Martin Bútora a Fedor Gál: Revolúcie prinášajú nesplniteľné sny. Ale má zmysel snívať...

Nedávno sme si pripomenuli 16 rokov od Novembra 1989, keď zásluhou Nežnej revolúcie padol komunistický režim. Pohľad na výrazný a dôležitý prejav odporu verejnosti proti totalite ponúkajú dvaja z jeho hlavných aktérov, Martin Bútora a Fedor Gál.

Slovensko je 16 rokov po nežnej revolúcii, v živote mu už nebráni totalitný režim ani ostnaté drôty. Ako sa podľa Vás naplnil (napĺňa) sen o slobodnej a slušnej krajine? Čím dnes prispievame do okolitého sveta, ako by sa to mohlo zlepšiť?

Martin Bútora: Väčšina tých najdôležitejších bodov politického programu revolúcie - oných známych 12 bodov Verejnosti proti násiliu a Koordinačného výboru slovenských vysokoškolákov - sa v zásade naplnila: slobodné voľby, sloboda tlače, zhromažďovania, spolčovania, podnikania, odideologizovanie kultúry, nezávislé súdy, slobodné odbory, nezávislé študentské organizácie atď. Len tak na okraj poznamenávam, že program vznikol 25. novembra, teda doslova pár dní po začatí protestov, v nepredstaviteľne hektickej atmosfére, uprostred obrovského občianskeho pohybu. Ale dali sme ho dokopy, hoci súčasne s tým bolo treba pripravovať veľké mítingy, pracovať na posolstvách, vyvíjať tlak na moc, ktorá - aj keď sa to dnes možno niekomu javí inak - sa ešte nevzdala a nezblázniť sa z toho všetkého.

Pokiaľ ide o naplnenie sna, ten je, obávam sa, nesplniteľný, pretože aj ten najpriaznivejší vývoj je zakaždým niečím ohrozovaný. Revolúcie prinášajú sny, ktoré sa ani nedajú úplne splniť. Máme určite neporovnateľne viac slobody, ale často s ňou nevieme náležite narábať a nie je dostatočne sprevádzaná rubom mince - zodpovednosťou. Zmenili sme pravidlá hry, ale nedá sa ani zďaleka hovoriť o víťazstve "slušnej spoločnosti". Cenou za napredujúce reformy je neraz úpadok morálky v politike. Ale do okolitého sveta predsa len prispievame - a to tým, že o toto všetko naďalej zápasíme, ba dokonca sa na širšej než iba slovenskej scéne začíname vyslovovať a miestami, napríklad v prípade pomoci našim bližším či vzdialenejším susedom, aj konať.

Ešte k tomu snu. Splnil sa Američanom ich "American dream"? Sen o slobode, nezávislosti a samostatnosti, sen o takom spoločenskom poriadku - ako to napísal americký historik James Truslow Adams, "v ktorom každý muž či žena budú môcť v čo najväčšej miere dosiahnuť to, čoho sú prirodzene schopní, a kde sa im dostane uznania od ostatných za to, kým sú, bez ohľadu na to, kde sa narodili či aké majú postavenie"? Sen, s ktorým prišli do Ameriky prví usadlíci, ktorí chceli ujsť pred prenasledovaním a biedou, ktorí vyznávali slobodu, rovnosť, prosperitu; sen o krajine, ktorá mala byť Prozreteľnosťou vybraná, predurčená na to, aby ukázala príklad zblúdenému ľudstvu; sen z amerického Vyhlásenia nezávislosti, kde sa hovorí o tom, že všetci ľudia sú stvorení rovní, že im Stvoriteľ udelil neodcudziteľné, neodňateľné právo na život a na slobodu, ale aj právo na "dosahovanie šťastia" ("pursuit of happiness")? Nesplnil sa, určite nie naplno a mnohí veľkí americkí politici založili svoje programy práve na kritike nenapĺňania tohto "American dream". Znamená to ale, že snívať nemá zmysel? Že sa netreba pokúšať o rôzne nové verzie dávnych snov, o nové vízie?
Fedor Gál: Sen o slobodnej a slušnej krajine snívame mnohí. Zmena podmienok života (režim, ostnaté drôty a podobne) nestačí. Musia sa zmeniť aj hodnoty, postoje, potreby, ciele ... a správanie ľudí. A to je na desaťročia, ak nie na furt. Podobne to bude s našim príspevkom okolitému svetu. Príklad: práve som sa vrátil zo Srí Lanky, kde pár (doslova pár) ľudí zo slovenského Človeka v ohrození stavia dedinu pre obete tsunami. Dobré, nie?

Ako sa dívate na hlasy, ktoré sa snažia znižovať význam disidentov a ľudí na námestiach v revolúcii? Akú úlohu mala vtedy ústupčivosť KSČ a vlády a akú reálne prejavovaný odpor tisícok ľudí?

Martin Bútora: Vždy budú spory o tom, kto má najväčšiu zásluhu na páde komunizmu. "Najobjektívnejší" - a najfalošnejší - je pohľad, ktorý hovorí o tom, že komunizmus by sa bol zrútil tak či tak, že režim už bol neudržateľný, nedokázal čeliť problémom a podobne. Tým sa vlastne nenápadne gumuje zásluha jedincov, či už veľkých osobností alebo aj obyčajných "občianskych pešiakov". Tým sa popiera sila ideí, vízií, motivujúca údernosť slova a viery.

Ďalší falošný pohľad je pohľad sprisahanecký. Tvrdí, že veľmoci - Reagan a Gorbačov - sa vlastne na všetkom dohodli, samozrejme za dverami, "bez nás". Jeho súčasťou sú výmysly o domácich "dohodách" medzi ŠtB a časťou komunistickej špičky, ale aj o dohodách medzi disidentmi a vládnucou mocou. Pretože aj keď už dnes vieme o mnohých manipuláciách, napríklad pri priebehu pražského 17. novembra, udalosti sa napokon všetkým manipulátorom vymkli z rúk a valili sa svojím vopred nevykalkulovaným smerom.

Problematické sú podľa mňa aj také pohľady, ktoré nadmerne vyzdvihujú úlohu iba jednej skupiny faktorov, napríklad tých vonkajších a opomínajú ostatné. Na tom všetko má nepochybne zásluhu Pápež, dôležitú rolu v porážke Sovietskeho zväzu zohral Reagan a pôdu pomohol pripraviť Gorbačov. Ale to všetko neznamená, že by sa to bolo uskutočnilo bez Solidarity, bez Charty 77 a jej dedičov a bez ľudí, ktorí vzdorovali režimu na Slovensku. Úloha tunajších, domácich ľudí bola nepriehľadnuteľná: tých, čo vytrvali v odpore už dlhší čas, tých, čo si najmä spočiatku, v prvých hodinách a dňoch, trúfli prejaviť sa, vysloviť sa, chodiť na námestia, udržiavať náladu a samozrejme aj lídrov z prvých dní a týždňov, ktorí pomohli dať tomu celému tvár i tvar: podobu dôstojného a súčasne konzekventného ľudového vzdoru, čo priniesol svoje výsledky.
Fedor Gál: Znižovať význam tých, ktorí čosi spravili pre zmenu pomerov, bola odjakživa obsesia tých, ktorí niesli zodpovednosť za pretrvávanie marazmu, alebo boli zbabelí sa zapojiť do akcie. S odstupom času si potrebujú trochu vyžehliť vlastné svedomie. A potom: nie každý sa v nových (určite náročnejších a dynamickejších) pomeroch dokáže uplatniť. Prenášať vlastné zlyhanie na niekoho iného (najradšej na úspešnejšieho) je pomerne štandardný psychologický manéver. Pokiaľ ide o "nežnosť" revolúcie z roku 1989, neľutujem, že sme si odpustili aplikáciu princípu kolektívnej viny. Ľutujem však, že konkrétni komunistickí gauneri neboli potrestaní. Dnes už je na to neskoro.

Za odpovede úctivo ďakuje
Lukáš Obšitník
Autor je študent VŠ.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo