Ako dostať skorumpovaného politika do väzenia

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ako dostať skorumpovaného politika do väzenia

Pointa prvej parlamentnej schôdze je, že rozdiel medzi opozíciou a vládnou väčšinou sa zväčšuje. A to je nebezpečné. Najmä ak je na to dôvod.

Paradoxne to platí aj napriek tomu, že súčasťou tretej Ficovej vlády sú aj dve pravicové strany. Rozdiel medzi politickým svetom Roberta Fica a Igora Matoviča a Richarda Sulíka rastie. A to je nebezpečné. Nie pre nich, ale pre krajinu.

Od výsledku volieb sa naprieč spoločnosťou nesie jeden pocit a nastokrát skloňuje jeden fakt.

Ten pocit vysvetľuje, prečo sa do parlamentu dostal Marian Kotleba a Boris Kollár a prečo sú takí úspešní práve Igor Matovič a Richard Sulík. Nájdu sa výnimky, ale väčšina ľudí, ktorých o téme počujem hovoriť, neobdivuje genialitu Matoviča alebo Kotlebu. Nezbožňujú ich, skôr im niečo tak chýba, že boli ochotní voliť toho, kto najhlasnejšie stelesňuje opak. Na hrubé vrece hrubá záplata, hovorí naše porekadlo.

Títo ľudia nečakajú, že Matovič a Kotleba problémy, ktoré im prekážajú, vyriešia. Myslia si, že na ne treba najmä upozorniť. A ak sa dá, čo najhlasnejšie.

Problém politiky je však v tom, že ak niekto iba mobilizuje verejnosť a nedokáže ponúknuť riešenie, nevyhnutne si privoláva vlastný koniec a ďalšie sklamanie. Politika nemôže iba problémy identifikovať, musí aj hľadať a ponúkať riešenia a snažiť sa presadiť ich.

Matovič či Kollár vedia mnohé problémy krajiny pomenovať, problém je, či dokážu prispieť k ich riešeniu. Práve to považujem za najväčšiu výzvu súčasnej opozície. Ale nielen jej. Svojím spôsobom je to téma, ktorá môže rozhodnúť o návrate Bélu Bugára a Radoslava Procházku do centra politického diania. Pretože nech bude kriku, koľko chce, napokon sa musí o niečom hlasovať a zákon musí niekto napísať.

Politiku nemožno robiť bez elementárnej dôvery, to neplatí len pre demokracie, ale v demokratickom režime je toto puto omnoho priamejšie ako povedzme v Putinovom Rusku. Preto sú pre demokratickú politiku takí kľúčoví politici, ktorí dokážu získať dôveru verejnosti, ale napokon sú ešte dôležitejší tí, ktorí dokážu niečo vykonať, aj keď niekedy poznačené kompromisom a ústupkami.

A práve o to najbližšie roky pôjde.

Problém je totiž obrovský: pre jedných je to prerastená oligarchia, od Penty cez J&T po EPH, ktorá si dokáže „kúpiť“, čo len chce. Pre druhých je to skorumpovanosť politiky a verejného života vôbec. Symbolom tohto javu bol pre verejnosť najmä Pavol Paška a dvojica Kaliňák-Počiatek, dnes je to najmä Robert Kaliňák, ale žiadne meno nemožno oslobodiť od notoricky známych mien v pozadí. A preto vždy, keď sa objaví podozrenie na vplyv pánov Výboha, Brhela, Širokého, vždy nanovo sa objaví pachuť oligarchie.

A vonkoncom nejde len o Smer. Čo myslíte, čo najviac prekáža kritikom bratislavského primátora Nesrovnala? A prečo tak dráždi predstavivosť Oszkár Világi? ... a mohli by sme pokračovať.

Lenže kamienok v topánke zostáva. Vysokí politici boli obvinení a aj odsúdení v Česku, Chorvátsku aj Rumunsku, u nás zatiaľ nič. Pritom povedomie o skorumpovanosti (čo nevyhnutne neznamená, že aj korupcia) je u nás horšie ako v Česku a naša transformácia po páde komunizmu bola predsa úspešnejšia ako v Rumunsku alebo v Chorvátsku.

Prečo potom nikto nesedí?

A je to ešte horšie, pretože nikto, ani Robert Fico, sa netvári, že problém neexistuje. Preto musel odísť Paška a preto sa kdesi stratil aj Počiatek.

Problém je inde. Kým budú môcť túto otázku vierohodne klásť ľudia ako Igor Matovič alebo Marian Kotleba, problém bude iba rásť. A polarizácia medzi vládou a opozíciou bude nevyhnutne narastať. Tejto otázke totiž krajina rozumie a odpoveď všetci implicitne poznajú.

Preto nikto neuverí, že sa to nedá. Každý vie, že dôvod je úplne iný.

Čaro politiky je však v tom, že vždy sa nájde nejaké riešenie. A naše nedávne dejiny ukazujú, že podobne veľkej skúšky sme sa už raz nezľakli. Dokonca sa z nej možno inšpirovať.

Mám na mysli boj a najmä vyrovnávanie sa s obdobím a zločinmi mečiarizmu.

Aby nedošlo k omylu, s tým obdobím sme sa, samozrejme, nevyrovnali ideálne a možno ani optimálne. Najlepšie to vedia tí, ktorí aké-také čiastkové úspechy dosiahli. Ivan Lexa je nielen slobodný, ale súdmi zbavený rôznych obvinení. Podobne ľudia spojení s kriminalizáciou politiky či privatizácie. Niektoré lexovsko-mečiarovské klony, ako ukazuje príklad Štefana Harabina, dokonca zažili svoj kariérny úspech potom, ako bol porazený Mečiar a obviňovaný Lexa.

Ale napriek tomu sa niečo vážne udialo.

Vladimír Mečiar nezmyje zo seba politickú vinu a Lexovo meno bude mať navždy istú pachuť. Ekonomická kriminalita z obdobia privatizácie nemala svedkov, ale zločiny firiem ako BMG Invest, Horizont a ďalšie, kde došlo k sprenevere miliárd korún, odsúdené boli.

Jedna z podôb oligarchie v 90. rokoch mala meno Jozef Majský a ten veru o spokojnosti hovoriť tiež nemôže.

Zmenám sa nevyhli viaceré štátne inštitúcie, razantné zmeny prebehli v policajnom zbore, v tajnej službe. Žiaľ, prokuratúra a súdy sa hlbokým zmenám skôr vyhli.

Aby som to skrátil, po roku 1998 sa odohral na Slovensku proces, z ktorého sa možno poučiť. Aj vtedy tu bola veľká a rastúca nespokojnosť, aj vtedy tu bola kasta beztrestných, aj vtedy zlyhával štát.

A obnova prišla z opozície, najmä z KDH, ale aj z prostredia štátnych inštitúcií. Vďaka tomu spoznala verejnosť mená ľudí ako Vladimír Palko, Daniel Lipšic, ale aj Jozef Šátek a ďalší.

A všimnite si, aj vtedy boli politici, ktorí viac hovorili, ako konali. Dnes si však pamätáme skôr tých, ktorí dokázali konať, nielen hovoriť.

Ale pozor, zmena nenastala v roku 1998, keď Mečiar stratil väčšinu v parlamente. Zmena sa začala rodiť dlho predtým. A čím lepšie sa v opozičných laviciach pripravovala, tým väčšiu šancu na úspech mala.

Na zmenu totiž nie sú potrební len konkrétni a často správne odvážni ľudia, a nielen podpora verejnosti a väčšiny v parlamente či vo vláde. Na zmenu sú potrebné aj inštitúcie a zákony. Vtedy to bol Odbor pre vyšetrovanie obzvlášť závažnej trestnej činnosti (tzv. Šátekovci), ale aj zákon o zrušení Mečiarových amnestií, špeciálny súd, špeciálna prokuratúra a rad konkrétnych inštitúcií týkajúcich sa ochrany svedka a podobne.

Za tým všetkým treba vidieť mesiace a roky práce. Nielen nadšenia a mobilizovania verejnosti, ale aj odbornej kompetentnosti a vzdelávania.

A presne to potrebujeme aj dnes.

Oligarchiu nezlikvidujeme nikdy. Ale ak sa vytvorí kritická skupina ľudí, ktorí dokážu získať dôveru verejnosti a využiť ju na zmeny, dokážeme jej zasadiť úder. A silný úder zmení rovnováhu moci a už to bude úspech pre spoločnosť.

Ani každého skorumpovaného politika nikdy nedostaneme za mreže. Ale ak dokážeme vytvoriť nové inštitúcie, ktoré povedú k zlepšeniu spravodlivosti a odsúdeniu tých, čo ignorovali všetky hranice morálky, aj to bude úspech.

A na záver štipka provokácie.

Nemyslím si, že je to úloha pre politickú opozíciu. Aby som to upresnil, iniciatíva a tlak musí prichádzať z opozície, ale mám pocit, že neriešenie tejto témy ohrozuje celú politickú triedu. Preto by v tejto téme mali byť aktívni aj politici ako Radoslav Procházka, Lucia Žitňanská a ďalší.

Keď je požiar na palube lode, hrozieb je naraz niekoľko. Okrem samotného ohňa, chaosu a sebectva je to najmä zlyhanie tých, ktorí majú funkcie a zodpovednosť.

Dym vidíme všetci. Oheň zatiaľ nehasí nikto.

 

Foto: flicr.com

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo