Expo 1992 v Seville som mal na starosti vo Federálnej vláde. Výstava sa uskutočnila pri príležitosti 500. výročia objavenia Ameriky. Nazvali ju Vek objavov, ohlasovala zrod novej éry harmonického spolužitia národov, ktoré sa neuskutočnilo. Otvárania našej expozície som sa zúčastnil, bolo to na mieste, odkiaľ Kolumbus odplával na svoju dobrodružnú plavbu. Tancovala tam Lúčnica, spontánne som do tanca vybral peknú tanečníčku, bolo to v mnohých novinách. Hrala hudba pražskej Hradnej stráže, ktorá každý deň s veľkým úspechom koncertovala. O tri dni som sa do Sevilly zasa vrátil, v špeciáli bolo 106 ľudí. Vydavateľ pražského Večerníka F. Schlee odovzdal v kostole Macareny – Panne Márii vernú kópiu  Pražského Jezuliatka. Tak ako v 16. storočí prišla táto soška do Čiech zo Španielska, teraz sa jej verná kópia  vrátila domov k mame. Bola to pekná náboženská slávnosť, ale aj akcia, ktorá posilnila španielsko – československé priateľstvo. Sprevádzal ma Javier Solano, vtedajší minister kultúry, neskorší Generálny tajomník NATO.

Aj keď AS Roma prehrala, na sedem pahorkov Ríma nemožno zabudnúť. Navštívil som ich mnohokrát,   najmä keď som tam bol päť rokov veľvyslancom. Rím je najkrajším mestom sveta najkrajšej krajiny sveta. Všade v ňom cítiť čaro a mystiku histórie, symbiózu starého a nového, skĺbenie prírody, architektúry a ľudí. Všade stretnete srdečných ľudí, uchvátených krásou okamihu. Tu vás skôr napadne pekná myšlienka, dávno zabudnutá spomienka, či nečakaná asociácia. Genius loci cítiť na mnohých miestach, aj v chlade katakomb so státisícmi pochovaných, v sektore detí na tichom cintoríne Campo Verano a na podvečernej prechádzke po Via Appia Antica, kde cez špalier cyprusov a pínií sa voľakedy vracali víťazné a aj porazené rímske vojská.

   Taliani uznávajú aj malé národy, aj Slovákov. Všeličo by sme sa od nich mali naučiť. Máme spoločné kresťanské korene, podobnú mentalitu a mnohoročnú úspešnú spoluprácu. Aj vo futbale sme ich nedávno nabili. Obdivujem ich aj preto, že ľudia majú všetok čas sveta, vedia si spolu sadnúť, pospomínať, dobre zajesť a vypiť niektoré z 35 tisíc talianskych vín. Toto nám stále, aj po 33 slobodných rokoch, chýba a ešte bude dlho chýbať.