V zdravotníctve platí, že aj na nemedicínskych postoch pôsobia väčšinou ľudia z medicíny, či už na čele rezortu, alebo aj na rozličných kontrolných úradoch. Ako ste sa dostali do zdravotníctva?

Začínala som v okresnej pobočke Všeobecnej zdravotnej poisťovne, nebolo za tým nič iné len štandardný záujem sa zamestnať po škole. Riešila som kontrolu zúčtovania výkonov lekárov a podobné nezaujímavo znejúce veci, ktoré vám ale umožnia vidieť do fungovania systému. Neskôr som prešla na odbor informatiky, to bol dôležitý medzník. Tam som sa totiž dosť nudila, tak som začala na webe hľadať materiály o tom, ako zdravotníctvo funguje aj za rámec toho, čo som videla z poisťovne.

V tom čase tu toho nebolo veľa. Našla som publikáciu o reforme zdravotníctva, ktorú v tom čase napísali nejakí Rudolf Zajac a Peter Pažitný. Niečo sa mi pozdávalo, o inom som na základe svojich skúseností mala pocit, že to tak nie je. Tak som pánovi Zajacovi napísala svoj názor a začali sme si písať. Z pána Zajaca sa stal neskôr minister, tak som sa dostala do reformného tímu a stala som sa riaditeľkou odboru poisťovníctva a cien na ministerstve zdravotníctva.

Povedzme to diplomaticky, z dnešného pohľadu to vyzerá zvláštne, že takí mladí a relatívne neskúsení ľudia boli v kľúčových reformných tímoch.

Bolo to krátko po Mečiarovej vláde, na ministerstvách prakticky neboli žiadne analytické kapacity. V tom čase sa všetko regulovalo z ministerstva, ceny hospitalizácií, záchranky, cena nájmu v zariadeniach. Bolo to hektické, vtedy sme si tam hovorili, že kto nezažil Zajaca, nevie, čo je práca, robili sme nonstop, ale radi. Podstata bola robiť reformné zákony, celkovo išlo o šesť významných zákonov. To bolo najkrajšie obdobie môjho profesionálneho života, hoci to bolo ťažké.

Pôsobenie ministra Rudolfa Zajaca a jeho zásahy do systému mnohí dodnes chápu ako medzník v histórii slovenského zdravotníctva. A nemyslia to vždy len pozitívne.

Boli to obdobia reforiem v celom spektre. Zaviedla sa rovná daň či systém dôchodkového sporenia. Dovtedy bol v zdravotníctve neuveriteľný chaos, napríklad poisťovne meškali mesiace i rok s platbami poskytovateľom, mnohí poskytovatelia nemali na platy pre lekárov, čo už mnohí radšej opomínajú, keď kritizujú to obdobie.

Na ministerstve zdravotníctva bola hektická atmosféra a s ministrom Zajacom sa ťažko hádalo, je to ten typ, čo je silno presvedčený o svojej pravde. Vždy sa dá robiť všetko lepšie, ale tie reformné zákony dodnes platia. Napríklad zabezpečili sme, aby sa zdroje pre zdravotníctvo odvíjali od rastu ekonomiky, čo zabezpečilo zdvojnásobenie zdrojov v nasledujúcich rokoch bez toho, aby to niekto musel politicky pretláčať. Na to Zajacovi kritici tiež zabúdajú.

Vyštudovala Fakultu riadenia a informatiky na Žilinskej univerzite a neskôr právo na Paneurópskej vysokej škole, bola členkou reformného tímu v zdravotníctve počas druhej Dzurindovej vlády, neskôr bola členkou predstavenstva Všeobecnej zdravotnej poisťovne, dnes pôsobí ako riaditeľka odboru zdravotníctva Bratislavského samosprávneho kraja.

V 2006 sa situácia výrazne otočila, keď po ôsmich rokoch pravice prišiel do vlády Smer s inou filozofiou. Z reformných tímov a ďalších zámerov nezostalo nič.

Na naše ministerstvo prišla zmena skôr. V roku 2005 reformný tím v podstate skončil, ľudia, ktorí v ňom boli, si založili HPI. Ja som zostala na ministerstve, v tom čase tie zákony bolo treba vykonávacími predpismi uvádzať do života a to ma bavilo, bola to praktická odborná robota. Keď prišiel Smer, kľúčová agenda bola zrušenie poplatkov a ďalších zavedených zmien. Takže tam už moje miesto nebolo. Odišla som do konzultačnej firmy Sanigest, kde ma zavolal Martin Filko, s ktorým sme sa poznali. To bola firma, ktorá v rámci podpory zo Svetovej banky robila rozličné analýzy pre zdravotníctvo, analýzy hospodárenia nemocníc, masterplány nemocníc a podobné veci, ktoré tu vtedy nik nerobil, to know how na Slovensku nebolo.

Keď však prišla Radičovej vláda, ocitli ste sa v tíme ministra Uhliarika.

Rezort pripadol KDH, tam však veľa vlastných ľudí na zdravotníctvo nemali. Ponúkli mi funkciu v predstavenstve Všeobecnej zdravotnej poisťovne, ktorej v tom čase hrozila nútená správa, keďže po Zuzane Zvolenskej tam zostal obrovský dlh. Poisťovňa bola v takom zlom stave, že sa hovorilo o jej rozdelení a uvalení nútenej správy. V predstavenstve sme mali  spory, či to pripustiť alebo nie. Skončilo sa to tak, že sa predstavenstvo zúžilo, ja som z neho vypadla. Zostala som ale šéfkou stratégie pre poisťovňu a plán o rozdelení poisťovne sa nakoniec tiež nezrealizoval.

O príliš prepojenom zdravotníctve

Neprekážalo vám, že do vedenia VšZP prišli ľudia z konkurenčnej poisťovne? Riaditeľom sa stal Marián Faktor, šéfom kľúčovej sekcie nákupu Martin Kultan, celé to vyzeralo byť príliš poprepájané a príliš často sa na kľúčových postoch objavovali ľudia dovtedy pracujúci pre Dôveru či iné firmy naviazané na Pentu.

Začnem tak, že im určite treba dať kredit za to, že do poisťovne priniesli výraznú profesionalitu. Polopate povedané, naozaj tam bol veľký bordel a peniaze vytekali rozličnými dierami. Ak by sme nepristúpili k tvrdším opatreniam, na ktoré mnohé nemocnice doteraz nerady spomínajú, naozaj sa to mohlo skončiť s VšZP veľmi zle a pre samotných poskytovateľov by nasledovalo oveľa krušnejšie obdobie, ako v skutočnosti zažili.

Ale netreba si nahovárať, že tam žiadny konflikt záujmov nebol. Riešením by bolo, keby sa prijali opatrenia na zvýšenie transparentnosti, napríklad nielen zverejňovanie zmlúv s poskytovateľmi, ale aj finančných tokov, pretože v zdravotnom poistení sú možnosti, ako poslať peniaze aj mimo zmlúv, niekedy je to dokonca nutné. Tak by sa vyvrátili podozrenia, ktoré odvtedy zostali, že VšZP neprimerane zvýhodňuje poskytovateľov previazaných s Pentou.

Aby sme nehovorili len teoreticky, skúsme konkrétne. Dlho platilo, že vo VšZP končili najťažší pacienti, ktorí sú drahí a súkromné poisťovne ich nechcú. Medzi poisťovňami síce existuje kompenzačný mechanizmus, aby nevznikala motivácia zbavovať sa drahých pacientov. Ale bol zle nastavený, kompenzácia medzi poisťovňami nefungovala dobre a doplácala na to VšZP, profitovali súkromné poisťovne. V tom čase však nebolo vidno záujem, aby sa to riešilo. V tom mohol byť tiež konflikt záujmov pri personálnom prepletení konkurenčných poisťovní.

Bol to problém, naozaj to bolo zle nastavené. Napríklad VšZP mala 65-percentný podiel na trhu poistencov, ale preplácala zhruba 80 percent onkologických liekov, podobne to bolo pri dialyzovaných pacientoch, ktorí patria medzi najdrahších. Záujem napraviť ten stav mala mať najmä VšZP, ale pristupovali k tomu laxne. Nakoniec sme to museli spraviť partizánsky. Najpresnejšie sa to dá spraviť podľa dát o spotrebe liekov, to vypovedá o chorľavosti kmeňa relatívne presne. Ak niekto konzumuje onkologiká, takmer určite je to onkologický pacient.

