ROK KŇAZOV: Musí sa to mládencovi páčiť

Hneď na začiatku treba povedať, že kňazstvo ako vec, ktorá nie je z tohto sveta, sa nedá vyčerpávajúco vysloviť ľudskými slovami, lebo tie vznikli na základe vecí toho zmyslami vnímateľného sveta. Aj abstraktné pojmy sú len odrazom pozorovateľných relácií týchto viditeľných vecí. Píše Mons. František Tondra.

Kňazstvo patrí do Božieho kráľovstva, ktoré na svet priniesol Kristus. Je to dar a zároveň úloha starať sa o toto Božie kráľovstvo tu na zemi. Iný výraz na Božie kráľovstvo je spása. Tú nevnímame iba v posmrtnom živote. Keď si pripomenieme prívlastky tohto kráľovstva ako ich spomíname v omšovej prefácii na Slávnosť Krista Kráľa, hneď zbadáme, že ide o nás tu na zemi. Je to kráľovstvo pravdy a života, svätosti a milosti, spravodlivosti, lásky a pokoja. Keby sa tieto prívlastky naplo realizovali v spoločnosti, o koľko krajší by bol náš život na zemi. Aj to patrí do pojmu spása, ktorú nám Kristus ponúka. Spása je záchrana človeka a celého ľudstva vo všetkých jeho dimenziách, pozemskej i večnej.

K pochopeniu úlohy kňazstva bolo treba toto povedať. Ostatné veci v kňazskej záležitosti sú už skôr pochopiteľné, dajú sa zrozumiteľnejšie vyjadriť aj ľudskými slovami. Všetky pozemské prívlastky kňaza vyplývajú z jeho podstaty a úlohy, ako som ju vyššie naznačil.

Kňazstvo je Kristovým darom nielen vo všeobecnosti, ale aj v jednotlivých prípadoch. Nazývame to kňazské povolanie. Keďže je to duchovný dar, nedá sa zmyslami vnímať. Možno pozorovať iba znaky tohto povolania. Na prvom mieste je to vzťah. Musí sa to mládencovi páčiť. Musí to byť vzťah hodnotový, nie citový, hoci ani ten sa nevylučuje. Ďalej sa vyžaduje mravný charakter a nadanie k zvládnutiu štúdií a k predpokladu úspešnej pastorácie.

Formácia k tejto zodpovednej úlohe prebieha na teologickej fakulte a v kňazskom seminári, ktorá trvá šesť rokov. Dva roky filozofie a štyri roky teológie.

Povolanie ku kňazstvu nevzniká v rovnakom vekovom období. Niekedy je to od detstva, myslím už takého vyzretejšieho, a niekedy je to až v rokoch dospelosti alebo aj neskôr. Poznáme výraz neskoré povolania. Sú veľmi časté. Včasné povolania vznikajú obyčajne v zbožných kresťanských rodinách a v rokoch miništrantstva. Neskoršie povolania vznikajú obyčajne v kruhoch rôznych hnutí, alebo osobným hľadaním zmyslu svojho života.

Ja som mal, vďaka Bohu, veľmi zbožných rodičov, aj som včas začal miništrovať, mal som aj príkladného kňaza, na ktorého si dodnes spomínam. To boli okolnosti, ktoré mi umožnili počuť hlas povolania už v tých miništrantských rokoch. Preto som po skončení základnej školy šiel študovať na gymnázium, kde ešte bola aj latinčina ako vyučovací predmet. Bolo to v roku 1951. Bolo to pred Druhým Vatikánskym koncilom, teda liturgia ešte latinská. Hlavné predmety na teológii sme ešte mali v latinskom jazyku. Som rád, že to tak bolo. Znalosť latinského jazyka mi otvára cestu aj k živým románskym jazykom. Ešte aj anglický jazyk má veľmi mnoho slov s koreňom latinským.

Seriál Rok kňazov:
salezián Robo Flamík: Dar kňazstva: dar krehkosti a veľkej lásky
básnik Stanislav Brtoš: Kňaz nie je postavený na piedestál
jezuita Milan Hudaček: Lebo som tvoj otec
Michal Masný:
Stojí za mnou Boh, ktorý si ma sám vybral
otec biskup Rudolf Baláž:
Kňaz má byť mužom modlitby za ľudstvo
Zdieľať

Teologické štúdia som skončil v roku 1962 a na kňaza som bol vysvätený 1. júla 1962. Na ročníku v Bratislave nás bolo pätnásť pre celé Slovensko. Bolo to v dobe totality, kedy štát určoval, koľkí mládenci môžu byť prijatí na jedinú teologickú fakultu v Bratislave. Pôsobenie kňaza bolo tiež kontrolované zo strany štátu a Štb. Štátny súhlas pre pôsobenie kňaza bol viazaný len na určenú farnosť. Inde nemohol pôsobiť bez osobitného štátneho súhlasu. Porušenie toho zákona znamenalo trestný čin, na ktorý bola sadzba až dva roky väzenia a zastavenie ďalšej kňazskej činnosti. Kňazi sa vzájomne stretávali, aby si pomáhali a povzbudzovali sa. Málo bolo takých, ktorí opustili svoju kňazskú službu. To boli zriedkavé výnimky.

Po nežnej revolúcii pred dvadsiatimi rokmi, sme obnovili teologické štúdia a kňazské semináre všade tam, kde boli pred komunizmom a kde sú doteraz. Nahrnulo sa nám mnoho študentov, seminaristov. Niektorí boli takí, ktorí sa za komunizmu nemohli dostať ku kňazstvu. Boli však aj takí, ktorí nemali jasný pochop ani pravý úmysel stať sa kňazmi pre službu v Cirkvi podľa Kristovho poslania. Cirkev začala byť populárna, vystupovala na štadiónoch, a to sa im zapáčilo. Tí zlyhali. Niektorí odišli ešte zo seminára, čo je celkom v poriadku. Niektorí sa však dali vysvätiť na kňazov a potom odišli. Boli však aj takí, ktorí to s kňazstvom mysleli úprimne, ale v pastorácii sa stretli s okolnosťami, ktoré nezvládli a odišli. Tí obyčajne žiadajú dišpenz od kňazských záväzkov, ktoré udeľuje Svätý Otec a potom sa môžu cirkevne zosobášiť, a žiť sviatostným životom, ku ktorému sú kresťania povolaní. Tí obyčajne udržiavajú kontakty so svojimi spolužiakmi z teológie.

Kňazský život je dnes viac ohrozený ako v minulosti. Robia to na prvom mieste vizuálne média, ktoré prezentujú konzumný život v jeho najširších rozmeroch. Sex sa predstavuje v jeho úplnej nahote, pudovosti a nezodpovednosti. Aj kňaz je len človek, a ak si denne neuvedomuje svoje poslanie, ľahko môže podľahnúť. Kňaz je pre ľudí, musí byť s nimi v kontakte. Musí mať rád deti, mládež, rodiny i chorých a starých ľudí. Všetkým musí byť otcom. Nesmú ho opustiť ideály. V opačnom prípade sa alebo uzavrie, alebo prispôsobí trendu doby. Aj svojim životom aj činnosťou musí byť prorokom doby, ktorý ľudu tlmočí Boží hlas. Niekedy sa stretne aj s neporozumením, ale to ho nesmie odradiť. Ani Pána Ježiša nepočúvali všetci.

Na biskupstvo som nikdy nepomýšľal. Keď ma to však „postihlo“, že si Svätý Otec cez svojich poverencov vybral mňa, a bolo to dva mesiace pred pádom komunizmu, nechcel som robiť ďalšie starosti Svätej Stolici, ktorá dvadsať rokov vyjednávala s československou vládou. Prijal som to.

Vďaka Bohu, prišla sloboda, kedy Cirkev môže slobodne rozvíjať svoju činnosť v pastorácii, v tlači a vôbec v ohlasovaní Božieho slova. Vznikli mnohé hnutia, ktoré sú v súčasnej dobe veľmi potrebné. Kňaz nemôže každého osobne osloviť. Hnutia a spoločenstvá sa navzájom obohacujú a prehlbujú v duchovnom živote. Rehole môžu rozvíjať svoju požehnanú činnosť.

Aj ohrozenia sú veľké. To, čo som povedal o kňazoch a médiach, to platí aj o laikoch. Tlak liberalizmu je veľký, nekompromisný a veľmi sugestívny. Preto požiadavky doby sú, aby sme prešli od zvykového katolicizmu k uvedomelému. Bez prehĺbenia duchovného života neobstojíme.

To vidí aj Svätý Otec Benedikt XVI. Preto veľmi múdro využil 150. výročie smrti sv. Jána Vianneya a ustanovil rok zasvätený kňazstvu. Nie je to len rok kňazov, ale aj laikov, aby si viac uvedomili úlohu kňazov v Cirkvi a svoju povinnosť im všemožne pomáhať v ich pastoračnej činnosti. Kňazské rekolekcie (duchovné obnovy) venujeme tejto myšlienke. Naša diecéza v októbri zorganizovala púť pre kňazov do Arsu, kde sv. Ján Vianney dlhé roky pôsobil. Boli to dve skupiny. Navštívili aj mesto Tours, kde je pochovaný patrón našej katedrály a diecézy, sv. Martin.

Okrem tejto vonkajšej činnosti treba zdôrazniť osobný duchovný život každého kňaza. Kňaz má byť mužom modlitby. Osobnej i v spoločenstve veriacich. Bez tejto živej vody jeho činnosť by bola suchá, alebo mŕtva. Aj jemu škodlivá. Lebo ktorý kňaz žije len pre činnosť, odumiera a ani si to neuvedomuje. Takže ja osobne, ale aj mnohí kňazi ďakujú Svätému Otcovi za tento Rok kňazov.

Mons. František Tondra
spišský biskup
Foto: TK KBS

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo