Týždenný výber šéfredaktora
Na obranu normálnej diskusie
Komentár k aktuálnej téme plus výber zaujímavých textov uplynulého týždňa.
Záber z rozhovoru Jakuba Liptáka s Vladimírom Šuchom. Foto: Postoj/Andrej Lojan
Začnem vo vlastnej veci, pretože má širšiu výpovednú hodnotu.
Pred tromi týždňami sme zverejnili vyjadrenia Vladimíra Šuchu, ktoré na konferencii Férová akadémia zaznamenal náš kolega Jakub Lipták.
Šuchove slová zaváňali škandálom: hovoril, že v téme rodovej rovnosti majú Slováci vo svojej DNA pokazené chromozómy, ktoré treba napraviť, a ľudí v riadiacich funkciách je potrebné dotlačiť, aby sa pomocou pravidiel a kvót menili pomery mužov a žien jedna k jednej na všetkých úrovniach. Vyjadril sa tiež, ako ho šokuje, že sa na Slovensku stále organizujú diskusie, v ktorých sú z troch účastníkov traja muži, čo je už inde nepredstaviteľné.
Tieto arogantné vyjadrenia úradníka eurokomisie začal riešiť aj slovenský parlament, od viacerých politikov zazneli výzvy na Šuchovo odstúpenie. Dosah slov svojho zástupcu si zjavne uvedomili aj v Európskej komisii, ktorá sa z verbálnej šlamastiky vykrútila oznámením, že jej zástupca na Slovensku sa za použitie metafory ospravedlnil, no súčasne bola táto metafora nesprávne interpretovaná.
A Vladimír Šucha hasil vlastnoručne založený požiar tým, že Postoj obvinil, že sme jeho vyjadrenia zmanipulovali (čo nebola pravda, stačí si vypočuť zverejnený zvukový záznam).
Rovnako nám vyčítal, že sme ho účelovo spojili s Progresívnym Slovenskom, hoci v tej strane pôsobil len štyri mesiace, a nespomenuli sme, že v 90. rokoch spolupracoval s mestskou organizáciou KDH.
To bola ďalšia pomerne absurdná výčitka, keďže pred voľbami 2020 ho koalícia PS/Spolu promovala ako jedného z dvoch kandidátov na ministra školstva (druhým kandidátom bol Juraj Hipš zo Spolu).
Pána Šuchu sme preto radšej požiadali o rozhovor a on naň ochotne pristúpil a korektne ho autorizoval – výsledkom bol kvalitný a polemický rozhovor Jakuba Liptáka s Vladimírom Šuchom, na základe ktorého si mohol čitateľ podľa svojho hodnotového nastavenia či vkusu vytvoriť vlastný názor.
Aj tento rozhovor priniesol pozoruhodné výroky. Na otázku, či byť mužom alebo ženou je objektívne biologickou záležitosťou, zástupca Európskej komisie nechcel odpovedať: „Nemyslím, že som kompetentný vyjadrovať sa k takýmto otázkam. Nie som antropológ ani genetik alebo lekár.“ Takto podobne svojho času neodpovedal na očividnú otázku Milan Uhrík, vtedy ešte podpredseda ĽSNS: „Nie som historik.“
Jakubova otázka vystihla duch doby: ešte pred desaťročím by bola smiešna, dnes je provokatívna, pretože európsky úradník na ňu nechce ani nemôže odpovedať, rovnako ako nedávno americká sudkyňa Ketanji Brownová Jacksonová, ktorá potrebovala, aby ju na Bidenov návrh schválili na Najvyšší súd progresívne ladení senátori.
Tu by sme mohli aj skončiť.
Lenže novinárom z liberálnych denníkov, ktoré Šuchove slová aj rozruch okolo nich odignorovali, nestál za pozornosť zástupca Európskej komisie – ale náš kolega Jakub Lipták, ktorý najskôr na jeho slová upozornil a o pár dní s ním urobil otvorený rozhovor.
Zuzana Kovačič Hanzelová zo SME nám vyčíta strach z toho, že sa viac žien dostane do vedúcich pozícií, čo nie je pokus o polemiku, ale len karikatúra našej kritiky genderových kvót.
Je zároveň na škodu, že novinárka o téme píše, ako keby bola hovorkyňou zástupcu Európskej komisie („Šucha hovorí, že vytrhli jeho slová z kontextu, dokonca viackrát“, prečítajte si „slušnú argumentáciu Šuchu aj zvláštne otázky redaktora Postoja“).
No kým komentár Kovačič Hanzelovej bol písaný v rámci tradičných ideologických prestreliek, vydesila ma iná reakcia.
Filip Struhárik, editor Denníka N, ktorý píše inak zaujímavý newsletter o médiách, po tomto rozhovore na svojom Facebooku napísal, že „Jakub Lipták je pre niekoho angažovaným novinárom, no iní by povedali, že je to jedna z najperfídnejších postáv dnešnej žurnalistiky. V tomto rozhovore mu šéf Zastúpenia EK Vladimír Šucha výborne kontruje, nenechá sa nachytať novinárovými skratkami a neskrotnou túžbou rozoštvávať“.
Tieto vety Struhárikovi spokojne lajkli aj ďalší novinári. Podobné slová novinárov na adresu iných novinárov si pamätám z 90. rokov, vtedy mali na muške „perfídne protislovenské živly, ktoré rozoštvávajú proti mladej republike“ redaktori v Smolcovej Slovenskej republike či oddelenie propagandy v Kubišovej STV.
Chápem, že Filip Struhárik, zhodou okolností absolvent žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku, sa vníma ako súčasť rodovo-novinárskej avantgardy, ktorá má Slovensko dopraviť na Západ.
Ide tak trochu o paradox našej doby. V istom zmysle máme po roku 1989 najlepšie médiá, keďže tu máme už generácie remeselne zdatných novinárov, ktorí vyrástli alebo sa narodili v časoch slobody. Dokonca aj mieru mediálnej názorovej plurality nám môžu v niektorých európskych štátoch závidieť, a to nie je reč len o Maďarsku, ale aj o Rakúsku či dokonca o Nemecku.
No aj napriek istej mediálnej pestrosti naša verejná diskusia dlhodobo degeneruje. Novinári často a radi píšu o algoritmoch, ktoré v digitálnom priestore vytvárajú jednoliate názorové skupiny, tie sa vzájomne hecujú a radikalizujú, čo deformuje aj politiku. To všetko je pravda, ale takzvané mainstreamové médiá tento trend nevyvažujú, ale ešte zosilňujú.
Ešte nikdy sme nemali toľko diskusných formátov s viacerými účastníkmi ako dnes, ale väčšina debatnú kultúru len simuluje. Za diskusiu sa dnes považuje formát – čo by kedysi budilo údiv –, keď debatujú ľudia, ktorí si myslia buď to isté, alebo odtiene toho istého.
Samozrejme, ide o problém, ktorý presahuje horizont slovenských médií. Máme úzku elitu odborníkov, videli sme to aj počas pandémie, všetci sme oslovovali tých istých a tí si mysleli viac-menej tie isté veci, aj ich omyly boli rovnaké. S odstupom času bolo zvodne ľahké zvaliť nezvládnutie pandémie na deštruktívne komunikujúceho Igora Matoviča, k hystérii – a nebývalej polarizácii – sme tónom aj obsahom prispievali aj my novinári.
Médiá píšu o dezolátoch a hoaxoch, tvária sa pritom osvietensky, a zároveň sú neraz vo svojich agendách neznesiteľne úzkoprsé a biľagujú aj nositeľov normálnych a legitímnych názorov.
Stvorili sme si tak nebezpečný svet: na jednej strane oficiálny mainstream, tvorený kultúrno-mediálnym establišmentom, ktorý si hovie vo svojej nafúknutej bubline. A na druhej strane polovica krajiny, ktorá nedôveruje žiadnej pravde, ak ju hlása mainstream, a je schopná znovu uveriť čoraz extrémnejšiemu trojnásobnému expremiérovi s jeho červenými a hnedými spojencami.
Rodovo citlivý jazyk je reštriktívny a nátlakový experiment. Vracia nás o desaťročia dozadu, tvrdí profesorka slovenčiny Orgoňová.
Rozhovor s Františkom Mikloškom o tom, prečo prijal ponuku KDH kandidovať do parlamentu.
Zatiaľ čo predstavitelia Progresívneho Slovenska ponúkajú ľavicovo-liberálny program, väčšina ich voličov sa považuje za stredových alebo pravicových.
Neviem si predstaviť stav vedomia, v akom sa nachádza primátor Vallo, keď silou-mocou pretláča toto barbarstvo, hovorí Popovič.
Autori bonusu netušili, ako rozčeria hladiny rodinných vzťahov. Dôchodcovia sa vo veľkom porovnávajú, koľko zarábajú ich deti.
Príbeh arcibiskupa Alojza Tkáča, ako ho vo svojom 480-stranovom spise zachytila komunistická tajná polícia.