VšZP mala 65-percentný podiel na trhu poistencov, ale preplácala zhruba 80 percent onkologických liekov, podobne to bolo pri dialyzovaných pacientoch, ktorí patria medzi najdrahších.  Zdieľať

Ale ako sa to „partizánsky“ spravilo?
Treba povedať, že veľkú zásluhu na tom mal Martin Filko, s ktorým sme to vtedy riešili. On navrhol pracovný model, modelovali sme finančné dosahy, ja som ako právnička pripravila paragrafové znenie, s číslami nám pomohli ďalší ľudia. Robievali sme to priamo u Martina v byte. I napriek tomu, že podobný model na presných dátach robila aj pracovná skupina na Úrade pre dohľad, ktorej sme obaja boli  členmi. Príliš sa to naťahovalo, cítili sme nezáujem na reálnom postupe. Hneď po voľbách v 2012 sa nám to podarilo dostať k Zuzane Zvolenskej a rýchlo sa to schválilo, bola povolebná trma vrma, takže do prešlo relatívne bez veľkého záujmu. Vďaka tomu odvtedy VšZP získava o desiatky miliónov ročne viac, najmä od Dôvery, ktorá najviac profitovala zo zle nastaveného systému. 

Základná otázka slovenského zdravotníctva za posledných pätnásť rokov. Zdroje, ktoré doň tečú, rástli najrýchlejšie v krajinách V4 a z dna sa dostali na úroveň Česka. Napriek tomu sú zdravotné ukazovatele, napríklad množstvo odvrátiteľnej úmrtnosti, u nás oveľa horšie, ako je priemer krajín V4.

Ale vy ste po nástupe Smeru skončili v úrade bratislavského VÚC ako riaditeľka úseku zdravotníctva, čo znie ako celkom slušný kariérny prepad.

Aj ja som to tak brala, že to bude najmä administratívna práca. Ale samosprávne kraje majú veľmi silné kompetencie voči poskytovateľom, pričom zvlášť v Bratislave je to veľmi dôležité, keďže je tu veľa nemocníc a polikliník, súkromných ambulancií, lekární, ktoré VÚC kontroluje a voči ktorým rieši sťažnosti. Tam sa dá spraviť dokonalý obraz, ako funguje vzťah pacient – zdravotníctvo. Tak sa stalo, že relatívne malý úrad, akým je VÚC, pokutoval najväčšiu sieť polikliník, aká na Slovensku je, a to je Procare.

O čo išlo?

V roku 2015 sa schválil zákaz vyberania poplatkov u lekára. Zákon je však napísaný veľmi zle, nejasne, na Ústavnom súde ho napadol i prezident. Poskytovatelia si urobili vlastné interpretácie, zriadili si rozličné firmy, cez ktoré sa to obchádzalo. Niekedy išlo o sporné prípady, no inokedy to boli jasné, dokázané porušenia. A táto nejednoznačnosť dopadla na VÚC, aby to riešili.

A ako to súviselo s Procareom?

Je to najväčšia slovenská sieť polikliník, ktorej biznis model je založený aj na tom, že okrem platieb z poisťovní si klienti priplácajú pravidelným ročným poplatkom. To bolo v poriadku, pokiaľ neprišla zmena zákona. Napriek nej pokračovali v predchádzajúcej praxi vyberania, hoci s miernou formálnou zmenou, že to vyberala iná spoločnosť.

Je zlé, keď si lekár vyberá od pacientov poplatky? Mnohí dnes návštevy u lekára zneužívajú.

My nie sme od toho, aby sme hovorili, či je to dobré alebo zlé. My sme orgán, ktorý má zo zákona posudzovať, či poskytovatelia dodržiavajú podmienky a vymáhať, aby tak robili. Hovorí sa tomu verejný záujem. 

Ale pokuta, ktorú ste udelili, nebola veľká, išlo o pár tisíc eur.

Išlo o dvetisíc eur, sila tej pokuty bola v niečom inom. Prvý raz sa formálne preukázalo, že nejaké konkrétne podnikanie Penty v zdravotníctve bolo v rozpore so zákonom. To bola veľká vec, pretože ich odpoveď na všetky otázniky ich biznisu v zdravotníctve znela, že všetko je v súlade so zákonom. Niečo sa zlomilo. Bolo to navyše široko medializované. 

Cítili ste tlak, aby ste do toho nešli?

Nervozitu bolo cítiť, ale neviem si predstaviť, ako by sme obhájili, keby sme do toho nešli.  Uvidíme, čo bude, ľudia sa sťažujú aj naďalej. Ministerstvo avizuje, že zavedenie prehľadných pravidiel pri platbách pacientov je jednou z jeho priorít. Urobenie poriadku s poplatkami pacientov by ministrovi pomohlo zvýšiť dôveru v systém, o ktorej hovorí. A urobiť ako prvé v systéme niečo, čo pacient hneď aj pocíti, je uveriteľný krok. Je to jedno z tých tzv. nízko visiacich druhov ovocia, ktoré sú blízko a treba ich pooberať hneď a rýchlo. A paralelne treba plánovať, ako sa dotiahnuť vyššie. Slovensko čaká od júla polročné predsedníctvo v Rade EÚ. To významne odčerpá čas a ľudské kapacity ministerstva. A začiatok volebného obdobia je pre zmeny najdôležitejší.

Informácie máme pod nosom, nerobíme s nimi

Pred štyrmi rokmi nominoval Robert Fico na čelo zdravotníctva Zuzanu Zvolenskú, čo bola možno najslabšia nominácia v histórii. Po voľbách premiér povedal, že tam musí prísť krízový manažér. Spoločnosť je znechutená neporiadkom i kauzami, zdá sa, že Smer sa toho tiež trochu zľakol. Alebo je to prehnaný pocit?

Pred štyrmi rokmi sme si všetci mysleli, že pokiaľ bude Smer vo vláde, tak neexistuje, aby tam mal niekto väčšie slovo ako „paškovci“ či iní ľudia zo Smeru. Ale udiali sa veci, ktoré by si v zdravotníctve vtedy nikto nevedel predstaviť. Ale stále by som bola opatrná. Ešte sme ani nevideli tím ľudí, s ktorým minister chce robiť. V programovom vyhlásení nie je veľa konkrétnych vecí. Dobrá správa je, že aspoň hneď na začiatku nemáme pocit, že je to katastrofa.

Povedzme, že by sa nejaký minister predsa len rozhodol výrazne pomôcť zdravotníctvu. Čo môže minister urobiť, aby sa zdravotníctvo zlepšilo?

Ide o to začať tam systematický spôsob práce, ktorý bude pretrvávať. Teda vybudovať inštitucionálnosť. Napríklad na základe dát, ktoré sa zbierajú, sa môžeme porovnávať so zahraničím a z toho sa rodia návrhy na to, čo treba robiť. To je teraz celkom populárne, každý vytiahne nejakú tabuľku. No mám pocit, že nás to občas ťahá zlým smerom. Bolo by to dobré prekontrolovať, či naozaj sú napríklad priame platby také, ako sa reportuje. Keby sa otvorili dáta z poisťovní, sprehľadnilo by sa nielen ich fungovanie, ale mnoho nového by sme sa dozvedeli aj o tom, ako sa spotrebúva zdravotníctvo. Niečo sa už podľa zákona zverejňuje, ale technicky sú to ťažko použiteľné dáta, nezverejňujú sa v normálnej štruktúre, každá poisťovňa to má inak. Veľmi rýchlo by sme tak vedeli, koľko existuje subjektov, ako bola teta Anka.

Zistili by sme, kde sú nečakané rozdiely oproti ostatným poskytovateľom. Zverejňovať len zmluvy nestačí, treba zverejňovať konkrétne finančné toky. Poisťovne majú možnosti, ako poskytovateľom preplácať výkony aj nad rámec zmlúv, napríklad v rozličných akútnych prípadoch. Podobne sa poisťovne rozhodujú, v akej výške preplatia takzvané nadlimity, teda úkony nad zmluvne dohodnutý limit. Preto by bolo treba vidieť nielen zmluvy, ale aj reálne finančné toky.

Povedzme, že by sa toto udialo, odhalili by sme jednak niekoľko nových „Kostkov“ i niekoľko prípadov toho, že Dôvera má nadštandardné vzťahy s poskytovateľmi kontrolovaných svojím akcionárom. Pomohli by takto ušetrené zdroje výrazne zdravotníctvu?

Určite by to pomohlo, samozrejme, zdravotníctvo potrebuje oveľa viac. Potrebujeme sa aj pozrieť na základný balík, zlepšiť revízne systémy poisťovní, sfuknčniť elektronické zdravotníctvo, zaviesť platby za diagnózy, zefektívniť systém obstarávania, liekovú politiku a ďalších mnoho vecí, nazvime ich policy. Ale je tu aj ďalšia dôležitá téma, ktorá nepoužíva také odborné termíny a znie banálne, ale v skutočnosti je tiež veľmi dôležitá. Hovorím o sérii jednotlivých malých krokov v rozličných oblastiach, ktorých vplyv by bol hneď viditeľný.

Skúste pomenovať pár tých malých krokov.

Napríklad, veľa sa hovorí o tom, že podľa dát máme až nečakane vysokú úmrtnosť na kardiovaskulárne problémy, napriek tomu, že medicínsky tu máme špičkové ústavy a špičkových lekárov. Ak by aj tie čísla neboli presné, problém tam určite bude. Je potrebné pozrieť sa na úlohu záchraniek v celom procese, ako funguje logistika, napojenie na urgentné príjmy, komunikácia. Zdá sa, že jednoduchými zmenami by sme dokázali ušetriť čas k prevedeniu zákroku, ak je potrebný. Ale sú aj menej dramatické veci. Mnohé zariadenia sa prácne dopracovali k zaujímavým riešeniam, napríklad v tom, ako organizovať efektívne pohyb pacienta od vyšetrenia k operáciám, ako manažovať čakárne, aby tam nebolo potrebné čakať päť či šesť hodín. Niekde to funguje relatívne dobre a v inej nemocnici, ktorá má rovnakú personálnu aj finančnú kapacitu, to funguje katastrofálne.

Podobne sa treba zamerať na lieky. Tu sa nepracuje s pacientom ako s pacientom, ale ako s nástrojom na výrobu spotreby liekov. Ak sa u nás spotrebuje najviac statínov na hlavu v rámci OECD, čo sú lieky na znižovanie cholesterolu, tak to tiež niečo ukazuje. Pacient si po klobáske dá liek a všetci sú spokojní.

Nie je na takú malú krajinu snaha o konkurenciu v zdravotníctve nezmyselná? Potrebujeme viac zdravotných poisťovní?

Určite by bol najlacnejší dokonale fungujúci monopolný systém, ale to je nereálne. Je pravda, že ak tri poisťovne robia to isté, časť nákladov sa duplikuje, resp. triplikuje. Takto sa stratí ročne pár desiatok miliónov eur. No tá konkurencia má aj pozitíva, zvyšuje to tlak na efektivitu. Keď sme boli vo VšZP a videli sme, že Dôvera dokáže robiť procesné veci a administratívu oveľa lacnejšie a lepšie ako VšZP, tak sme sa snažili to zlepšovať. Bez tohto tlaku by neefektívnosť v takom molochu, ako je VšZP, bola oveľa vyššia, pričom stále je Dôvera efektívnejšia. Náklady na fungovanie troch poisťovní určite nie sú to, kde sme prišli o významnú časť zdrojov pre zdravotníctvo. Ale ani netvrdím, že pluralitný systém v zdravotnom poistení bol zásadný prínos. 

Kľúčom k zmene je VšZP

Často počuť, že kľúčom k zvýšenej efektivite sú práve poisťovne. Tie majú dáta, vidia, ktorý lekár ako dobre lieči, kde sa predpisuje neprimerane veľa liekov, aká je vyťaženosť nemocničných kapacít a podobne. A že teda by to mali byť poisťovne, kto bude tlačiť na vyššiu efektivitu. Lenže v praxi to tak nemôže fungovať. Keď sa poisťovne pokúsia o nejakú zmenu, napríklad odzmluvňovanie toho, čo nie je v tej ktorej nemocnici dostatočne vyťažené, hneď sa spustí alarm.  Začne sa protestovať, že poisťovne, najmä tie súkromné, likvidujú zdravotníctvo, nehľadia na pacienta a podobne. Vyzerá to byť zaseknutý systém.

Preto je kľúčom k zmenám v zdravotníctve VšZP. Čo urobí ona, musia urobiť aj ostatné poisťovne. Ale bez nej to neurobia. Ak Dôvera príde s tým, že bude lekárovi platiť za skutočné liečenie a nie za počet návštev, že bude lepšie odmeňovať efektívnejších lekárov, tak tí ostatní sa naštvú a povedia pacientom, aby sa prepoistili inde. Lídrom v zmenách proste musí byť VšZP, ona nastavuje pravidlá. Treba rátať s tým, že zmeny by nahnevali nielen lekárov, resp. poskytovateľov, ale aj mnohých pacientov. My totiž naším zdravotníctvom plytváme. Nemyslím teraz len na predražené CT a podobne, ale na konzumáciu zdravotnej starostlivosti. Tú mnohí pacienti považujú za svoje právo v neobmedzenom množstve. Ani si neuvedomujeme, ale tu chodíme od lekára k lekárovi, spotrebúvame veľa liekov. Pričom to nechce väčšina pacientov ani lekárov, ale systém ich k tomu tlačí.

Mnohí pacienti považujú za svoje právo spotrebúvať zdravotníctvo v neobmedzenom množstve. Ani si neuvedomujeme, ale tu chodíme od lekára k lekárovi, spotrebúvame priveľa liekov. Zdieľať

Vyplýva to aj z dát OECD, že máme veľmi vysoký počet návštev u lekára. Čia je to vina?

Je zrejmé, že my pacienti sme zvyknutí konzumovať zdravotníctvo nad rámec potrieb. No je to aj systémový problém. Všeobecní lekári posielajú podľa údajov z poisťovní pacientov k špecialistovi príliš často. Keď má niekto vysoký tlak, je zvyknutý chodiť k internistovi, cukrovka, ktorá nie je na inzulíne, sa tiež posiela k diabetológovi, hoci v iných krajinách to rieši všeobecný lekár. Všeobecný lekár vo Švajčiarsku má v ambulancii EKG, taký prístroj, onaký, dokáže šiť rany, bežne robí ORL vyšetrenia, rieši vysoký tlak. Pacienta posiela ďalej až vtedy, keď už naozaj ide o vážnejšie prípady. Skrátka aj pacienta treba obmedzovať. Inak sa to odzrkadlí v čakacích lehotách, väčšom strese pacientov i lekárov, v zbytočne vynaložených zdrojoch.

Prečo majú súkromné nemocnice zisk a samosprávne kraje museli svoje nemocnice predávať? Je to preto, že si súkromníci dokážu vybaviť zdroje v poisťovniach?

Tých zlyhaných samosprávnych nemocníc je tak veľa, že sa dá povedať, že systém, ako bol nastavený, neumožňoval, aby dokázali relatívne normálne prežiť. No súkromníkom k úspechu pomohla aj schopnosť preberať štandardné schémy z biznisu. Napríklad centrálny nákup liekov a pomôcok pre nemocnice Penty dokázal výrazne stlačiť nákupné ceny. Jednoducho nemocnice nakupujú oveľa lacnejšie, keď sa spoja a obchoduje za nich silný tím obchodníkov. Tu by sa mohli štátne nemocnice inšpirovať, ale povedzme otvorene, mnohým to vyhovuje, že vyjednávajú a vyplácajú za seba. Ďalšia vec je, že keď máte sieť nemocníc, môžete si dovoliť tam upratovať nad rámec nemocnice. Napríklad v tom, na čo sa tá ktorá nemocnica v sieti bude špecializovať. No keď sú tie nemocnice ponechané single a samy na seba, tak každá chce robiť všetko alebo každá chce robiť to, kde sa točia väčšie peniaze a výsledkom je nízka operovanosť v jednotlivých kategóriách a vysoké náklady na logistiku a manažment toho celého.

Treba zakázať zisk poisťovní v zdravotníctve? Pomôže to zdravotníctvu?

To je skôr politická otázka. Ak by sme to mali hodnotiť z hľadiska finančného prínosu pre sektor, myslím, že by to veľa neprinieslo. No dôležité je aj to, ako to vplýva na morálku v systéme. Ak majú fakultné či regionálne nemocnice finančné problémy, pričom netvrdím, že z veľkej časti si za to nemôžu aj samy, tak treba objektívne povedať, že ich výkony sú často poisťovňami podhodnotené. Potom je otázne, či by poisťovne mali mať zisk.

Koľko zákonov by bolo treba zmeniť, aby sa VšZP mohla stať tým lídrom, ktorý by dokázal posunúť zdravotníctvo?
Možno ani žiadne, jej možnosti sú už dnes obrovské. Ako efektívne nakupovať, ako zmeniť motivácie, aby cieľom bolo liečiť, nie naháňať výkony, ako zoškrtať nadbytočné kapacity, ako motivovať najlepších lekárov, ako dostať peniaze tam, kde sa robí špičková medicína, to všetko je rukách VšZP. Preto veľmi záleží na tom, kto ju bude riadiť a aký tím si tam prinesie.

 

Foto – Fero Múčka

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo