Medzi stroskotancami v Grécku (Expedícia Európa)

Medzi stroskotancami v Grécku (Expedícia Európa)

Čo si o nás myslia utečenci uviaznutí v Grécku. Martin Leidenfrost bol medzi nimi na prieskume.

Angela Merkelová vraj vyšle nemecké vojnové lode, aby ich priniesla z gréckych ostrovov priamo do Nemecka, a „komando Norberta Blüma“ im ukáže cestu cez Macedónsko do Nemecka: sľuby, z ktorých vstávajú vlasy dupkom, ale mnohí utečenci uviaznutí v Grécku im podľa všetkého veria.

Kvôli letáku v arabčine, ktorý bol „pribájený“ 80-ročnému nemeckému politikovi a expertovi na sociálnu oblasť Blümovi, sa už pri Idomeni utopili traja ľudia.

Bol som práve v Aténach a chcel som si spraviť predstavu, čo si o nás Európanoch migranti vlastne myslia. Nešiel som za nimi rád. Je to odporný pocit hľadieť do očí nešťastným stroskotancom a ešte si pri tom myslieť, že moja vlasť Rakúsko ich už aj tak prijala priveľa.

Išiel som slnkom zaliatym Sarónskym zálivom, vtom som uvidel pri spustnutom štadióne, odkiaľ znela hlučná muzika, strapec ľudí. Vystúpil som z pobrežného vláčika. Na plotoch a kríkoch pred štadiónom bola až po posledný konár rozvešaná bielizeň. Počul som, že tu žijú výlučne Afgánci. Zarazila ma etnická rôznorodosť Afganistanu, niektorí vyzerali ako Juhoeurópania, iní ako Stredoázijčania. Pri vstupnej bráne „Arrivals Domestic“ boli reproduktory a tisíce Afgáncov oslavovalo medzi kontajnermi a mobilnými toaletami Dixi.

Len sotva som sa s nimi dohovoril. Jeden hovorí: „Three months ago Mer­­kel come here.“ Či to bolo pre neho dobré, už povedať nevedel. Rakúsko označovali francúzskym názvom. „Opravujem mobily,“ povedal ktosi, „v Autriche to používate?“ – „Myslím, že hej, ale hranice sú zatvorené.“

Dodržiavali striktné oddelenie pohlaví. Ženy stáli vo vzpriamenom jednom zástupe na večeru, kým „šóra“ mužov bola taká nedisciplinovaná, že som ju dlho nevedel ani len rozpoznať. V strede stál stôl s dobrotami, chránený posuvnými priečkami z plexiskla. Na ňom bolo pár kvietkov, čokolád, sviečok a cesnak. Staršia Grékyňa v tričku s nápisom „I speak flu­ent­ly sar­­casm“ hľadala ten správny okamih. Zrazu vyletela k stolu, pár chlapcov už začalo maškrtiť. „Po večeri!“ vykríkla nervózne. Tínedžeri ju vysmiali. „Prečo tancujú len muži?“ opýtal som sa jedného. „To je naša kultúra. Muži a ženy robia všetko oddelene.“

Zašiel som do prístavu Pireus, dorazil som krátko pred ruvačkou medzi Afgáncami a Sýrčanmi, ktorá si vyžiadala osem sčasti vážne zranených.

Istý Afgánec vraj obťažoval Sýrčanku. Kvôli tomu grécka vláda ohlásila, že zavrie masový tábor v prístave, okrem iného použila na to letáky, na ktorých v štyroch jazykoch stálo: „Nezúfajte, podporujeme vás, máme vás radi.“

Prišiel som pred polnocou. Móla E1 a E2 mi ponúkli obraz vo formáte Cinemascope: Pred tmavými halami nespočetné množstvo malých, nízkych, nahusto postavených stanov. Zahalené ženy ležali pod dekami, navôkol postávalo mnoho mužov. Niekoľkí bokom hompáľali nohami nad vodou. Istý vznešene pôsobiaci 22-ročný Sýrčan sa prizeral, ako jeho parťáci hrajú futbal. „Všetci tu naokolo sú moslimovia,“ zdôraznil.

Utiekol pred týždňami z Aleppa pre ruské bomby a aby nemusel narukovať do armády „zabijaka“ Assada. Jeho priority boli jasné: 1. Nemecko, 2. Luxembursko, 3. Holandsko, 4. Fínsko. Rakúsko nepoznal. Pri vyslovení názvu ďalšej krajiny rozvážny mladík poodskočil, akoby sa uhýbal samému diablovi: „Hungaria – No!“ – „Prečo nie?“ – „Maďari kradnú utečencom pankreas alebo pečeň. Dokonca im vyrezávajú srdcia a predávajú ich!“

Čoskoro ma obkolesili ďalší Afgánci, keďže som ten z Autriche. „Dobrá krajina“, „miluje“, „má rada“ alebo aspoň „akceptuje“ utečencov. Ktosi zavtipkoval, keď jedným gestom naznačil ženskosť Angely Merkelovej. Ďalší vyhlásil, že nechce do Nemecka, pretože vybavenie „Green Card“ tam trvá šesť mesiacov, v Rakúsku to ide rýchlejšie. Odkiaľ mali tieto informácie, nevedeli či nechceli povedať. Nie všetkým bolo jasné, že tu uviazli. Pýtali sa ma: „Je to naozaj tak, že nás chcú poslať do Turecka?“ Ale to chceli odo mňa až príliš.

Vedel som len to, že další deň sa Ryanairom vraciam späť do Bratislavy, mesta hraničiaceho s Maďarskom a Rakúskom, s vyrezávačmi sŕdc a mojimi dobrotivými krajanmi. Autriche, Autriche, počul som zamrmlanie, „vezmeš ma so sebou?“

Nevzbudzoval som žiadnu planú nádej. „Nie, hranica je zatvorená.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo