Svet kresťanstva 27. máj 2023

Život Alojza Tkáča v rodnej obci aj na prvej fare Rád učil náboženstvo, športoval. Veriaci mu chceli požičať peniaze na auto

Jana Holubčíková
Jana Holubčíková

Navštívili sme rodisko zosnulého arcibiskupa aj dedinu pod Slanskými vrchmi, kde pôsobil sedem rokov ako správca farnosti.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jana Holubčíková

Rád učil náboženstvo, športoval. Veriaci mu chceli požičať peniaze na auto
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Navštívili sme rodisko zosnulého arcibiskupa aj dedinu pod Slanskými vrchmi, kde pôsobil sedem rokov ako správca farnosti.

Deň po tom, čo zomrel košický emeritný arcibiskup Alojz Tkáč, prichádzame do jeho rodnej obce Ohradzany v okrese Humenné.

Prší, cestou z auta na faru nestretáme nikoho. Víta nás miestny farár Vincent Pristáš. Pri fare sa vypína kostol zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie, v ktorom malý Alojz absolvoval svoje prvé kroky k Bohu.

V deň úmrtia vyvesili v obci čiernu vlajku, niekoľkokrát rozhlasom oznámili smutnú správu o známom rodákovi. Večer bola za neho odslúžená zádušná omša. Ohradzčania si takto pripomenuli svojho slávneho rodáka, prvého košického arcibiskupa-metropolitu.

„Bol to najpopulárnejší Ohradzčan, nikoho populárnejšieho obec nemá,“ hovorí miestny farár Pristáš. Spomína si, že keď sem prišiel v roku 2017, počúval od iných kňazov obdivné uznanie. „Postúpil si, z Ohradzian pochádza arcibiskup,“ opisuje s úsmevom.

V malej východniarskej dedinke s vyše 600 obyvateľmi ešte stále žijú Tkáčove sestry Berta a Helenka. V zápiskoch emeritného arcibiskupa sa neskôr dočítame, že jedna zo sestier ho zaúčala šoférovať, keď si kúpil svoje prvé auto.

O smrti svojho brata sa sestry dozvedeli medzi prvými, osobne od miestneho kňaza.

Na vŕškoch pásol kone

Pre Alojza Tkáča bola jeho rodná obec srdcovou záležitosťou, veľmi rád sa sem vracal a cestou si užíval aj obľúbené šoférovanie. „Netreba sa čudovať, prichádzal za svojimi sestrami. Ale zazvonil vždy aj na fare, vypili sme spolu kávu,“ spomína Pristáš.

Vybavila sa mu aj jedna z návštev, na ktorú prišiel v čase pandémie. Preberali spolu zákaz slúžiť omše v kostoloch. Ako si na to spomína?

„Bol to človek s nadhľadom. Nerozčuľoval sa, keď sa v čase pandémie pozatvárali kostoly. Hovoril, že veď vo Vietname nemali omše 300 rokov, tak čo sa my tu hneváme. Bral veci, ako prišli,“ hovorí kňaz a dodáva, že aj takúto poslušnosť si treba vyskúšať. Tento nadhľad emeritného arcibiskupa mu slúži ako vzor.

V rodnej obci si Alojz Tkáč vždy zaspomínal na minulosť. „Tam na vŕškoch, tam som pásol kone,“ rád ukazoval kňazovi. Veľmi dobre poznal okolité lúky a lesy. Košickú arcidiecézu aktívne spoznával aj na bicykli.

Do obce zavítal hocikedy na nedeľnú omšu, vo sviatky či na odpust. Rodáci mu pred dvoma rokmi pripravili slávnosť aj na 60. výročie primícií. Teraz sa miestni v kostole zapisujú do zoznamu, aby sa im ušlo miesto v autobuse, ktorý ich v utorok zavezie na pohrebné obrady do Košíc.

Rodný dom Alojza Tkáča. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kostol Nanebovzatia Panny Márie v Ohradzanoch. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Pamätná tabuľa na posviacku kostola a najslávnejšieho rodáka. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Súčasný farár Vincent Pristáš. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vchádzame do kostola, ktorý posvätil v roku 2001. Pamätnú tabuľu s jeho podobizňou dali zhotoviť veriaci pri príležitosti 20. výročia spravovania arcidiecézy. Pod tabuľou vidíme na lavičke aj obrázky s modlitbou a jeho fotografiou s pápežom Františkom.

Aj pri našom odchode stále vytrvalo prší. Daždivé nebo akoby symbolicky oplakávalo smrť najslávnejšieho rodáka.

Prvá farnosť: tam, kde líšky dávajú dobrú noc

Zapíname navigáciu a mierime do malej obce Červenica pod Slanskými vrchmi pri Prešove.

V jej blízkosti sa nachádzajú opálové bane aj vysielač Dubník. Podľa mapy nás čaká kľukatá cesta. Spoliehame sa na navigáciu, dvakrát nás však zavedie na neprejazdný úsek, musíme sa otáčať.

Červenickému farárovi voláme, že budeme meškať.

O Červenici, do ktorej prišiel Alojz Tkáč ako do svojej prvej a jedinej farnosti, napísal, že je to miesto, kde líšky dávajú dobrú noc. Po kľukatej jazde cez les máme rovnaký dojem.

Vo farnosti začínal ako kňaz v apríli 1983 na Druhú veľkonočnú nedeľu. „A, samozrejme, som sa tešil,“ zapísal si vtedy. Mal 50 rokov a pri svojich zápiskoch sa nebál kritizovať vtedajšie pomery.

Do farnosti prišiel po rokoch, ktoré strávil ako robotník Štátnych lesov a vodič košických električiek.

„Súdruhovia usúdili, že veľa nepokazím vo farnosti, ktorá je počtom veriacich malá, pritom vzdialená od väčších miest, a teda aj s menšou možnosťou kontaktov..., farnosť v lesoch, horách, kde líšky dávajú dobrú noc, bola Červenica pod Dubníkom.“

Dennodenne sa pozeral na televíznu vežu a okolité kopce. „Dokedy tu budem? Všetko zverujem do Pánových rúk...“

Červenická fara je v rekonštrukcii. Dozvedáme sa, že prvými 500 eurami prispel na jej opravu práve emeritný arcibiskup. Červenicu preslávil rovnako ako svoju rodnú obec aj medzi budúcimi kňazmi. „Vďaka nemu tento kútik mnohí spoznali,“ hovorí miestny farár Jozef Juraško.

Červenický kostol. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Farár Jozef Juraško. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Obec arcibiskupovi Tkáčovi pred troma rokmi udelila čestné občianstvo za šírenie dobrého mena. Slávnosť v obci bola 12. júla.

„Až neskôr som si uvedomil, že to bola zrejme jeho posledná verejná omša, ktorú slúžil. Už pri tejto omši mu bolo zle. V istej chvíli si sadol. Síce kázal dlho, to si neodpustil, ale pri Vyznaní viery už sedel,“ spomína si Juraško.

Po omši zostal na obed, pozdravil sa s miestnymi a deň nato skončil v nemocnici s nalomeným zdravím.

Prvú zimu mu pomrzli radiátory

Farár Juraško vidí symboliku v tom, že tak ako v Červenici slúžil svoju prvú omšu, potom sa sem prišiel aj neplánovane rozlúčiť. Obec známu baňami a dočervena sfarbenou vodou mal vo svojom srdci až do konca.

„Červenica vždy zaznela z jeho úst. Bolo to jeho jediné kňazské pôsobisko, predtým bol kaplánom v Zborove. O túto farnosť mal starosť do poslednej chvíle,“ hovorí Juraško.

Aj jeho potešilo, že ho preložili práve sem. Smeje sa, že mal z toho rôzne výhody. Emeritný arcibiskup si na neho práve vďaka Červenici vždy rád našiel čas, aby mohol spomínať.

Vchádzame do miestnosti, kde trávil najviac času. „V tejto jednej izbičke žil,“ hovorí kňaz a ukazuje nám miesto, kde čítal, prekladal a písal. Hneď prvú zimu mu na fare pomrzli radiátory, naftou si zakúriť nevedel. Používal radšej drevo a kachle.

Fara s gaštanom. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Izba Alojza Tkáča. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Čo hovorili na svojho nového farára Červeničania? Ako prvé ich zaujímalo, či má auto. Nemal, preto sa hneď ponúkli, že mu na kúpu požičajú peniaze. Jeho predchodcovi totiž museli zakaždým pomáhať s presunmi, čo ich časovo veľmi vyčerpávalo.

Alojz Tkáč si napokon kúpil žltú Škodovku 105 L. „Musel som trénovať vjazd do garáže, cúvanie a najproblematickejšie boli jazdy na snehu počas prvej zimy a vždy v poľadovici. Pre istotu som mal vždy so sebou lopatu na odhŕňanie snehu,“ zapísal si. Ocenil, že „autíčko bolo skromné, poslušné a spoľahlivé“.

Zaznamenal aj to, ako raz po omši na ceste z Tuhriny do Červenice dostal šmyk a prevrátil sa nabok do vysokého snehu. Pomohli mu cestujúci z okoloidúceho autobusu. „Škoda na aute nebola žiadna, len mi bolo ľúto, že mi vytiekol z plnej nádrže všetok benzín, ktorý som dopoludnia v Prešove natankoval za 180 Kčs. Mne sa nič nestalo a z auta som vyliezol ako z tanku.“

Farár Juraško nám za farou ukazuje gaštan, obľúbený strom, pri ktorom rád sedával jeho predchodca. Do prírody chodieval pravidelne. „Behávam po okolitých kopcoch, pastvinách, lesoch... sú tu i mierne svahy na lyžovanie. Veľmi dobre to pôsobí na psychiku,“ čítame ďalej v jeho zápiskoch.

Učili ho aj kosiť

Ako si na bývalého červenického farára spomínajú miestni? Potvrdzujú, že často behával, popritom si spieval a vraj im preto plašil zver.

Jeho rovesníčka Anna Hadvižďáková na neho spomína len v dobrom. „Behali, aj na lyžiach,“ prezradí nám so smiechom. O jeho odchode do večnosti počula v Rádiu Lumen.

Posťažuje sa nám, že ju už neposlúcha ani zrak, ani nohy, do kostola už nemôže chodiť, hoci tam ešte donedávna pomáhala.

Hovorí, že na biskupskú vysviacku sa bola v Košiciach osobne pozrieť. Zaloví ešte v pamäti a vybaví sa jej, ako svojho kňaza učili miestni veriaci kosiť. A mal toho dosť, záhrada bola veľká.

Susedky – pamätníčky. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Arcibiskupove pamäti. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Na pravidelnú návštevu prichádza aj suseda evanjelička, ktorá si na Alojza Tkáča spomína takisto len v dobrom.

Vedel sa aj hnevať? „Fotografi a kameramani si od neho svoje užili,“ prezradí nám s úsmevom Juraško.

Nazrieme aj do malého kostolíka, v ktorom slúžil omše. Hneď pri fare je aj škola, v ktorej poobede učil náboženstvo.

„Ďakujem Pánu Bohu – i komunistom – za sedem rokov v červenickej farnosti. V nej som zosilnel na tele i duchu. Tam som stretával a poznal veľa dobrých ľudí, tešil som sa na deti v škole. Zostali mi krásne spomienky,“ uzavrel svoje zápisky na písacom stroji s ručne vypísanou obálkou o dedinke pod Dubníkom.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0