V roku 440 stála Západorímska ríša na okraji priepasti, ľudia veľmi dobre vedeli, že ich pokojný život sa skončil, a už tušili, že ríša umiera. Ich nálada je zachytená v množstve prameňov. Rímske vojsko a cisár sa však nevzdávali a Rimania, verní svojej náture, zviedli ešte jeden poctivý zápas na scéne dejín. A možno chýbalo len málo, aby uspeli. Ale v histórii sa nehrá na možno.

Ako som spomenul v predchádzajúcom článku, situácia na začiatku 40. rokov vyzerala dosť zle. Vandali získali perlu impéria severnú Afriku a vytvorili si vlastné kráľovstvo. K podrobeným Rimanom sa správali brutálne. Katolíkov prenasledovali, bohatých okradli a vyhnali, zotročovali. Rimania boli zrazu obyvatelia druhej kategórie a karta sa obrátila. Hispánia bola rozdelená medzi germánske kmene a Alanov. Len malú časť na severovýchode mal pod kontrolou Rím.

Rimanov ohrozovali barbari, často im stačili len vyhrážky násilím a k reálnemu násiliu ani nemuselo prísť. Platenie výpalného sa stalo bežnou súčasťou života a pravidelné dane takisto plynuli novým pánom. Niektoré oblasti Galie boli spustošené a usadili sa v nej Vizigóti, ktorí sa veľmi nenechali obmedzovať zmluvou s Rimanmi a oveľa viac konali slobodne. Viaceré územia na Západe sa stali de facto slobodnými pod kontrolou vzbúrených obyvateľov a bagaudov, ktorí na vlastnú päsť riešili zlú situáciu, lebo na cisára v Ravenne sa nemohli spoľahnúť.

V 40. rokoch dostali územia v Galii Alani a Burgundi ako rímski spojenci a na severe si svoj diel zobrali Frankovia. Po oboch stranách horného toku Rýna sa nachádzali Alamani, ktorí sa takisto správali viac ako slobodne. Británia bola kapitolou samou osebe už od druhej dekády 5. storočia. Porímštené obyvateľstvo žilo v pevnostiach zo železnej doby a snažilo sa prežiť nápor Anglov a Sasov, ktorí ich postupne zatláčali na západ Británie. Ich pohodlné mestá a domy vyzdobené mozaikovými dlážkami zanášalo blato a vidiecke vily zarastali burinou. Už skôr sa vzbúrili a vyhnali rímsku aristokraciu a kuriálov z miest, lebo Rím ich ponechal samých na seba a prišli o bezpečie. Načo by mu ešte platili dane? Nakoniec ani nebolo z čoho. V prípade Británie sme svedkami kolapsu civilizácie počas života jednej generácie.

Vytrvalosť systému

Pod neustálym tlakom nepriateľov alebo „zlých časov“ sa zrúti každý prepracovaný systém. Najmä ak mu nie je dopriaty čas na obnovu. Systémy však majú rôznu výdrž a ten rímsky sa ukázal ako neskutočne odolný. Koniec koncov, Rimania patrili ku chlapom, ktorí sa nevzdávali, a kým vládali držať meč v ruke, bili sa. Ako v bitke pri Adrianopole, keď pechota zistila, že Góti ju obkľúčili, len pevnejšie zovrela meče a bojovala až do noci. Armáda padla a prežili iba jednotlivci, ktorí sa zakrádali tmou.

Rimanom sa podaril aspoň jeden ťah na začiatku 5. storočia. Za spojencov si vybrali Hunov, ktorých asi poverili, aby spacifikovali Germánov v strednej Európe pri Dunaji, čo Huni s mixom kočovníckej brutality a diplomacie zvládli a v 20. rokoch uzavreli rímske hranice. Už žiadne nové kmene neprichádzali na územie ríše. Začiatkom 30. rokov Huni dostali niektoré územia Panónie a posilnili svoju kontrolu nad Germánmi a začali vytvárať vlastnú ríšu, popri Západorímskej a Východorímskej ríši tretiu silu v Európe. Zároveň im plynuli platby za prorímske služby, čo spolu s podrobenými Germánmi bola výhodná kombinácia. Západu dobre slúžili v 20. a 30. rokoch. V 40. rokoch začali viesť vojny s Východorímskou ríšou, aby po krvavých bitkách a spustošení Balkánu obrátili svoju pozornosť na Západ. Po dvoch výpravách do Galie (451) a severnej Itálie (452) zostali po nich rumoviská, lebo na rozdiel od Germánov vedeli, ako sa dobýjalo mesto. Rímske sily ich vždy dokázali vytlačiť, čo samo osebe svedčí o ich bojaschopnosti. Zničené územia však už nemohli tak ľahko obnoviť.

Poďme však späť na začiatok 40. rokov. Rímskym politickým elitám sa vďaka Hunom trochu uvoľnili ruky na vyriešenie situácie. V Ravenne si uvedomovali zlé postavenie ríše a skúšali udržať aspoň jej jadro, čo boli najbohatšie oblasti okolo Stredozemného mora. Išlo o tieto oblasti: najviac urbanizovaný kút ríše bola severná Itália, z nej aj plynuli nezanedbateľné príjmy; ďalej boli kľúčové južná Galia s jej poľnohospodárstvom, remeselnými dielňami, z ktorých niektoré mali až priemyselný charakter, a bohatými mestami a potom pobrežie Hispánie.

Úplne najdôležitejšia oblasť bola stratená severná Afrika, ktorá bola obilnicou a mešcom ríše. Bez nej nemohli byť financie v poriadku a jej strata znamenala dieru v rozpočte, aby som to vyjadril moderným termínom. Hlavnou silou, ktorá nezanevrela na ríšu, bolo vojsko, ktoré sa ani v tej situácii nevzdávalo a bojovalo nerovný boj o existenciu. V tých časoch to aj vyzeralo, že ríša existovala pre vojsko, lebo možno až dve tretiny všetkých daní išli na armádu a jej infraštruktúru. Ríša asi vydržiavala väčšie vojsko, aké si mohla reálne dovoliť, takže postupne sa otvárali nožnice čoraz viac.

Pokusy o konsolidáciu

Vandali nielenže dobyli najbohatšie územie Západu, ale sa aj naučili používať lode a napádali ostrovy a pobrežie. Obsadili Sardíniu, Korziku a Baleáry a na Sicíliu opakovane útočili. Neskôr prenikali až do Grécka a na Jadran. Stali sa z nich piráti konca antiky, ktorí podstatne narušili obchod. Vyžadovala sa preto rýchla akcia.

V jeseni 440 sa na Sicílii zhromaždila obrovská flotila 1100 lodí a chystala sa spoločná ofenzíva Východorímskej a Západorímskej ríše na jar nasledujúceho roku. Aetius priviedol západné oddiely a východné oddiely mali až piatich veliteľov. Koľko Rimanov v zbrani sa chystalo na Vandalov, netušíme. Počty veliteľov a lodí však naznačujú, že ich bolo minimálne 50 000 a počet 100 000 sa stále zdá možný. Bolo by to dosť, aby z Vandalov ostal len prach. Flotila však nikdy nevyplávala a v roku 442 sa uzavrel s Vandalmi mier, ktorý im garantoval územia. V ríši vzniklo samostatné kráľovstvo pod „spojeneckým kráľom a priateľom“ Geiserichom, ktorý poslal svojho syna za rukojemníka a posielal malé dodávky obilia do Ríma. A to bolo všetko. O pár rokov s novou vervou útočili ďalej.

Prečo flotila nešla do boja? Asi za tým boli Huni, ktorí boli vo vojne s Východorímskou ríšou a jej vojsko muselo opustiť Sicíliu. Západní Rimania si sami netrúfli na akciu. Rimania začali rušiť daňové privilégiá elít, ale nestačilo to. Afrika ďalej chýbala. Podľa odhadov ríši chýbali peniaze na 40 000 pešiakov mobilnej armády. Po predchádzajúcich stratách v bojoch medzi rokmi 406 – 425 išlo o ďalšiu podstatnú redukciu rímskej armády, ktorá sa mohla zmenšiť na 50 – 60 percent stavu zo začiatku 5. storočia. V nasledujúcich dekádach sa už len zmenšovala.

Posledný vojak na tróne

Napriek tomu sa Západorímska ríša ešte raz nadýchla k samostatnej akcii. V osobe cisára Majoriana (457 – 461) sa dostal na trón akčný veliteľ a rímske vojsko malo stále svoje kvality. Išlo o prepracovanú mašinériu s mnohými spôsobilosťami (napr. ženisti, konštruktéri a obsluhy obliehacích strojov, zvedovia, elitné jednotky, námorníctvo). Germáni ani zďaleka nedosahovali jeho kvality a pred koncentrovaným útokom mohli len ustúpiť alebo sa poddať. Práve počas Majorianovej vlády si Rimania mohli dovoliť luxus koncentrovaného útoku. Lepšie povedané, Majorian vytvoril naň podmienky, keď naverboval nových vojakov a investoval do stavby novej flotily.

Majorianove vypravy. Zdroj: Wikimedia. org

Prvý nápor išiel do Galie, kde pacifikovali Vizigótov a Burgundov, ktorým zobrali dobyté územia a obnovili s nimi status federátov usadených v údolí Garonne, respektíve okolo Ženevského jazera. Južná Galia bola bezpečná. Roku 459 začal útok na Svébov v Hispánii. O rok neskôr sa Majorian osobne vybral do Hispánie, kde sa pod ríšsku kontrolu vrátili rozsiahle územia, ktoré ovládali Vizigóti. Svébov zatlačili do Luzitánie a opäť im vnútili federátsky status. Majorianov pokus o pokračovanie ťaženia do Afriky však zlyhal, keď novovybudovanú flotilu 300 lodí prekvapili vandalskí agenti a zničili ju ešte v Hispánii. Potom musel podpísať s Vandalmi mier. V lete 461 pri návrate do Itálie ho veliteľ italskej armády Ricimer dal zosadiť, mučili ho a popravili. Možno ako pomstu za zbabraný útok proti Vandalom.

Problémom však bolo priveľa ašpirantov na moc. Rimania sa delili na dve hlavné frakcie. Prvou bola italská s relatívne silným vojskom, ktorej reprezentantom bol Majorian a germánsky magister militum Ricimer. Boli to nasledovníci úspešného veliteľa a prefíkaného politika Aetia, ktorý zvládal vytvárať aliancie s kýmkoľvek proti komukoľvek, ale jeho veľkou oporou boli Huni. Ricimer, potomok vizigótskej a svébskej dynastie, sa dal do služieb Rimanom, čo bola klasická možnosť pre Germánov, ktorí nemali doma šancu. Zároveň cez svoju sestru bol švagrom burgundského kráľa, tak mal zaujímavé kontakty a svoje zdroje žoldnierov. V Itálii sa stal skutočným držiteľom moci a dosadzoval cisárov až do svojej smrti v roku 472.

Druhou rímskou frakciou boli galskí senátori a zvyšky galskej mobilnej armády. S touto frakciou musel bojovať Majorian, ale nakoniec si ju uzmieril. Potom bolo ešte niekoľko menších rímskych hráčov. Okrem nich karty podstatne miešali Vizigóti a Burgundi, ktorí rozširovali svoje panstvá na úkor Rimanov a iných Germánov. Od konca 50. rokov však Rimanom chýbali ich starí spojenci Huni, o ktorých sa mohli oprieť proti Germánom, a museli lavírovať medzi jednotlivými skupinami prišelcov, čo sa prejavilo najmä po Majorianovej poprave. O pár rokov neskôr boli Hispánia a veľká časť Galie opäť v rukách barbarov.

Pokus Konštantínopola o záchranu Západu

O poslednú záchranu sa pokúsili z Konštantínopola. Na roku 468 mobilizovali svoje zdroje a prichystali flotilu 1100 lodí. Vraj minuli enormnú sumu 64 000 libier zlata (viac ako 21 ton zlata) a 700 000 libier striebra. Predstavovalo to dvojročný príjem z daní Východorímskej ríše. Východorímsku armádu vystužili zvyšky západorímskej a zaútočili na troch frontoch – na Sardíniu, na Tripolitániu (dn. pobrežie Líbye) a hlavné sily išli zo Sicílie do Kartága. Pri polostrove Bon, ktorý bol najbližšie k Sicílii, zakotvili. Vandalské loďstvo ich však prekvapilo útokom zápalných člnov. Časť lodí sa neorganizovane pokúšala utiecť zo zálivu a nasledovala bitka. Polovica rímskej flotily išla ku dnu a s ňou aj nádej na záchranu Západu.

Nebolo peňazí a nebolo vojska, ktoré by zvládlo túto úlohu. Ako však vidieť z vyššie napísaného, viackrát chýbalo len málo, aby ríša prežila. Možno len kúsok šťastia proti Vandalom. Italská armáda to ešte stále nevzdávala, ale jej možnosti už boli limitované na manažovanie akútnych hrozieb v Itálii. Začalo sa odpočítavanie do konca ríše, o ktorom som písal na inom mieste.

Smradľaví barbari

V časti modernej historiografie sa razí idea, že usídlenie Germánov v ríši nebola až taká katastrofa a písomné pramene preháňajú mieru ničenia a zabíjania. Až to vyzerá, že Germáni len prišli do ríše, zobrali si trochu jedla, kde-tu zlatý náhrdelník a dohodli sa s úradmi na mieste svojho pobytu. Potom im buď pridelili pôdu, alebo im odovzdali časť daní a boli spokojní. Tento názor predpokladá neskutočnú disciplínu vojska, ktoré len pochoduje, neničí a nekradne, a akúsi mierumilovnosť a túžbu po kooperácii s Rimanmi. Navyše mlčanlivo predpokladá, že Germáni mali skvelú logistiku a celé roky potulovania sa po ríši sa zásobovali potravinami zo starej domoviny. Dosť naivná predstava o vojnových časoch.

Germáni museli vedieť, čo si o nich mysleli Rimania. Koniec koncov, Rimania sa tým netajili a v minulom článku som písal o pogrome na manželky a deti germánskych žoldnierov v rímskych službách. Tí potom prešli k Alarichovi a je naivné myslieť si, že sa k porazeným Rimanom v Itálii a Ríme správali džentlmensky. Pogrom na bezbranných a zotročovanie neboli jediné veci, ktorých sa Rimania dopúšťali.

Ich kultúra je nasiaknutá xenofóbiou, pohŕdaním barbarmi a pocitmi vlastnej nadradenosti. Zo všetkých písomných prameňov spomeniem len jeden. Salvianus, moralizujúci kňaz a mních žijúci v južnej Galii v 5. storočí, chcel priviesť Rimanov k pokániu a za pozadie svojho diela De Gubernatione Dei si vybral udalosti svojej doby. Opisoval barbarov na morálne vyššej úrovni, aby šokoval svojich čitateľov, a spomenul, že niektorí jeho spoluobčania utekali ku Germánom, lebo ich jarmo bolo ľahšie ako jarmo rímskych elít. Utekali k nim napriek tomu, že im bol cudzí ich jazyk, viera „aj smrad, ktorý vydávajú barbarské telá a oblečenie“.

Ako Rimania videli správny chod sveta, demonštrovali už za Marca Aurelia na jeho stĺpe, kde sú zobrazené popravy Kvádov a ich zotročovanie. Z času na čas Germánov nevyplatili podľa dohody. Prípadne razili mince, ktoré mali nižší, až žiadny obsah cenných kovov, a tými platili v barbariku. Inak vyzerali identicky s rímskymi mincami aj sa pekne leskli. Koncom antiky svoje idey vyhlásili do šíreho sveta aj na minciach. Obľúbeným zobrazením vo 4. storočí bol rímsky vojak prepichujúci kopijou barbara ležiaceho na zemi. Volali to felicitas temporum reparatio. Po slovensky obnovenie šťastných čias. Tie mince kolovali po ríši aj za jej hranicami. Niektorí Germáni trošku ovládali latinčinu a iní dosť dobre a odkaz určite neušiel ich pozornosti. Mohli by potom oplývať sympatiami k Rimanom?

Život v čase kolapsu

V 40. rokoch a aj za Majoriana sa bezpečnostná situácia zlepšila napriek všetkým vojenským problémom s barbarmi. Rímski cisári zároveň vydali zákony, ktorými povolili občanom nosiť zbrane. Už sa nespoliehali len na profesionálne vojsko, ale ľudia sa po storočiach opäť učili vojnovému remeslu a formovali vlastné milície.

Európa po páde Rímskej ríše v roku 476. Zdroj: Wikimedia.org

Lenže v 60. rokoch sa situácia rapídne zhoršila a Germáni opäť neboli spokojní so svojimi malými územiami, ktoré im pridelili Rimania ďalej od Stredozemného mora. Začali expanziu, aby rozšírili svoju daňovú základňu a aby sa preslávili. Ich králi pravdepodobne túžili po Valhale a mieste v ságach. Informácie o tom, ako vyzeral život v tých časoch, čerpáme z cirkevných kroník, hagiografie, poézie a ďalších menších prameňov. Situácia v Galii bola tristná. Napríklad obyvatelia Clermontu vedení svojím biskupom básnikom Sidoniom Apollinarom, inak potomkom prefektov Galie a svojho času vysokým úradníkom ríše, sa dokázali úspešne brániť vizigótskym útokom. Až v roku 475 dostali príkaz od cisára, aby sa vzdali Vizigótom. Cisár si chcel zachovať kontrolu nad južnou Galiou, Arles a Marseille, a tak uzavrel dohodu s Vizigótmi, ktorým sľúbil Clermont. Sidonius len trpko napísal: „Dali nás do otroctva ako cenu za bezpečie iných ľudí.“ O rok neskôr si vizigótsky kráľ zobral aj Arles a Marseille a posledného rímskeho cisára sa už nič nepýtal.

Veľmi cenným prameňom je Život sv. Severína, pustovníka v Noricu (dn. Rakúsko), ktorý tam žil od 50. rokov až do roku 482, keď zomrel vo svojom kláštore v meste Favianae, vtedy pod kontrolou rugijských kráľov. Počas svojho života sa stal vodcom, ochrancom a duchovným Rimanov žijúcich popri Dunaji. Život je plný informácií o opakovaných útokoch rôznych germánskych kmeňov, plienení, platení tribútov, zotročovaní a vykupovaní zajatcov a o občasnom zabíjaní.

Zo Života to vyzerá, že Rímska ríša skolabovala na Dunaji už v 50. rokoch. Život spomína ešte jedného tribúna (vojenský veliteľ), ktorý sa bál vytiahnuť proti Germánom, ktorí odvádzali do zajatia Rimanov. Severinovi len povedal, že mal málo vojakov a aj to zle vyzbrojených. Až ho svätec musel uistiť o víťazstve a sľúbiť mu, že sa vyzbrojí germánskymi zbraňami. V tom čase a na tom mieste už mali Germáni lepšiu výzbroj ako Rimania. Nasleduje krátka poznámka, že neskôr sa ten tribún stal biskupom svojej komunity. Aj o tom bol koniec ríše. Vojenské a politické elity menili kariéru a svojich ľudí viedli ako biskupi vyjednávajúci s novými pánmi.

Druhá krátka správa o vojsku spomína posádku Pasova, ktorá bola posledná organizovaná jednotka na hranici koncom 60. rokov. Nedostávalo sa jej však už žiadnej podpory z Itálie, a preto sa každý rok časť jednotky vydala cez Alpy, aby sama vybrala žold a asi aj zbrane. Až jedného roku tento oddiel na ceste do Itálie prepadli Germáni a pobili. Potom už žiadne peniaze z Itálie neprišli a ľudia boli odkázaní len na vlastné milície, prípadne dobrú vôľu Germánov. Obyčajní ľudia občas vyhrali bitku, ale nakoniec všetky mestá jedno po druhom padali pod útokmi, až sa poslední slobodní Rimania zhromaždili v Lauriacu (dn. Enns).

Zo Života vidíme ďalšiu črtu. Ľudia sa snažili pomáhať sami sebe. Susedné provincie Raetia (južné Nemecko), Noricum Ripense (pri Dunaji, dn. Rakúsko) a Noricum Mediteraneum (južné Rakúsko) čulo obchodovali a posielali humanitárnu pomoc obyvateľom pri Dunaji ešte v 70. rokoch. Občas prišli aj kupci z väčšej diaľky, možno z Itálie alebo z Dalmácie, lebo priviezli olivový olej. Tieto útržkové informácie zároveň potvrdzujú, že ríša sa rozpadala na menšie geograficky blízke celky a diaľkový obchod skolaboval. Severinus vykonal jeden zo svojich posledných činov po páde ríše.

Pre obyvateľov Lauriaca vyrokoval, že prešli do rímskych miest v Rugijskom kráľovstve a stali sa poddanými rugijského kráľa. Jeho kláštor čakal osud ríše. Krátko po svätcovej smrti ho prepadli Germáni a podľa autora Života odniesli všetko, čo sa odniesť dalo, až zostali len holé steny.