalších príslušníkov menšín. Tieto nepokoje, pri ktorých boli ničené kostoly a zabíjaní kňazi, pripomínajú ukrutnosti a drancovanie, opisované západnými historikmi v súvislosti s oným slávnym Pádom. Pre prechmaty tureckej a gréckej vlády, ktoré po vzniku národných štátov zachádzali s vlastnými menšinami ako s rukojemníkmi, opustilo za posledných 50 rokov Istanbul viac Grékov ako za polstoročie po roku 1453.

Keď sa v roku 1955 Briti stiahli z Cypru a grécka vláda sa pripravovala prevziať vládu nad celým ostrovom, agent tureckej tajnej služby hodil bombu na Atatürkov rodný dom v Solúne. Istanbulské noviny celú udalosť patrične nafúkli a ihneď o nej informovali mesto v zvláštnych vydaniach, načo sa na námestí Taksim pohol dav nepriateľsky naladený voči nemoslimským menšinám, najskôr vypálil a vydrancoval všetky obchody v Beyoglu a potom až do rána vyčíňal v ostatných častiach Istanbulu.

Zdivené bandy, agresivitou šíriace vôkol seba hrôzu, sa vrhli i na štvrte s vysokým podielom gréckeho obyvateľstva ako Ortakoy, Balikli, Samatya a Fener, rabovali a vypaľovali stánky chudobných Grékov, zapaľovali mliekarne, vtrhávali do domov a znásilňovali grécke a arménske ženy, takže sa dá povedať, že si počínali rovnako nemilosrdne ako vojaci Mehmeda dobyvateľa plieniaci Konštantínopol. Neskôr vyšlo najavo, že štátom podporovaní agitátori nahovorili lúze, že má v plienení voľnú ruku, a tá potom bez zábran dva dni rozsievala hrôzu po celom meste, ktoré pre nemoslimov premenila na horšie peklo, než by si vedeli predstaviť vo svojich najdivokejších orientálnych nočných morách. Tú noc každý nemoslim v meste prebdel v strachu, že bude zlynčovaný.“ (Pamuk, Orhan: Istanbul. Vzpomínky a město. Argo, Praha, 2015, s. 218 – 219.)

Opísané sa dialo v sekulárnom štáte: namieste je preto otázka, čo predstavuje turecký sekularizmus a aký je vzťah Tureckej republiky k Osmanskej ríši. A tiež, či nie je takýto ateizmus pre spolužitie s kresťanmi horší než iná viera. Čo nás núti nastoľovať podobné otázky? Predovšetkým prítomnosť protirečení...

Jazyk ako tmel

Prekvapivá je nielen výška trestu za odpadlíctvo, svedčiaceho o úzkom priestore pre slobodnú vôľu, no – pri vychvaľovaní predností islamu ako vysoko abstraktného náboženstva – prekvapí aj, aké „silné relikvie“ vo svojom hlavnom meste zhromaždili sultáni. V paláci Topkapi možno – okrem víťazných zbraní biblického Izraela – nájsť misku praotca Abraháma i Prorokovu bradu. Osobitne zaujme snehobiely turban Jozefa Egyptského, pri pohľade na ktorý sa v pamäti vynoria veľmi podobné v architektom Sinanom navrhnutých turbe (tureckých hrobkách), kde leží 5 zavraždených bratov Murada III. a jeho 19 synov, pomníky smutne známych bratovrážd.

Osmanskej ríši slúžilo ako tmel štátnosti náboženstvo. Jej nástupnícky štát sa však zriekol tohto tmelu a namiesto toho kládol úzkostný akcent na spoločnú reč. Zdieľať

Veru, osmanským ambíciám museli ustúpiť aj najbližšie príbuzenské vzťahy. Na druhej strane, expanziu sprevádzala komplikovaná etnogenéza, v dôsledku ktorej dnešné Turecko nemôže byť definované etnicky. Osmanskej ríši slúžilo ako tmel štátnosti náboženstvo. Jej nástupnícky štát sa však zriekol tohto tmelu a namiesto toho kládol úzkostný akcent na spoločnú reč. Kým v hlavnom meste impéria sa – okrem jazykov východných kresťanských spoločenstiev a ladina – rozprávalo vo viacerých svetových rečiach, sekulárny štát jazykovú pluralitu potlačil. Dajme opäť slovo Pamukovi: „... Keďže po založení Tureckej republiky v istom zmysle pokračovalo dobytie Konštantínopolu, zintenzívnilo sa poturčovanie mesta a štát tu uskutočnil niečo na spôsob etnickej čistky, boli všetky tieto jazyky postupne vytlačené. Z detstva mi utkvela jedna zložka tejto kultúrnej čistky, a to, ako boli v priebehu kampane na podporu turečtiny umlčiavaní ľudia zhovárajúci sa na ulici nahlas po grécky alebo po arménsky (Kurdi vôbec neboli v uliciach prítomní prostredníctvom jazyka). Kam sa človek ohliadol, všade viseli cedule s výzvou „Občan, hovor po turecky!“ (tamtiež, s. 294-5)

Mozaika v chráme Chora, ktorý dnes funguje ako múzeum. 

Dnes v uliciach Istanbulu často počuť ruštinu: presídlilo sa sem množstvo obyvateľov ázijských republík bývalého Sovietskeho zväzu. Ale to nie je jediné a hlavné, čo pripomína ZSSR. Podstatnejšie sú analógie v politickom a historickom povedomí. Podobne ako Sovieti, Osmanská ríša chcela dobyť svet. O hegemóniu v regióne sa usiloval aj jej nástupnícky štát, Turecká republika. Určitú analógiu medzi imperiálnymi ambíciami oboch štátov počas 20. storočia vidieť v ich kulte politických osobností i v ambivalentnom vzťahu k náboženstvu, raz potláčanému, inokedy propagovanému.

Po vzniku Tureckej republiky (1923) možno v súvislosti so sekularizáciou zaznamenať určité gestá dobrej vôle. V roku 1935 je bazilika Hagia Sofia, ktorá prestala slúžiť ako mešita, neutralizovaná na múzeum... Podobne sa múzeom stala Chora, chrám s unikátnymi mozaikami. Správne bolo aj odstránenie arzenálu a neskôr múzea zbraní z chrámu Hagia Eirene. V kultúrnych pamiatkach dnes zohráva svoje, čo sa týka šírenia historických poznatkov in situ, aj kuratela UNESCO, ktorá potvrdzuje, že v súčasnom Turecku sú prítomné pozitívne prvky sekularizmu.

Avšak tento sekularizmus nesprevádza pluralitné myslenie a rovnoprávnosť konfesií. Niektoré momenty sú prekvapivé: v roku 1971 bola zakázaná činnosť pravoslávneho seminára, ktorý tu pôsobil od 19. storočia, teda už za Osmanskej ríše.

Azda práve v kontexte podobných sklamaní treba vnímať skutočnosť, prečo dal patriarcha Demetrios (1972 – 91) v rámci rekonštrukcie svojej rezidencie zhotoviť pri vstupnej bráne aj mozaiku zobrazujúcu udelenie privilégií Gennadiovi Scholariovi sultánom Mehmedom II. Iste – podobne ako mozaika s témou sv. apoštola Andreja ako zakladateľa konštantínopolskej cirkvi – aj táto scéna predstavuje historický medzník, konkrétne podriadenie sa byzantskej hierarchie sultánovi. No výtvarná aktualizácia pádu Konštantínopolu, ktorý pre kresťanov zostáva tragickou udalosťou, mala istotne aj pokorne apelatívny charakter.

Istanbul ako laboratórium

Istanbul predstavuje vynikajúce laboratórium spolužitia konfesií a národov. Úspechy i prehry tohto interkultúrneho priestoru sú cenným študijným materiálom aj vo vzťahu k súčasnosti. Musíme sa pýtať, prečo sa po 500 rokoch spolužitia problémy nemohli riešiť inak ako výmenou obyvateľstva medzi Tureckom a Gréckom.

Na druhej strane, netreba opomínať ani pozitívne príklady etnického spolužitia, ktoré často neprávom upadajú do zabudnutia. Napríklad keď albánski kresťania už nedokázali vzdorovať osmanskej expanzii – hoci predtým na čele s vojvodcom Skanderbegom hrdinsky hájili odkaz Florentskej únie – poskytlo im trvalý domov Taliansko. Renesančné Taliansko tým nijako nestratilo svoju kultúrnu identitu a aj albánska komunita pretrváva do dnešných čias.

Istanbul predstavuje vynikajúce laboratórium spolužitia konfesií a národov. Zdieľať

Preto netreba upadať do negativizmu a zabúdať na dobré. A čo sa týka zlého, predovšetkým nie je správne popierať jeho existenciu. Zlé veci sa neodstanú, no treba sa k nim postaviť kriticky. Aj v Európe sa v 20. storočí diali hrozné veci, no aspoň došlo k ich prehodnoteniu, k symbolickým aktom spravodlivosti a ospravedlnenia. Preto nie je prijateľné, aby v oficiálnom tureckom historickom naratíve dodnes nejestvovala genocída Arménov ani represie voči gréckej populácii v roku 1955!

A tak sa neprestáva vynárať európskou politickou reprezentáciou dlho podceňovaná otázka, ako by sa súčasťou spojených národov Európy mohla stať krajina s celkom odlišným historickým naratívom.

Foto: Flickr.com

 

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo